Hodnotenie a vytváranie hodnôt vo výtvarnej výchove

Dvaja chlapci dostali úplne jednoduchú úlohu - zobraziť školský dvor, miesto, kde sa zdržiavajú takmer každý deň. Jedno dieťa sa neustále vypytuje, aká farba patrí tu, aká zasa tam. Zdá sa, že sa trápi myšlienkou, či sa mu podarí dosiahnuť konečný výsledok, a to čo najpresnejšiu zhodu so skutočnosťou. (Zelené stromy sú predsa zelené, hnedé veci zasa hnedé!) Dieťa prežíva vnútorné napätie, pretože v snahe uspokojiť ostatných, a tým aj seba samého, čaká, až mu niekto prisvedčí každý jeho krok. Druhý chlapec sa vôbec na nič nepýta, je zahĺbený do seba. Namiesto toho, aby pozoroval, ktoré predmety majú akú farbu v danom prostredí, vyberá si tie farebné ceruzky, ktoré sa mu jednoducho páčia. V porovnaní so skutočnosťou je jeho obraz asi takýto: zelený les maľuje ruka modrého chlapca, ktorý si zrovna pochutnáva na čiernom jablku, ako uhoľ. Tento "umelec" neprežíva žiadne napätie, nečaká totiž na žiaden súhlas. Obrázok s radosťou ukazuje iným. Uvedomuje si, že vytvoril niečo neobvyklé, je s tým sám spokojný, rovnako pozitívne reakcie očakáva od svojho okolia. Toto dieťa prejavilo viac tvorivosti, ako prvé. Jeho "výtvarné dielko " je zdrojom vlastného JA, jeho obrázok nie je iba napodobeninou skutočnosti, ani reflexiou názorov iných ľudí.

Kreativita ako proces začína vo vnútri každého tvorcu - prvotný je pocit alebo nápad - a ten by mal vyprodukovať istý (pozorovateľný) výsledok. Kreativita nemôže byť jediným cieľom výtvarnej edukácie, pretože vo svojej podstate nefunguje oddelene od určitého média. Aj keď dieťa vo svojej blízkosti je obklopené rôznorodým materiálom, samotný materiál ešte nie je tvorivým, omnoho dôležitejšie je, ako ho použije. Tvorivý jedinec vie, že poznanie hodnotných vlastností výtvarného materiálu s ktorým bezprostredne pracuje, je základnou podmienkou pre dokonalé vyjadrenie svojich výtvarných úmyslov, zachytenie a zobrazenie svojej myšlienky. Až potom môžeme hovoriť o kreativite, ktorá tak trocha vybočuje z hraníc "normálneho"chovania, lebo nie je racionálna a za svoj pôvod nevďačí vedomému mysleniu, ale hlbokému cíteniu. Pocity a myšlienky detí môžu byť nesporne zaujímavé, dôležité a pozoruhodné, samy osebe ešte nie sú ničím tvorivým, pretože chyba tu produkt, ktorý by bol ich výrazom. Výtvarným produktom môže byť všetko, čo dieťa dokáže vytvoriť: maľba, kresba, písmo, naviac umocnené verbálnou komunikáciou, mimickým prejavom, alebo aj tancom.

Je dobre za každý výtvarný výkon dieťa hodnotiť, pochváliť, alebo jeho nedostatky kritizovať? Zdržiavať sa hodnotenia? Z každého trochu? Vystaviť výtvarné práce a viac sa už nestarať? Čo je to vlastne hodnotenie? Čo hodnotiť vo výtvarnej výchove? Na tieto otázky sa pokúsime dať odpoveď v nasledujúcich riadkoch.

Hodnotenie ako psychologický nástroj slúži na objavovanie a vzájomné porovnávanie hodnôt. Je bezprostredným pôvodcom každej činnosti, výtvarnej aktivity, ktorá smeruje k vyhľadávaniu alebo k vytváraniu hodnôt. Úzko súvisí aj s tými s hodnotami, ktoré sa momentálne tvoria. Hodnotenie je podmienkou každého rozhodovania o postupoch a cieľoch činnosti, je spätnou väzbou pre učiteľa a zároveň poskytuje žiakom spätnú väzbu, zdroj informácií o ich pokrokoch. Je súčasťou tzv. rozhodovacej spätnej väzby, ktorá vedie ku korekcii chybných (neprijateľných alebo málo efektívnych) výkonov a zabraňuje nakopeniu chýb a omylov. Zároveň poskytuje radu a poučenie na zlepšenie budúcich výkonov.

