Výtvarný produkt a proces tvorby, tradičné hodnotenie výtvarných aktivít.

Hodnotenie vychádza z cieľov a úloh. V tradičnom ponímaní výtvarnej výchovy zvyčajne predmetom hodnotenia je samotný výsledok ako produkt konkrétnej praktickej aktivity žiaka a forma práce, ale i podiel jeho osobného úsilia a pracovného vkladu, pričinenie sa, teda proces výtvarnej činnosti. Z tohto hľadiska môžeme hovoriť o kritériách hodnotenia dvojakého druhu: výtvarno-estetické kvality určujeme na základe zistených výtvarných znakov podľa hodnotiacich kritérií, ktoré sa vzťahujú vždy na práve riešený problém, napríklad ako boli uplatnené kompozičné požiadavky a vzťahy, ako žiak pracoval s výtvarnými výrazovými prostriedkami (bod, línia, farba, rytmus, kompozícia, svetlo a tieň, symetria a asymetria), úroveň technického a technologického spracovania.

Tvorivosť nie je to isté čo je technická zručnosť. Technická zručnosť, ktorá je nevyhnutná k maľovaniu, kresleniu, písaniu a k iným formám tvorivej činnosti, je totiž daná telesnými a intelektuálnymi schopnosťami, predchádzajúcou teoretickou prípravou a praxou. Aj veľmi tvorivý žiak, ktorý vidí a prežíva veci až do hĺbky svojej podstaty, ešte nemusí mať potrebnú technickú zručnosť k tomu, aby vhodným spôsobom vedel vyjadriť to, čo cíti, prípadne potrebuje dlhší čas na získanie a osvojovanie vedomostí, zručností a návykov. Je preukázané, že hodnotiace kritériá pomáhajú lepšie porozumieť výtvarnému hodnoteniu, ale nedokážu plne popísať výtvarné zážitky tvorcu. Ťažšie je preto určiť vhodné hodnotiace kritérium pre proces tvorby, o to viac, že aj náš pohľad na detskú výtvarnú tvorbu nie je vždy rovnaký a stály, ale mení sa. V takom prípade odporúčame vytvoriť dostatočne širokú škálu, kde by sme mohli predovšetkým zaradiť originalitu, jedinečnosť, nápaditosť, ktorá sa vďaka fantázii a tvorivej odvahe prejavuje ako odhaľovanie nových problémov a objavovanie neobvyklých, originálnych riešení. Nie menej podstatné je i uplatnenie doterajších vedomostí (poznatkov), zručností a schopností, použitie nových prvkov, nových riešení, objavovanie súvislostí, pracovné zaujatie, schopnosť analýzy a syntézy, abstrakcie, či zovšeobecnenia.

Odpoveď na otázku: Čo hodnotiť vo výtvarnej výchove. Rozhodujúce kritériá hodnotenia

Mnohí učitelia výtvarnej výchovy sú však presvedčení, že ich učenie by nemalo byť zamerané len na usmerňovanie žiakov, na hodnotenie a klasifikáciu výtvarného produktu známkou, ale predovšetkým na "uvoľňovanie" kreativity prostredníctvom námetu. Hľadajú preto také metódy, formy a prostriedky, ktoré akoby "zasahovali" do detského výtvarného prejavu, rozvíjali a kultivovali ho, pričom je evidentný aj vplyv v oblasti kultúrno-estetického a etnického vnímania. V takom prípade v procese hodnotenia jednotlivcov i skupiny sa vyžaduje predovšetkým rešpektovať princíp:
a) samostatnej orientácie a tvorivej reakcie,
b) úspešného riešenia výtvarných problémov (prostredníctvom problémovej metódy),
c) dominujúci kultúrno-historický, pedagogicko-didaktický aspekt,
d) hľadisko učenia, kedy najdôležitejšiu úlohu v procese tvorby zohráva vizuálne myslenie, ktoré využíva všetky zmysly a špecificky ich spája s hovoreným (písaným) jazykom a senzomotorickou koordináciou. Ďalej je to imaginácia, vkus a subjektívne podmienená tvorivosť.

Z hľadiska rozvíjania osobnosti dieťaťa v hodnotiacom procese výtvarných aktivít má však väčší význam výtvarnovýchovný proces, než samotný výsledok (produkt) výtvarnej aktivity. Základom každého výtvarného hodnotenia je však zraková a tvorivá skúsenosť, cit pre farby, tvary, línie, objemy a povrchy najrozličnejších vecí.
V multikultúrnej spoločnosti efektívnosť učenia vo výtvarnej výchovy na ZŠ či SŠ je zabezpečená vtedy, ak projektovo a kompetentne učíme o histórii i súčasnosti, o výtvarnom umení a výtvarnej kultúre, čerpáme inšpiráciu (stimuláciu) v oblasti výtvarného umenia a výtvarnej kultúry, pretože umelecký (aj detský výtvarný) prejav je:

1. Univerzálnym prostriedkom komunikácie medzi autorom a vnímateľom.
2. Vytvára mechanizmus na sprostredkovanie a porozumenie kultúry medzi generáciami.
3. Prostriedkom na vyjadrenie emócií vo verbálnej i neverbálnej forme.
4. Prostriedkom na to, aby sme porozumeli základným konceptom v mnohých ďalších predmetov (prostredníctvom farby, čiary, tvaru, hmoty, energie, priestoru, zvuku, pohybu a jazyka).
5. Má integrujúcu silu, je súčasťou aj iných vyučovacích predmetov a poskytuje emocionálny zážitok.
6. Spája sa s hrou a s detstvom, je dôležitý pre rozvoj citlivosti a tvorivosti v každom veku.
7. Vytvára priestor na osobné (seba)poznanie, (seba)pozorovanie, vnímanie a vyjadrovanie.
8. Pocit radosti, výzvy a tajomstva, ktorý môže oživiť záujem o učenie.

