Vývoj slovenského výtvarného umenia v 19. storočí, vplyvom národného obrodenia, revolučnej aktivity štúrovcov a vlasteneckého uvedomenia.
Slovenské výtvarné umenie 19. storočia
Výtvarný život na Slovensku sa začína už v románskom slohu, pokračuje v gotike, renesancii a v baroku, ale táto tvorba nemá znaky národného umenia, národnej mentality, je to skôr európske umenie. Vytvárali ho cudzí majstri. Slovensko však malo aj niekoľko umelcov, ktorí boli známi v cudzine, ako Ján Kupecký, Ján Brokoff, Jakub Bohdan.

Neskôr celý rad týchto umelcov ovplyvňovala maďarizácia, ako napr. :
Július Bencúr- maliar figuralista
Alojz Strobl- vytvoril množstvo pomníkov, bol profesorom na Akadémii v Budapešti.
Ján Fadrusz- sochár, v roku 1896 vyhotovil mramorovú jazdeckú sochu Márie Terézie pre Bratislavu.
Ladislav Medňanský- v jeho diele vyvrcholilo krajinárske úsilie 19. storočia.

O začiatkoch slovenského výtvarného umenia môžeme hovoriť až v 19. storočí, keď vplyvom štúrovcov nastáva národné prebudenie. V štyridsiatych rokoch 19. stor. stáva sa výtvarné umenie potrebou širšieho spoločenského okruhu a často aj politickým nástrojom buržoázie a drobného zemianstva. Maliarstvo si už vedome osvojuje ideový program národného hnutia, prikračuje k vytvoreniu portrétnej galérie vlasteneckej inteligencie.(1)
V tomto smere je závažné najmä snaženie Jozefa B. Klemensa a Petra Bohúňa, ktorí znázornili popredných predstaviteľov vtedajšieho národného života.
Klemensov umelecký význam je hlavne v maľbe podobizní. Je predstaviteľom reprezentatívneho portrétu. Pre Klemensov romantizmus je typické aj romanticko- dramaricky štzlizované pozadie jeho portrétnych obrazov. Medzi známe portréty patria podobizeň biskupa Štefana Moysesa, podobizne básnikov A. Sládkoviča, K. Kuzmányho i Ľudovíta Štúra.(2)

Hlavne Bohúňovou zásluhou bolo slovenské maliarstvo obohatené aj o autentickú maľbu z povstaleckého prostredia. (1) Významným prejavom Bohúňovho umeleckého, občianského i národného presvedčenia je revolučným romantizmom predchnutá podobizeň Jána Francisciho ako povstaleckého kapitána, kompozične zasadená do rámca idealizovanej podtatranskej krajiny s drobnomalebne vykresleným táborom slovenských dobrovoľníkov.(2)
Úsilie Bohúňa a Klemensa vyviera súčasne z dvoch prameňov, a to z domácej východoslovenskej portrétovej tradície, sústredenej najmä v Levoči, a zo spoločenského a umeleckého prostredia Prahy a jej Akadémie výtvarných umení. Obaja umelci stáli na čele slovenského výtvarného diania aj v čase po likvidácii revolúcie a v čase silnej maďarizácie.

Ťažiskom vývoja ostáva naďalej východné Slovensko, pričom strediskom umeleckého ruchu sa po Levoči stávajú Košice. Významne tu pôsobí maliarska rodina Klimkovičovská.
Predmetom výtvarného záujmu sa stáva figurálna maľba. Popri nej vzniká nový druh maľby- žáner. Medzi umelcov zaoberajúcich sa žánrovou maľbou na Slovensku patrí V. Angyal a D. Skutecký.

Figuralistami s prevahou portrétovej činnosti zostávajú J. Štetka, Kornel Bohúň, E. Ballo.
J. Hanula- figuralista, chrámová maľba.
Ľ. Čordák- najvýznamnejší krajinkár 19. stor.
K. Lehotský- krajinomaľba.
V. Dunajský- chrámová plastika.
L. Dunajský- najvýznamnejší slovenský sochár 19. stor.
P. Bohúň- najvýznamnejší umelec 19. stor., prevažne portrétová maľba, podobizeň Janka Francisciho ako povstaleckého bojovníka.
J. B. Klemens- oltárne obrazy, realistické portréty, napr. Sládkoviča.
M. Mitrovský- námety z literatúry.
G. Malý- predstaviteľ slovenského impresionizmu.
P. Kern
J. Koniarek- sochár.
M. Galanda- lyrický maliar krásy a ženského pôvabu.
J. Hála- maliar podtatranského ľudu.
J. Korezska- maľba zátiší.
D. Skutecký- bol vyhľadavaným módnym maliarom.