Hodnotenie je prostriedkom reflexie a sebareflexie, rozvíja schopnosť kritického myslenia. Je dobre, ak výtvarné hodnotenie v sebe obsahuje aj (seba)hodnotenie, (seba)kritiku ako schopnosť (seba)kriticky myslieť, posudzovať mieru hodnoty a hľadať cesty k dosahovaniu hodnôt. Hodnotenie slúži ako podklad na vedenie záznamu o pokrokoch žiaka ("portfólio"), kedykoľvek môže poskytnúť informácie o momentálnom (ne)prospechu a v neposlednom rade umožňuje posúdiť pripravenosť žiaka na ďalšie vzdelávanie. Z tohto hľadiska je kvalita hodnotenia jedným z kľúčových predpokladov úspešného priebehu a uspokojivých výsledkov ktorejkoľvek výtvarnej aktivity. Kompetentné hodnotenie motivuje žiaka, stimuluje jeho záujem, aktivitu, usmerňuje jeho ďalší vývoj. (Pozitívne hodnotenie dieťa prijíma ako odmenu za preukázaný výkon, čím sa upevňuje dôvera vo vlastné sily, vyvoláva radosť a uspokojenie z úspechu. Posilňuje sa tak poznávacia, emocionálna, motivačná, ale i aktivizujúca funkcia hodnotenia). Hodnotenie a formulovanie stanovísk je výchovou k pluralitnému spôsobu myslenia, k tolerantnému rešpektovaniu druhých a uvedomovaniu si vlastných postupov. V konečnom dôsledku ide o veľmi náročný proces, kde nie je možné uplatňovať kolektívne hľadisko, pretože deti sa od seba líšia. Líšia sa jednak výtvarným zrením, v ktorom sa odrážajú intelektuálne a výtvarné schopnosti, ale i typológiou a životnými skúsenosťami, etnickým či kultúrno-spoločenským a estetickým vnímaním.

Výtvarná výchova a hodnotenie na báze kritérií

Výtvarné aktivity predpokladajú tvorivosť, tvorivý prístup k práci. Kreativita je teda proces, kedy deti v sebe objavujú svoju podstatu a navonok tak prostredníctvom (produktu) svojej imaginácie demonštrujú určitú časť toho, čím vlastne vo vnútri sú. Tieto prejavy vlastného JA môžu mať ľubovoľné formy, sú však kategorickým imperatívom tvorivosti. Tvorivá odvaha je podmienkou uvoľneného výrazového prejavu. Odrazom toho je chuť a vitalita skúšať nové postupy, bez strachu voľne tvoriť, bez obáv hodnotiť a nebáť sa hodnotenia. Dôsledkom tvorivej odvahy je ústretovosť ako taká, tendencia prijímať zmeny, záujem o nové poznatky, informácie, vedomosti (ako schopnosť dobre si zapamätať a vybavovať poznatky (pojmy) a dokázať ich vysvetľovať) a schopnosť ústretovo ich prijímať, ale i chuť vymieňať si poznatky a skúsenosti. Ďalej sú to zručnosti, v našom prípade aj ako remeselná zručnosť, schopnosť a šikovnosť pri zaobchádzaní s výtvarnými prostriedkami, s výtvarným materiálom, cit pre materiál, "fortieľ". A práve to je originálne a nezvyklé.