Vhodným a prirodzeným výberom tém a námetov, ich kompetentným začlenením do obsahu výtvarnej edukácie (stratégie učenia, výtvarný projekt, projektová metóda, alebo animácie či výtvarné dielne, atď.) sa rozvíja a kultivuje vizualita, všeobecné a umenovedné vzdelanie v súčinnosti s filozoficko-sociologickým, psychologickým a pedagogicko-didaktickým. Výtvarné umenie je tak súčasťou poznávacieho procesu a stimulom detskej výtvarnej tvorby, forma výtvarného artefaktu úzko pôsobí na zmysly dieťaťa, rozvíja jeho vnútorné dispozície. Vďaka dvom princípom (princíp tvorivosti, princíp vnímania) rozvíja a kultivuje:
a) vizuálne myslenie,
b) kritické myslenie,
c) tvorivé myslenie.

Vizuálne myslenie prebieha v troch základných módoch: 1. vnímanie (obrazy, ktoré vidíme), 2. predstavivosť (obrazy, ktoré si predstavujeme, vymýšľame, spájame a/alebo interne transformujeme v našej mysli nezávisle od okamžitého vnímania), 3. zobrazenie (obrazy, ktoré sprostredkovávame externe - obrazy, ktoré nakreslíme, načrtneme, namaľujeme alebo vytvarujeme). Zahŕňa tiež rôzne kognitívne procesy a operácie, ktoré prebiehajú v rámci i medzi týmito módmi myslenia, preto učiteľ nemôže k hodnoteniu pristúpiť rutinne, musí si v prvom rade uvedomiť čo bude hodnotiť, v akých vzťahoch, kedy, ako a prečo práve tak (príloha č.1). Aby hodnotenie splnilo svoj účel a bolo efektívne, malo by nastúpiť bezprostredne po hodnotenom výkone (napr. po uskutočnenom projekte, ktorý trval mesiac, dva alebo aj polroka) a predovšetkým na tento výkon by malo byť zamerané.

Malo by byť formulované tak, aby podporovalo osobnostný i výtvarný vývin jedinca. V nadväznosti na našu metodiku učenia (Šupšáková, 1999, 2001, 2002, www. Arteducation.sk) spomínaný a nižšie uvedený systém hodnotenia (nami overený s päťbodovou škálou, na ktorom sa podieľal tiež celý kolektív žiakov/študentov) to umožňuje, zabezpečuje a zároveň rešpektuje individualitu každého tvorcu. Rozhodujúce kritériá hodnotenia, ako i čiastkové bodové hodnotenie - škála v rozmedzí 5 bodov (najvyššie ohodnotenie) a 1 bod (najnižšie ohodnotenie) - nám vytvárajú priestor na to, aby sme na jednej strane dokázali objektívne zhodnotiť jedinca v istom časovom úseku a na druhej strane, aby sme okrem iného rešpektovali spontánne vznikajúci obrazový repertoár, vrátane toho, ktorý sa nehodí do obrazu "tvorivého umenia detí" a tiež, aby sme dovolili experimentovať s obrazmi, ktoré majú svoje korene v kultúre detstva. V neposlednom rade si treba uvedomiť, že schopnosti a nadanie dozrievajú u jednotlivých detí v rôznom veku, preto nie je veľmi vhodné porovnávať deti medzi sebou. Ani porovnávaniu s abstraktným vzorom by sme nemali venovať príliš mnoho pozornosti. Z tohto pohľadu odporúčame nachádzať a snažiť sa o akúsi rovnováhu medzi výtvarnou tvorbou detí a estetickými záľubami učiteľa a podľa možnosti zdržiavať sa vzájomného porovnávania v procese hodnotenia.

Efektívnosť učenia výtvarnej výchovy je dnes zabezpečená vtedy, ak:
1) Čerpá inšpiráciu (stimuláciu) po obsahovej i formotvornej stránke v oblasti umenia a kultúry,
2) Základom rozvíjania vizuality a detskej obrazotvornosti sú nové postupy a skúsenosť s výtvarnými výrazovými prostriedkami v procese tvorby, kombinujúce tradičné (klasické) maliarske, sochárske, kresliarske techniky s dvoj- a trojdimenzionálnym počítačovým zobrazovaním a editovaním, pričom samotná technika nie je cieľom, ale iba prostriedkom k novej objavnej forme vizuality a zobrazenia, a to na multidimenzionálnom (interdisciplinárnom) princípe.
Ak vychádzame z tézy, že stratégie učenia na princípe tvorby jedného obrazu a na princípe tvorby dvoch obrazov (Šupšáková, 2002) rozvíjajú obrazotvornosť, rozvíjajú a kultivujú detský výtvarný prejav, v ich tvorbe je zároveň evidentný vplyv kultúrno-estetického a etnického vnímania, potom môžeme odpovedať aj na otázku: Čo hodnotiť vo výtvarnej výchove a zároveň formulovať najvýznamnejšie a rozhodujúce kritériá hodnotenia.