Slovenská krajinomaľba obdobia národného romantizmu sa vedome usilovala o poetickú oslavu a heroizáciu slovenskej krajiny. Motivicky vyhľadávala predovšetkým dramatický a patetický horský masív Tatier s jeho strmými bralami. Tatry sa totiž oddávna spájali s predstavou a pojmom Slovenska. (2)

Slovenské sochárstvo vzniká s nárokom prvých organizačných útvarov (ako Tatrín, Matica slovenská atď.) na sochársku reprezentáciu.. s ich rozvojom sa formuje postupne aj sochárska spoločenská objednávka. V súlade s novými potrebami a požiadavkami sa pozvoľna odpútava od sakrálnej tematiky a zameriava sa na svetskú tematiku národného a vlasteneckého charakteru. I v plastike sa dostáva relatívne najviac možností v oblasti portrétu.(2)

Ďalšími poprednými predstaviteľmi slovenského výtvarného umenia, ktorých tvorba má národný charakter a rozvinula sa najmä v ďalšom období, sú M. Benka, J.Alexy, M. Bazovský, Ľ. Fulla a iní.

Záver.
Slovenské národné obrodenie bolo významným podnetom k vzniku slovenského národného umenia. To znamená, že v umeleckej oblasti po prvý krát upriamilo pozornosť na národné, vlastenecké námety. Úsilie predstaviteľov národného obrodenia potom vyvrcholilo do národného oslobodenia, kedy slovenské výtvarné umenie sa konečne stáva slobodným kultúrnym prejavom slovenského národa.

České vpyvy
V rámci vývinu česko-slovenských vzťahov vo výtvarnom umení upriamim pozornosť len na krátky, ale významný úsek prípravy, založenia a existencie združenia českých a slovenských maliarov pod názvom Grupa uhorsko- slovenských maliarov a maliarskej kolónie ako prvej na území Slovenska. Od národného obrodenia v polovici 19. storočia je záujem o ľudovú kultúru prezentovanú ako "ľudový svojráz" vedmo s národným historizmom najcharakteristickejším prejavom národného kultúrneho vedomia. Je príznačné, že záujem o "ľudový svojráz" nie je iba slovenskou vecou. Od polovice 19. storočia, od čias Boženy Němcovej, Mánesa, Friča, Zvěřinu a Věšína, trvá neprerušený záujem o Slovensko aj v českej kultúre, ba sú v nej obdobia a ideové koncepcie, v ktorých je Slovensko ústrednou myšlienkou. Otázky vývinu národopisných a ľudovožánrových tém v českom a slovenskom výtvarnom umení sú už známe, i keď nie súhrnne spracované.

Na Morave sa záujem o ľudový žáner na prelome storočí saturoval Úprkom a jeho skupinou, v Čechách dokonca už dávnejšie ochabol. Výtvarná Praha mala už vtedy iné ústredné problémy a otázku národného umenia prestala spájať s ľudovo-žánrovou alebo národopisnou orientáciou. V období zvýšených aktivít politicko-národného hnutia, v atmosfére dôrazu na otázky národnej kultúry a slovanských kultúr, na výstave v Hodoníne v roku 1902, sa vykryštalizovala myšlienka založenia výtvarného združenia Grupa uhorsko-slovenských maliarov. Hlavným iniciátorom bol maliar Jaroslav Augusta (1878 Humpolec- 1970 Banská Štiavnica), ktorý sa dostal na Slovensko ako 14 ročný so svojimi rodičmi a súrodencami. Otec Peter Augusta bol obchodník s vlnou, ktorého obchod upadol a tak sa rozhodol presťahovať na Slovensko to Rimavskej Soboty, kde Jaroslav navštevoval dva ročníky maďarskej ľudovej školy. V roku 1894 sa rodina Augustovcov presťahovala do Tisovca, kde udržiavali blízke vzťahy s viacerými významnými dejateľmi, dokonca Jaroslav maľoval portrét Štefana Marka Daxnera na podnet jeho syna Ivana. Jaroslav Augusta tu zhotovoval portréty podľa fotografií a zároveň vypomáhal otcovi v jeho obchode.. Celoživotný vzťah Augustu k Slovensku sa nebudoval až v Tisovci, ale záujem o Slovensko v ňom vzbudil maliar Cyril Kutlík, ktorý bol hosťom Augustovcov v Humpolci.