Výtvarná výchova, ktorá vo svojej štruktúre neobsahuje hodnotenie, nevytvára podmienky na objavovanie hodnôt a odstraňovanie chýb, stráca na účinnosti. Zmenšuje sa jej pedagogický význam, pretože výtvarná činnosť, aktivita, uskutočňovaná na vyučovacej hodine a pracovné úsilie nenašli spätný obraz vo vedomí žiakov. Zo začiatku, v prvej etape hodnotenia (najnižší stupeň hodnotenia) ide o vyjadrenie sa k akémukoľvek výtvarnému prejavu len reflexívne, t.j. vyslovenie svojho názoru na výtvarnú tvorbu, výtvarné dielo, vyjadrenie svojho dojmu v pojmoch dobré - zle, pekné - škaredé, atď. Takáto forma hodnotenia by sa mala rozvíjať v predškolskom veku. Ďalšie rozvíjanie hodnotiaceho myslenia predpokladá hodnotenie na báze kritérií, keď učiteľ nevyžaduje už len celkové hodnotenie, akési posúdenie, ale pýta sa, prečo žiak hodnotí práve tak alebo onak. Sleduje tak kritériá, podľa ktorých deti hodnotia produkt a proces tvorby, počnúc kritériami, ktoré sa dajú exaktne verifikovať (dokazovať) až po kritériá, ktoré stávajú na subjektívnej mienke a sile argumentácie.

Výtvarná výchova, ktorá je a priori postavená na aktivitách žiaka a tie dominantne "vyžadujú" kreativitu, iniciatívu, vynaliezavosť, vlastný uhol pohľadu, potom aj hodnotenie (ohodnotenie výkonov) jednotlivca si vyžaduje určiť kritériá, v ktorých sa odrazí naakumulovanie poznatkov, skúseností a tvorivých schopností. Dôležité postavenie má hodnotiaci, spravidla učiteľ, ktorý do celkového hodnotenia žiaka či celej skupiny vnáša aj vlastné skúsenosti a komparatívne hľadisko. Pomocným hodnotiacim etalónom sú rozpracované modely riešenia výtvarných problémov - napr. koncepty, ktoré sa opierajú o základné teoretické princípy tvorby. V tejto etape je dôležité učiť žiakov tvoriť kritériá a používať ich v rôznych dilematických situáciách. Hodnotenie na báze kritérií, kde sa bližšie určuje váha a význam kritérií a pedagóg s deťmi diskutuje, napr. či v detskej knihe je cennejšie výtvarné spracovanie knihy, ilustrácie, alebo písané slovo. Jednoducho učí ich skladať kritériá až po modelovanie odborného, profesionálneho, možno i vedeckého overovania skutočnosti v prieskume, v zbere a vo vyhodnotení informácií, atď.

Ďalšia etapa hodnotenia je spojená s diskusiou, argumentáciou, kedy je možné vytvoriť rôzne modelové prístupy a riešenia výtvarných problémov. V týchto aktivitách sa okrem iného precvičuje aj schopnosť komunikácie a vedenia dialógu, schopnosť argumentácie a dokazovania, (seba)ovládania, schopnosť počúvať, presne vnímať nielen verbálnu, ale aj jeho nonverbálnu komunikáciu, precvičuje sa analytická a exploračná schopnosť a pod. Z tohto hľadiska je preto veľmi dobre, ak učiteľ dlhodobo pozoruje najmenej tri aspekty:
* Výtvarný prejav žiakov a proces ich výtvarnej činnosti. Konkrétne vplyv výchovy na výtvarné dispozície žiakov (výtvarná citlivosť, výtvarná predstavivosť a fantázia, výtvarné myslenie).

* Správanie a chovanie žiakov, ktoré súvisí s výtvarnou tvorbou, vnímaním výtvarného prejavu (včítane umeleckého diela) a jeho hodnotením. Prejavom toho je vplyv výchovy na tvorivé, intelektové, etické a iné dispozície žiakov.
* Svoje (vlastné) počínanie v edukačnom procese. Tu sa prejavuje učiteľovo poňatie vyučovania a jeho psychodidaktické dispozície. Učiteľovo intuitívne hodnotenie v podstate má komplexný, celkový charakter, je reflexívne (globálne hodnotenie). Často ide o okamžitú reakciu, posúdenie, o bezprostredné vyjadrenie pocitu a intuície z výtvarnej tvorby ako celku, a to vo forme verbálnej výpovede.
Výtvarný produkt a proces tvorby, tradičné hodnotenie výtvarných aktivít.

