referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Martin, Maroš
Pondelok, 11. novembra 2019
Andrea Palladio a jeho umenie
Dátum pridania: 23.01.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Essylt
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 112
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 4.5
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 7m 30s
Pomalé čítanie: 11m 15s
 
Azda najvpyvnejším spomedzi talianskych architektov druhej polovice 16. storočia bol ANDREA DI PIETRO DELLA GONDOLA známy pod svojím humanistickým menom PALLADIO (1508-1580). Bol nielen významným praktikujúcim architektom, ale taktiež veľmi dôležitým teoretikom.

Z jeho ruky pochádza okrem iného aj fundovaný popis antických pamiatok v Ríme „Le antichita di Roma“ (1554), ktorý sa na 200 rokov stal základnou príručkou. Roku 1556 ilustroval široko rozšírený preklad Vitruvia a v roku 1570 vydáva jedno z navýznamnejších diel o staviteľskom umení „Quattro libri dell´architektura“ (Štyri knihy o architektúre). Traktát, ktorý svojou učenosťou, rozsahom i bohatosťou ilustrácií predstihol ostatné talianske spisy o architektúre zo 16. storočia. Napriek Palladiovmu nespornému talentu však netreba podceňovať ani vplyv jeho mecénov na jeho umeleckú a duchovnú tvárnosť.1 Sprvu ho podporovali najmä Giangorgio Trissino a Alvise Cornaro, neskôr i Daniele Barbaro. Umožňovali mu cesty do Ríma a iných miest s antickými pamiatkami a spolu s ním rozvíjali spoločné architektonické koncepty (práve Barbaro je autorom už spomenutého prekladu Vitruvia, ktorý mal Palladio možnosť ilustrovať). V Palladiovej teoretickej tvorbe sú okrem jeho myšlienok zahrnuté i jeho vlastné diela, ktoré v knihách zobrazil.

Ako predstaviteľ vrcholnej až neskorej renesancie Palladio prepojil alebo zdokonalil vo svojich stavbách všetko, čo zformulovala generácia architektov pred ním. Inšpiroval sa a čerpal z mnohých prameňov. Obdivoval súmernosť a usporiadanosť Bramanteho diela, lež ako Bramanteho nasledovníci aj on oživoval architektúru starostlivo volenou sochárskou výzdobou. Ako celok je jeho dielo tak premyslene vyvážené a kompaktené, že ešte dnes priťahuje architektov.2 Ďalšími významnými vzromi sa mu stali aj Brunelleschi, Michelangelo, Rafael, Sangallo, Filarete a mnohý ďalší.

Palladio pracoval prevažne vo Vincenze, kde je dochovaná väčšina z jeho vyše 100 stavieb- v mnohých z nich sa uplatnil ako inovátor. Po ňom je tiež pomenovaný „palladiovský motív“, arkádové okno, kde je stredný, prevýšený oblúk z oboch strán rámovaný dvoma užšími otvormi (príkladom je bazilika vo Vincenze).
Stavbou, kde sa ešte neprejavuje pre neho tak typický vysoký rád, je ľahká a vzdušná bazilika vo Vincenze. Ide o radnicu, pochádzajúcu z 13. storočia , na ktorej obnovu bola vypísaná súťaž, v ktorej Palladio zvíťazil. V arkáde je prekombinovaný architráv s archivoltom a vytvorená značne odhmotnená stena.
Palladiove zásady sa ešte viac prejavili na paláci Chiericati, ktorý sa neskôr stal príkladom mnohým ranobarokovým stavbám.3

Ďalšou veľmi významnou stavbou je Teatro Olimpico. Accademia Olimpica, sa vo Vincenze usadila sa v r. 1555 a v rámci tých kultúrnych funkcií, ktoré mali spoločné všetky akadémie založené v Taliansku v priebehu šestnásteho storočia, sa rozhodli zmeniť divadelné priestory pre inscenovanie antických hier. Dizajn navrhovaný Palladiom bol prijatý a práca začala len niekoľko mesiacov pred jeho smrťou. Divadlo bolo teda dokončené až jeho následníkom Vincenzom Scamozzim. Teatro Olimpico je Palladiova posledná originálna práca, a ako grécke divadlo pozostáva z námietky (sedadlový priestor), javiska a fixnej architektonickej scenérie ktorá predstvuje tri ulice starodávneho mesta Téby. Napriek tomu však tri architektonické perspektívy majú väčšiu podobnosť s renesančnými uliciami (respektíve s ulicami Vinceza), než s gréckymi polis.

