Krajina medzi riekami Eufrat a Tigris sa nazýva Mezopotámia. V tejto oblasti sa v historickej dobe vystriedalo množstvo národov, pričom vari najvýraznejšiu stopu zanechali Sumeri. Ak by sme veľmi stručne chceli pomenovať epochy, ktoré v Mezopotámii v staroveku jestvovali, potom platí táto tabuľka: (všetky dátumy treba chápať pred naším letopočtom)

– 3500Príchod Sumerov do Mezopotámie
3500 – 2750Sumerská predhistória
2750 – 2350Zlatý vek Sumerov
2350 – 2220Sumer pod Akkadskou nadvládou
2220 – 2000Sumerská renesancia
2025 – 1800Isinské kráľovstvo
2020 – 1760Larské kráľovstvo
? – 1760Kráľovstvo Mari
1950 – 1750Staroasýrske kráľovstvo
1895 – 1595Starobabylonská ríša
1590 – 1030 Stredobabylonské (Kessitské) kráľovstvo
1390 – 885Stredoasýrske kráľovstvo
885 – 612Novoasýrska ríša
625 – 539Novobabylonská ríša

oPokiaľ sa niekde dátumy prekrývajú, znamená to, že na území Mezopotámie existovali tieto ríše, kráľovstvá, či obdobia paralelne často na rozličných miestach.

ARCHITEKTÚRA

Na rozdiel od Egypta, kde vo funkcii stavebného materiálu prevládal kameň, v Mezopotámii sa okrem výnimiek stavalo z hlinených tehál. Namiesto malty sa používal asfalt, o čom sa vedelo aj v biblii. Po niekoľkých vrstvách tehál sa ako armatúra položila vrstva trstiny, aby sa zabezpečila elastickosť muriva. Samozrejme z hliny sa ťažko stavali oblúky a klenby, a predsa sa aj tie ojedinele našli. Stavebné drevo sa muselo dovážať do bezlesnatej Mezopotámie z Libanonu a Anatólie.
Pred veľkými stavbami sa vypracovávali stavebné plány, z ktorých sa nám množstvo zachovalo. Medzi najvýznamnejšie stavby patrili chrámy, ani jeden sa nám však nezachoval v celistvosti. Väčšinou sa zachovali iba ich základy, z ktorých sa však ťažko usudzuje pôvodná veľkosť a vnútorné usporiadanie. Mezopotámski stavitelia postupne dospievali k štyrom typom svätýň.

TYP I. Starosumerský obdĺžnikový chrám.
TYP II. Svätyňa s obetným ohnisko a priľahlým nádvorím.
TYP III.Babylonský chrám s nádvorím.
TYP IV. Asírsky chrám s dlhou loďou a nádvorím.

Okrem svätýň a chrámov sa v mnohých mestách stavali aj stupňovité veže – ZIKKURATY. Najvýznamnejší stál v Babylone. Počas celého svojho asi 200 ročného trvania niesol sumerské označenie E-TEMEN-AN-KI čo znamená : „Dom základov neba a zeme“. Mal sedem stupňov pričom každé poschodie v porovnaní so spodovým ustupovalo, takže zanikali terasy, prístupné zo schodísk a vybavené odpočívadlami. Babylonský zikkurat bol vysoký 90 metrov a rovnako dlhá bola aj každá strana jeho štvorcovej základne.

HLINA, TERAKOTA, KERAMIKA

Najrozšírenejším a najtrvácnejším materiálom po ktorom človek obdarený výtvarnými schopnosťami siahol bola hlina. Na jej spracovanie nepotreboval toľko technických skúseností, ktoré si vyžadovali diela z kameňa. Človeku pri tvorbe z hliny neprekážal nedostatok vhodného náradia, vystačil si rukami a šikovnými prstami. V tom ďalšom pomáhala príroda – slnko a suché podnebie. Hlinené výrobky sa tak tvrdosťou vyrovnávajú kameňu. Z hliny sa vyrábali úžitkové predmety a pracovné nástroje, z nej sa stavali domy a chrámy, tvorili sa sochy. Pokiaľ sa jedná o keramiku, Sumerovia dbali na účelnú prostotu a eleganciu tvarov. Bohatú ornamentálnu výzdobu vyhradzovali vázam zo vzácnejších materiálov, predovšetkým z kameňa. Hlinených plastík z najstarších období sa zachovalo pomerne málo, o to viac však u konca 3. tisícročia. Väčšinou sú to malé plakety s rôznymi námetmi z mytológie a zo života. Postavy na nich sú zobrazené vždy realisticky. Najznámejšie artefakty pochádzajúce z Lagaša sú – Dojčiaca matka a Chlapec s barančekom.

KAMEŇ A KOV

Najstarším zachovaným artefaktom zo začiatku 3. tisícročia je reliéf z čierneho bazaltu zachytávajúci poľovačku na levy. Scéna pôsobí realisticky, hoci v detailoch nie je prepracovaná. Z toho istého obdobia pochádza aj tzv. Dáma z Varky. Jej hlava má takmer prirodzenú veľkosť, čo je v sumerskom umení výnimočné. Chýbajú jej oči (sú tam len prázdne jamky). Kedysi sa tam zakladala inkrustácia z mušľoviny. Taktiež má aj odrezaný nos, no napriek tomu sa radí medzi najvýznamnejšie diela staroveku vôbec. Táto hlava z alabastru patrila kňažke, alebo vládkyni a zobrazuje mladú ženu. V Abuovom chráme v Tell Asmare sa našiel súbor 12-tich sôch rôznych veľkostí a nezvyčajného vzhľadu. Pochádzajú z prvej polovice 3. tisícročia a vedci sa dodnes nezhodli či predstavujú bohov, alebo ľudí. Sú akoby geometricky štylizované do valcov a ihlanov a na povrchu sú starostlivo vykladané. Tieto alabastrové a vápencové sochy sú vysoké od 20 – 76 cm. Je to desať mužov a dve ženy s nadmerne veľkými inkrustovanými očami hľadiacimi do neznáma. Soškám sa hovorí ADORANTI – prosebníci. Z 27. storočia pochádza soška sediaceho chlapca odetého v suknici s lemom a strapcami a tiež osemcentimetrová hlavička sumerskej ženy so zvlneným účesom a čelenkou. Napriek poškodenému nosu a vypadnutej inkrustrácii očí vyžaruje z toho diela pocit krásy a mladosti.

Umelci venovali pozornosť aj zvieratám, o čom svedčí bronzová hlava býčka s očami z perlete a s dlhými zakrútenými rohmi.
V novoasýrskom období sa dostáva k slovu akkadská sochárska škola. Z vlády Sargona Akkadského sa zachovala bronzová hlava v takmer životnej veľkosti, pravdepodobne portrét tohto panovníka. Akkadská umelec dielo vypracoval s veľkou starostlivosťou. Detailne vypracoval účes, dobre je vidieť každý vlások došpicata sčesanej brady. Majstrovským kusom akkadského sochárstva je aj kráľovská hlava z dioritu, ktorá pravdepodobne patrí Chammurapimu. Z kráľovstva Mari sa zachovali bronzové levy s inkrustovanými očami. Na sochách levov sa zdôrazňuje ich výstražná funkcia – otvorená papuľa, vycerené zuby, postoj pripravený na skok.