Hodnotenie vychádza z cieľov a úloh. V tradičnom ponímaní výtvarnej výchovy zvyčajne predmetom hodnotenia je samotný výsledok ako produkt konkrétnej praktickej aktivity žiaka a forma práce, ale i podiel jeho osobného úsilia a pracovného vkladu, pričinenie sa, teda proces výtvarnej činnosti. Z tohto hľadiska môžeme hovoriť o kritériách hodnotenia dvojakého druhu: výtvarno-estetické kvality určujeme na základe zistených výtvarných znakov podľa hodnotiacich kritérií, ktoré sa vzťahujú vždy na práve riešený problém, napríklad ako boli uplatnené kompozičné požiadavky a vzťahy, ako žiak pracoval s výtvarnými výrazovými prostriedkami (bod, línia, farba, rytmus, kompozícia, svetlo a tieň, symetria a asymetria), úroveň technického a technologického spracovania.

Tvorivosť nie je to isté čo je technická zručnosť. Technická zručnosť, ktorá je nevyhnutná k maľovaniu, kresleniu, písaniu a k iným formám tvorivej činnosti, je totiž daná telesnými a intelektuálnymi schopnosťami, predchádzajúcou teoretickou prípravou a praxou. Aj veľmi tvorivý žiak, ktorý vidí a prežíva veci až do hĺbky svojej podstaty, ešte nemusí mať potrebnú technickú zručnosť k tomu, aby vhodným spôsobom vedel vyjadriť to, čo cíti, prípadne potrebuje dlhší čas na získanie a osvojovanie vedomostí, zručností a návykov. Je preukázané, že hodnotiace kritériá pomáhajú lepšie porozumieť výtvarnému hodnoteniu, ale nedokážu plne popísať výtvarné zážitky tvorcu. Ťažšie je preto určiť vhodné hodnotiace kritérium pre proces tvorby, o to viac, že aj náš pohľad na detskú výtvarnú tvorbu nie je vždy rovnaký a stály, ale mení sa. V takom prípade odporúčame vytvoriť dostatočne širokú škálu, kde by sme mohli predovšetkým zaradiť originalitu, jedinečnosť, nápaditosť, ktorá sa vďaka fantázii a tvorivej odvahe prejavuje ako odhaľovanie nových problémov a objavovanie neobvyklých, originálnych riešení. Nie menej podstatné je i uplatnenie doterajších vedomostí (poznatkov), zručností a schopností, použitie nových prvkov, nových riešení, objavovanie súvislostí, pracovné zaujatie, schopnosť analýzy a syntézy, abstrakcie, či zovšeobecnenia.

Odpoveď na otázku: Čo hodnotiť vo výtvarnej výchove. Rozhodujúce kritériá hodnotenia

Mnohí učitelia výtvarnej výchovy sú však presvedčení, že ich učenie by nemalo byť zamerané len na usmerňovanie žiakov, na hodnotenie a klasifikáciu výtvarného produktu známkou, ale predovšetkým na "uvoľňovanie" kreativity prostredníctvom námetu. Hľadajú preto také metódy, formy a prostriedky, ktoré akoby "zasahovali" do detského výtvarného prejavu, rozvíjali a kultivovali ho, pričom je evidentný aj vplyv v oblasti kultúrno-estetického a etnického vnímania. V takom prípade v procese hodnotenia jednotlivcov i skupiny sa vyžaduje predovšetkým rešpektovať princíp:
a) samostatnej orientácie a tvorivej reakcie,
b) úspešného riešenia výtvarných problémov (prostredníctvom problémovej metódy),
c) dominujúci kultúrno-historický, pedagogicko-didaktický aspekt,
d) hľadisko učenia, kedy najdôležitejšiu úlohu v procese tvorby zohráva vizuálne myslenie, ktoré využíva všetky zmysly a špecificky ich spája s hovoreným (písaným) jazykom a senzomotorickou koordináciou. Ďalej je to imaginácia, vkus a subjektívne podmienená tvorivosť.

