Pojem renesancia má tri významy – prvým je znovuzrodenie pravého umenia a kultúry, čiže návrat k antike. Druhým označenie novej historickej epochy, kedy došlo ku vzniku veľkých národných monarchií, k objavu gréckeho staroveku, k objavu Zeme, k položeniu základov svetového obchodu, k rozvoju manufaktúr, k zlomeniu diktatúry cirkvi a vzniku reformácie. A napokon v užšom slova zmysle je to označenie slohu talianskeho umenia 15. a 16. storočia.
Renesančný humanizmus sa staval proti stredovekej scholastickej filozofií a teológií a zameral pozornosť vedy na človeka, prírodu a pozemský život.
Renesančné diela boli realistické, mali ľudské merítko a vyjadrovali vôľu svojich tvorcov. Rozvinul sa renesančný individualizmus, hedonizmus a renesancia obnovila grécku kalokagatiu, podnietila rozkvet prírodných vied, ktoré značne pôsobili na umenie.

Charakteristickými znakmi renesancie sú realizmus (snaha zobraziť videné, opierajúc sa o štúdium perspektívy a anatómie), racionalizmus (svet sa zdá byť rozumovo vysvetliteľný), úsilie o harmóniu (súlad a vyváženosť proporcií), vnútorný kľud (utíšenie zmätku vonkajšieho sveta) a úmernosť (bez zveličovania, ktoré porušuje vnútorný kľud vecí).

Pojem portrét je odvodený od francúzskeho portrait-podobizeň. Jedná sa o zobrazenie človeka v jeho telesnej a duševnej jedinečnosti. Tendencie k realistickému portrétu sa objavujú už v 13. storočí v italsko-francúzskom, burgunskom a pražskom okruhu. Okrem toho sa vyskytuje portrét v náboženskom obraze ako podobizeň súčasníkov v postavách svätcov. Pod vplyvom antických mincí pretrváva tradícia profilového portrétu. V 15.storočí sa začína už uplatňovať aj portrét s celým poprsím a en-face Leonardo Da Vinci, Albrecht Durer. V 16. storočí je portrét obohatený o celú postavu, postavu od pása a po kolená. V severskom maliarstve prevláda rodinný portrét, skupinový portrét Rembrandt a zvlášť bratia Ejeckovci majú zásluhu na vzniku realisticky verného samostatného portrétu. V 17. storočí vznikajú aj hodnosti špeciálnych dvorných portrétistov Velazquéz. Pre toto storočie je charakteristická snaha o zachytenie aj momentálnej situácie-priblíženie modelu divákovi.

Renesančný portrét obohacuje antické rysy o zachytenie atmosféry, zachytenie aktuálneho psychického stavu objektu. V niektorých dielach smeruje až k akademickému realizmu. U mnohých významných portrétistov tohto obdobia predchádzala zobrazeniu podrobná štúdia ľudskej postavy svalstva, a mimiky...
Hlavnú úlohu má kresbová štúdia prírodných detailov a najmä ľudského tela v plastickej modelácii, pohybe v gestikulácii. Hľadajú sa ideálne miery, ktoré sa stávajú kanónom. Využívajú sa zákony optiky a ilúzie- napr. teplé farby v popredí sa zdajú bližšie a studené ustupujú do hĺbky obrazu. Kresba figúry sa umiestňuje do krajinárskeho, alebo architektonického prostredia. Celkový dojem priestoru umocňuje modelácia svetlom a tieňom tkzv. Iluzionizmus

LEONARDO da VINCI
Uplatňuje zákony optiky, skúmal zmeny farieb a ostrosti obrysov pri pohľade do diaľky- vzdušná perspektíva ako aj gradáciu svetla.
Vo svojich portrétoch používa sfumato- kde rozptýlené svetlo tvorí plynulý prechod do tieňa a vytvára šerosvit. Jeho portréty sú syntézou vedeckej kresby a umeleckého vyjadrenia. Maliarstvo považoval aj za nástroj vedeckého vyjadrenia výskumov, návrhov a projektov.

Dáma s Hranostajom
olej na dreve 55 x40 cm 1485-90
Portrét Cecilie Gallerani dcéry mliánského ambasádora s ktorou spájal da Vinciho vrelí priateľský vzťah je portrétom, kde majster dokonale vyjadril celé bohatstvo vnútorného života portrétovanej postavy. Cítime energiu tejto ženy jej rozhodnosť, pevný charakter a jej nezvyčajnú príťažlivosť. Zdá sa že jej plachosť sa dá zrovnať s plachosťou hranostaja. Na jej nežných ústach sa značí sotva postrehnuteľný tajomný úsmev. Pravá ruka jemne hladí chrbát hranostaja- je vyjadrením sily a určitého napätia. Jej precíznosti predchádzala perfektná štúdia anatómie a dokonalá kresebná technika. Dynamickosť postavy je dokonale vyjadrená aj bez ilúzie perspektívneho pozadia. Tmavé až jednofarebné pozadie domaľoval autor neskôr. Prostota a jednoduchosť kompozície obrazu a jeho psychologická ostrosť zvýrazňujú vitalitu a dynamiku, ktorých hlavným zdrojom je mladá sympatická dáma a jej hranostaj.

RAFAEL SANTI
Jeho portréty sa vyznačujú psychologickou výstižnosťou, podrobne analyzuje črty tváre modelu, odhaľuje jeho estetickú a duchovnú podstatu. V rafaelových portrétoch je badateľný vplyv veľkých majstrov, najmä Michelangela. Robí množstvo štúdii aktov a snaží sa o zdokonalenie v anatómii ľudského teľa. Vďaka týmto štúdiám získavajú jeho postavy viac napätia a plastickosti, aj keď sú zobrazované odeté. Rafael používa zosilnenie kontrastov v priestore i farbe, kladie dôraz na pohyb, ilúziu pohybu. Jeho neskoršia tvorba opúšťa kompozíciu vrcholnej renesancie a podáva prvý náznak cesty k manierizmu. Je autorom rozsiahlych cyklov s témou Madon zobrazených do polovice postáv, vzťah matky a dieťaťa je zobrazovaný veľmi intímne.

Madonna della Sedia
olej na dreve 71cm v priemery 1514
Dielo má komorný charakter aj vďaka tondovému formátu. Oblé tvary postáv vtesnané do kruhového rámu vzbudzujú dojem ako keby sa húpali. Veľmi ľudské, srdečné a materské gesto Marii a dieťaťa ktorí sa k sebe túlia hlavami ešte zvýrazňuje intímnu atmosféru zobrazenia. Pohľad matky a syna smeruje k pozorovateľovi a mimovoľne ho vťahuje do atmosféry diela naplneného láskou. Kompozíciu obrazu obohacujú charakteristické efekty v teplých žiarivých a živých odstieňoch. Rafel používa farby skoro až zmyselne, aby vytvoril žiaru, ktorá presycuje obraz ukľudňujúcou nehou. Neváha použiť v niektorých detailoch výraznú žltú farbu, aby zdôraznil žiaru na tele. Obraz pôsobí veľmi živo a slobodne.