Práca na Pallazo Valmarana začala v roku 1566 na základe dizajnu, ktorý Palladio vypracoval desať rokov predtým. Fasáda pozostáva zo šestich obrovských pilierov ktoré ležia na vysokej báze. Veľké okná medzi usporiadanými radmi stĺpov na medziposchodí a priečelie druhého poschodia je otočné smerom k ulici. Štyri reliéfové panely nad prízemnými oknmi a sochy sú otočné na stranu veľkej brány. Dielo sochára Domenico Fontana vytvára šerosvit, ktorý zmierňuje silu vzhľadu steny.
Popri početných verejných stavbách v severotalianskych mestách sú známe predovšetkým Palladiove vily. Vila bola v staviteľstve viacmenej novinkou- jej myšlienku určite rozšíril už v 15. storočí Alberti, ale stavba víl vtedy závisela na patrónoch a ich úvahe, že možno vlastniť vidiecke sídlo, ktoré nemá mohutné múry hradného opevnenia. Existovali dva typy vidieckych sídel: niektoré boli v tesnej blízkosti mesta, iné ďaleko od miest, stáli na pozemkoch rodinného majetku a plnili súčasne funkciu spojenú s dodávaním potravín a iných poľnohospodárskych produktov. Palladio projektoval oba druhy, hoci viac sa sústredil na druhý. Zo Sanmicheliho stavby Villa Soranza (ktorá sa nezachovala) získal Palladio jednu zo svojich najcharakteristickejších myšlienok, projektovať stavbu s krídlami vybiehajúcimi zo základného bloku (príkladom je Villa Barbaro). Krídla spájali hlavný blok s vedľajšími stavbami; takýto komplex vytvára dojem, že sa rozpína do krajiny a súčasne ju objíma.4

Palladiove vily sú charakteristické najmä svojou súmernosťou. Neraz využíva vo svojej tvorbe klasické portiko so stĺpmi a otvorenou predsieňou po celej šírke hlavného bloku vily. Práve opakovaním tohto motívu na celých štyroch stranách vo Vile Rotunda docielil symetrický a vyvážený architektonický tvar. Klasické portiko dodáva Palladiovým vilám ráz časom neohraničenej vznešenosti a elegancie.5
Villa Barbaro, ležiaca v dedine Maser, bola postavená pre Daniela Barbara, patriarchu Aquileia, a jeho brata Marc'antonia Barbara, veľvyslanca benátskej republiky. Výstavba začala v roku 1549 a bola pripravená na odovzdanie 1558. Centrálny obytný priestor je postavený na zvyškoch stredovekého zámku. Jeho fasádu tvoria štyri ionóske stĺpy upravené zo svätyne osudu Virilis v Ríme. Poľnohospodárske budovy zväčša stoja súmerne zľava a sprava k centrálnej štruktúre (podobne ako v ďalšej Palladiovej vile Emo). Konce týchto budov sú zvýraznené holubníkmi, každý s veľkými slnečnými hodinami na fasáde. Výsledkom je slávny 5-časťový profil známy aj neskôr v tvorbe architektov inšpirovaných Palladiom.

Patrí sem npríklad U. S. Capitol (so snemovňami Kongresu nahradzujúcimi holubník!). Vnútro centrálnej rezidencie je zvýraznené skvelými freskami vytvorenými medzi r.1560 a r.1562 hlavne Paolo Veronesem.
Jednou z najznámejších Palladiových víl je Villa Rotunda, ktorá stojí na vrchole kopca na predmestí Vicenzi. Jej štyri fasády sú nasmrované na obrábané polia na troch stranách a na zalesnený svah na štvrtej. La Rotunda je známa hlavne svojou centrálnou kupolou. Jedná sa o jeden z Palladiových najslávnejších a najčastejšie napodobňovaných námetov, ktorého inšpiráciou bol Panteón v starovekom Ríme.
Ako sme už spomínali Palladio je autorom viac ako 100 stavieb, a preto okrem už zmienených treba spomenúť aspoň jeho Villu Coranro, Villu Emo, Villu La Mancontenta, Basilicu Palladiana či Il Redentore v Benátkach.

Nesmrteľnosť Palladia nezaistili iba jeho početné stavby, ale tiež spisy, v ktorých rozšíril svoje architektonické postoje ďaleko za hranice Talianska. Napriek tomu, že bol známy už počas svojho života, tak naozaj obdivovaným architektom sa stal až po svojej smrti, keď sa stal impulzom štýlu, ktorý moderné dejiny architektúry označujú ako palladizmus. Palladiovým veľkým obdivovateľom a nasledovníkom bol Angličan Ingo Jones, ktorému sa podarilo priviesť Palladiov štýl do Británie. Zostal mu verný počas celej tvorby a jeho pôsobenie v Anglicku malo za následok, že si tento štýl osvojovali aj ďalšie generácie architektov po ňom. Palladizmus sa tak stal dôležitým východiskom anglického baroka.6 Taktiež mimo Anglicka bol Palladiov štýl v 17. stor. rozšírený, príkladom je augsburský mestský architekt Elias Holl, ktorý vytvoril množstvo stavieb inšpirovaných Palladiom. Palladiánska architektúra vznikala v 17. stor. po celej Európe, ale tiež s dôrazom na regionálne zvláštnosti.
Druhým stupňom prijímania Palladia je znovuobjevenie palladiánskych stavieb 17. stor.- tento neopalladizmus už predstavuje ranú formu klasicizmu orientovného na antiku. S týmto smerom sa spojujú mená Lorda Burlingtona a Colena Campbella.
 
Zdroje: Kruft, H.: Dejiny teórie architektúry. Bratislava : Pallas, 1993. ISBN 80-7095-009-9, Hocker, Ch.: Architektura. Brno : Computer Press, 2004. ISBN 80-251-0285-8, Martindale, A.: Renesancia. Bratislava : Pallas, 1972
Súvisiace linky
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.