Z hľadiska rozvíjania osobnosti dieťaťa v hodnotiacom procese výtvarných aktivít má však väčší význam výtvarnovýchovný proces, než samotný výsledok (produkt) výtvarnej aktivity. Základom každého výtvarného hodnotenia je však zraková a tvorivá skúsenosť, cit pre farby, tvary, línie, objemy a povrchy najrozličnejších vecí.
V multikultúrnej spoločnosti efektívnosť učenia vo výtvarnej výchovy na ZŠ či SŠ je zabezpečená vtedy, ak projektovo a kompetentne učíme o histórii i súčasnosti, o výtvarnom umení a výtvarnej kultúre, čerpáme inšpiráciu (stimuláciu) v oblasti výtvarného umenia a výtvarnej kultúry, pretože umelecký (aj detský výtvarný) prejav je:

1. Univerzálnym prostriedkom komunikácie medzi autorom a vnímateľom.
2. Vytvára mechanizmus na sprostredkovanie a porozumenie kultúry medzi generáciami.
3. Prostriedkom na vyjadrenie emócií vo verbálnej i neverbálnej forme.
4. Prostriedkom na to, aby sme porozumeli základným konceptom v mnohých ďalších predmetov (prostredníctvom farby, čiary, tvaru, hmoty, energie, priestoru, zvuku, pohybu a jazyka).
5. Má integrujúcu silu, je súčasťou aj iných vyučovacích predmetov a poskytuje emocionálny zážitok.
6. Spája sa s hrou a s detstvom, je dôležitý pre rozvoj citlivosti a tvorivosti v každom veku.
7. Vytvára priestor na osobné (seba)poznanie, (seba)pozorovanie, vnímanie a vyjadrovanie.
8. Pocit radosti, výzvy a tajomstva, ktorý môže oživiť záujem o učenie.

Vhodným a prirodzeným výberom tém a námetov, ich kompetentným začlenením do obsahu výtvarnej edukácie (stratégie učenia, výtvarný projekt, projektová metóda, alebo animácie či výtvarné dielne, atď.) sa rozvíja a kultivuje vizualita, všeobecné a umenovedné vzdelanie v súčinnosti s filozoficko-sociologickým, psychologickým a pedagogicko-didaktickým. Výtvarné umenie je tak súčasťou poznávacieho procesu a stimulom detskej výtvarnej tvorby, forma výtvarného artefaktu úzko pôsobí na zmysly dieťaťa, rozvíja jeho vnútorné dispozície. Vďaka dvom princípom (princíp tvorivosti, princíp vnímania) rozvíja a kultivuje:
a) vizuálne myslenie,
b) kritické myslenie,
c) tvorivé myslenie.

Vizuálne myslenie prebieha v troch základných módoch: 1. vnímanie (obrazy, ktoré vidíme), 2. predstavivosť (obrazy, ktoré si predstavujeme, vymýšľame, spájame a/alebo interne transformujeme v našej mysli nezávisle od okamžitého vnímania), 3. zobrazenie (obrazy, ktoré sprostredkovávame externe - obrazy, ktoré nakreslíme, načrtneme, namaľujeme alebo vytvarujeme). Zahŕňa tiež rôzne kognitívne procesy a operácie, ktoré prebiehajú v rámci i medzi týmito módmi myslenia, preto učiteľ nemôže k hodnoteniu pristúpiť rutinne, musí si v prvom rade uvedomiť čo bude hodnotiť, v akých vzťahoch, kedy, ako a prečo práve tak (príloha č.1). Aby hodnotenie splnilo svoj účel a bolo efektívne, malo by nastúpiť bezprostredne po hodnotenom výkone (napr. po uskutočnenom projekte, ktorý trval mesiac, dva alebo aj polroka) a predovšetkým na tento výkon by malo byť zamerané.

Malo by byť formulované tak, aby podporovalo osobnostný i výtvarný vývin jedinca. V nadväznosti na našu metodiku učenia (Šupšáková, 1999, 2001, 2002, www. Arteducation.sk) spomínaný a nižšie uvedený systém hodnotenia (nami overený s päťbodovou škálou, na ktorom sa podieľal tiež celý kolektív žiakov/študentov) to umožňuje, zabezpečuje a zároveň rešpektuje individualitu každého tvorcu. Rozhodujúce kritériá hodnotenia, ako i čiastkové bodové hodnotenie - škála v rozmedzí 5 bodov (najvyššie ohodnotenie) a 1 bod (najnižšie ohodnotenie) - nám vytvárajú priestor na to, aby sme na jednej strane dokázali objektívne zhodnotiť jedinca v istom časovom úseku a na druhej strane, aby sme okrem iného rešpektovali spontánne vznikajúci obrazový repertoár, vrátane toho, ktorý sa nehodí do obrazu "tvorivého umenia detí" a tiež, aby sme dovolili experimentovať s obrazmi, ktoré majú svoje korene v kultúre detstva. V neposlednom rade si treba uvedomiť, že schopnosti a nadanie dozrievajú u jednotlivých detí v rôznom veku, preto nie je veľmi vhodné porovnávať deti medzi sebou. Ani porovnávaniu s abstraktným vzorom by sme nemali venovať príliš mnoho pozornosti. Z tohto pohľadu odporúčame nachádzať a snažiť sa o akúsi rovnováhu medzi výtvarnou tvorbou detí a estetickými záľubami učiteľa a podľa možnosti zdržiavať sa vzájomného porovnávania v procese hodnotenia.

Efektívnosť učenia výtvarnej výchovy je dnes zabezpečená vtedy, ak:
1) Čerpá inšpiráciu (stimuláciu) po obsahovej i formotvornej stránke v oblasti umenia a kultúry,
2) Základom rozvíjania vizuality a detskej obrazotvornosti sú nové postupy a skúsenosť s výtvarnými výrazovými prostriedkami v procese tvorby, kombinujúce tradičné (klasické) maliarske, sochárske, kresliarske techniky s dvoj- a trojdimenzionálnym počítačovým zobrazovaním a editovaním, pričom samotná technika nie je cieľom, ale iba prostriedkom k novej objavnej forme vizuality a zobrazenia, a to na multidimenzionálnom (interdisciplinárnom) princípe.
Ak vychádzame z tézy, že stratégie učenia na princípe tvorby jedného obrazu a na princípe tvorby dvoch obrazov (Šupšáková, 2002) rozvíjajú obrazotvornosť, rozvíjajú a kultivujú detský výtvarný prejav, v ich tvorbe je zároveň evidentný vplyv kultúrno-estetického a etnického vnímania, potom môžeme odpovedať aj na otázku: Čo hodnotiť vo výtvarnej výchove a zároveň formulovať najvýznamnejšie a rozhodujúce kritériá hodnotenia.
Čo hodnotiť vo výtvarnej výchove?
1. hrubé spracovanie námetu alebo štúdie,
2. finálny produkt, výtvarnú aktivitu, výtvarnú činnosť v procese tvorby,
3. výtvarnú (kritickú) analýzu vlastnej alebo inej výtvarnej (umeleckej) tvorby, historický kontext (napísaný koncept),
4. vlastné hodnotenie tvorcu (sebahodnotenie), portfólio (žiakovej, študentovej) práce (ak je napísaná elektronicky, je žiaduci komentár autora).

Ktoré rozhodujúce kritériá sú najvýznamnejšie?
1. vyjadrenie názoru vnímateľa (diváka) na výtvarný (umelecký) prejav (tvorbu),
2. identifikovanie súvislostí medzi výtvarným (umeleckým) prejavom (tvorbou), a to aj v súčinnosti s ďalšími témami (námetmi), subjektami,
3. súvislosť umení (nachádzanie súvislosti) v historickom kontexte, v spoločenskom živote a/alebo v kultúre, a to k vlastnému výtvarnému (umeleckom) prejavu (tvorbe),
4. funkčný výtvarný slovník, použitie výtvarného jazyka na charakteristiku (opis), analýzu, interpretáciu a hodnotenie výtvarného (umeleckého) prejavu (tvorby),
5. vlastné hodnotenie výtvarného (umeleckého) prejavu (tvorby).

Senzibilita je podmienená vlastným zážitkom a preto je veľmi dôležité uviesť hodnotenie nielen teoretickými kritériami, ale predovšetkým vedieť posúdiť senzibilné schopnosti, ktoré podnecujú objavovanie a odkrývanie nedostatkov, vidieť nielen veci, ale aj odkrývať ich nedostatky, vidieť nielen detaily, ale poukázať i na chyby, a to aj vtedy, keď dávame žiakovi priestor vyjadriť svoje názory, ale i schopnosti, spracovať dojmy, myšlienky, obsahy, pokúsiť sa ich premietnuť do výtvarnej podoby a to tak, ako ich dokáže detská myseľ pochopiť a spracovať (trebárs z ponúknutého výtvarného artefaktu). Preniknúť do podstaty detského výtvarného prejavu (ako výsledného produktu) predpokladá snažiť sa poukázať na hĺbku senzibility, napríklad diferenciáciou v troch odlišných problémoch: prvý môže pojednávať o tóne farby (farebné deferenciálne možnosti), druhý o rozlišovaní senzibility vo vzťahu farba a ekológia, tretí experimentovanie s farbou a vyjadrenie farebnej emocionality, alebo priestorové (trojdimenzionálne) vyjadrenie. Aj z tomto príkladu je evidentné, že podstatne iná situácia nastáva, ak výtvarný prejav má výlučne tvorivý charakter a hodnotenie je zacielené na proces tvorby.

Ak sa rozhodneme pre hodnotenie procesu tvorby, potom za rozhodujúce kritériá hodnotenia považujeme:
1. správne a vhodné rozhodnutie o postupe (proces tvorby), o prístupe, médiách, technikách,
2. prezentáciu riešenej problémovej (výtvarnej) úlohy (brainstorming, rozvíjanie, objavovanie a korigovanie myšlienky, produkt finálnej práce (sebahodnotenie), demonštrovanie (preukázanie) originality, kreativity alebo nápaditosti, dokumentáciu procesu tvorby v portfóliu.
Ktoré rozhodujúce stanoviská alebo mienkotvorné kritériá sú najvýznamnejšie?
1. trvalé zameranie na výtvarný problém, výtvarnú úlohu,
2. rešpektovanie technických a technologických postupov, výber média, materiálu, naradia,
3. rešpektovanie názorov, poznámok, konštruktívnych pripomienok ďalších žiakov a ich práce,
4. preukázanie záujmu riešiť výtvarný problém (úlohu), venovať sa výtvarnému problému korigovaním svojej práce, vnímavá a citlivá reakcia na odozvu učiteľa (spätná väzba).

Ak sa rozhodneme pre hodnotenie výtvarného produktu, potom za rozhodujúce kritériá považujeme:
1. preukázanie technických zručností alebo technologických postupov prezentovaného projektu, efektivity tvorby (včítane kompozície, výtvarný prejav (ne)preukazuje zdokonalenie oproti minulej (prírastok),
2. výtvarný prejav zahŕňa relevantné (významné) vplyvy v oblasti teórie a dejín výtvarného umenia a výtvarnej kultúry a je presvedčivo ovplyvňovaný (prezentovanie zadaných konceptov, procesov, prvkov a/alebo princípov).

Estetické kritériá: Súbor kritérií, ktoré sú založené na odlišných filozofických prístupoch:
A. Formálne kritériá rešpektujúce formálne (oficiálne) kvality v kontexte výtvarnom:
1. výtvarný jazyk a výtvarná reč (línia, tvar, farba, forma, textúra, priestor),
2. uplatnenie princípov výtvarnej tvorby (harmónia, dôraz, kontrast, rytmus, proporcie, celok),
3. deformácie, znásobovanie, zväčšovanie a ďalšie (viď stratégie rozvíjania obrazotvornosti, 2002) s ohľadom na výtvarnú tvorbu,
4. kompozíciu.

B. Expresia - kritériá (expresia a/alebo evokovanie nálady, rozpoloženia a pocitov):
1. vyjadrenie myšlienky, postoja a/alebo pocitov, evokovanie emócií alebo pocitov smerom k vnímateľovi (divákovi),
2. hľadisko komunikácie,
3. odozva, spätná väzba (reakcia) v osobnom, sociálnom alebo duchovnom kontexte.

C. Prostriedky alebo pragmatické kritériá (s dôrazom na morálne, sociálne alebo politické funkcie umenia):
1. rešpektovanie spoločnosti, kultúry alebo skupiny (napr. etnickej) ľudí,
2. dôraz na osobnú interpretáciu výtvarného prejavu, umenia alebo kultúry,
3. environmentálny alebo politický kontext, funkčnosť (dôvody).

D. Napodobňujúce kritériá (rešpektujúce skutočnosť alebo ideály):
1. skutočné alebo idealizované zobrazovanie života, zobrazovanie skutočnosti, zdôrazňovanie reality - vo forme (3-D) alebo ilúzie v (2-D) forme,
2. zdôrazňovanie realistickej textúry v (3-D) alebo iluzívnej v (2-D), zdôrazňovanie priestoru v (3-D) alebo ilúzie - hĺbky v (2-D)
Z celkového hodnotenia, na ktorom sa bezpochyby môže (mal by) podieľať aj celý kolektív v triede, dokonca sa môže dohodnúť iba na niektorých konkrétnych hodnotiacich kritériách, ktoré súvisia s úlohou a zámerov učiteľa i žiakov (študentov) vyplynie: kam, ktorým smerom môže učiteľ zacieliť svoj ďalší výtvarný program, výtvarný projekt, na ktoré aspekty sústredí pozornosť, čo bude učiť...
Čo učiť?
Celkové hodnotenie a okruh klasifikácie (5) najlepšie hodnotenie, (4) vyhovujúce, (3) nerozhodné, (2) málo vyhovujúce, (1) nevyhovujúce - nám indikuje význam a dôležitosť ako:
1. používať výtvarné prvky a/alebo princípy vo výtvarnej tvorbe,
2. kresbu, maľbu, priestorovú tvorbu... (alebo ako vypozorovať skutočnosť),
3. abstraktné alebo kreatívne zobrazenie nepredmetného umenia,
4. komunikáciu sociálnu, politickú, alebo osobný odkaz, posolstvo,
5. funkčnosť výtvarnej tvorby,
6. vyjadrenie pocitov a postojov,
7. tvorbu, ktorá korešponduje s konkrétnym historickým obdobím, štýlom alebo kultúrou.

Hodnotenie výtvarných projektov, ktoré sú zamerané na rozvíjanie a kultivovanie vizuality a vizuálneho vnímania v širokom slova zmysle a imaginárne zážitky, estetické vnímanie a flexibilné myslenie zároveň, ponúkajú priestor na skvalitnenie edukácie v škole, ale i v galériách (galerijná pedagogika), či v múzeách (muzeopedagogika), a to aj prostredníctvom výtvarných aktivít, ktoré upriamujú pozornosť žiakov predovšetkým na vnímané prostredie, na nadobúdanie vedomostí (poznatkov), na rozvíjanie schopnosti a zručnosti v oblasti:
1. Estetického vnímania: vnímanie estetických kvalít výtvarného (umeleckého) prejavu - či už vytvorených človekom alebo prítomným okolím - spolu so senzorickou a intelektuálnou analýzou týchto vnemov.

2. Kreatívneho vyjadrovania: tvorba výtvarných (umeleckých) artefaktov, buď ich vytváraním alebo prezentovaním, výtvarno-estetické schopnosti a skúsenosti, vyjadrovanie a komunikácia prostredníctvom umenia, výtvarného jazyka a reči.
3. Kultúrneho dedičstva: poznatkov a vedomosti v oblasti histórie výtvarného umenia a kultúry, v kontexte ktorého boli umelecké diela vytvorené, vrátane socio-ekonomických, politických, intelektuálnych, etnických, náboženských alebo filozofických úvah.
4. Estetického hodnotenia a estetických hodnôt: zahŕňa rozvíjanie schopnosti kritického myslenia a schopnosti kompetentne posudzovať výtvarný (umelecký) prejav.