Hoci dosť zbohatol, maliar sa nespreneveril svojmu kolobehu života. Nemal nič proti tomu, aby si Oľga kúpila drahé veci, sám však chodil v jednom a tom istom obleku. Peniaze utrácal skôr na všelijaké exotické veci a predmety, ktoré ho zaujali a štedro pomáhal svojim priateľom. Oľge sa páčili obedy v drahých reštauráciách, večierky, plesy, ktoré parížska smotánka často poriadala. Oľge sa dokonca podarilo v istom čase, odtiahnuť Picassa od jeho priateľov z parížskej bohémy. V septembri 1918 Picasso a Oľga odcestovali s Ruským baletom do Londýna. Djagilev tam uvádzal " Pochod " a pracoval nad novým baletom. Picasso spolu s manželkou bol samozrejme centrom pozornosti a postupne sa nechal vtiahnuť do svetáckeho života. Objednával si izby, nosil smoking, zlaté hodinky a chodil na všetky obedy, na ktoré ho pozývali.

Za niekoľko týždňov sa z človeka, ktorý celý život žil bohémskym životom stal " dandy", o nič nie menším, ako bol jeho priateľ Stravinskij, ktorý ho dokázal uchvátiť nohavicami farby ohňa. Picasso na jeden z večierkov prišiel dokonca v kostýme matadora. Neprestával však pritom pracovať a kreslil hlavne svojich priateľov. Mnohé z jeho diel tohto obdobia sa vyznačujú klasicizmom a je v nich aj element karikatúry. Picasso tak plnil radu Van Gogha, ktorý písal svojmu bratovi Theovi: Zveličuj svoju skutočnosť. V týchto rokoch Picasso hovoril "Hľadania v maliarstve nie sú ničím. Vážne sú však nálezy. Všetci vieme, že umenie nie je pravdou. Umenie to je lož, ale táto lož nás učí nachádzať pravdu, v krajnom prípade tú pravdu, ktorú my, ľudia vieme pochopiť". Umelecká nátura Picassa bola v protirečení s tým svetáckym životom, ktorý viedol. Z jednej strany chcel mať rodinu, miloval manželku. Ale postupne sa rozháral konflikt medzi ním a Oľgou, lebo sa nechcel riadiť tým, čo chcela Oľga, lebo to bránilo jeho tvorivosti. Chcel zostať slobodným človekom a v tomto mene bol ochotný všetko obetovať.

Vo februári 1921 sa im narodil syn Paul. V 40 rokoch sa Picasso po prvý raz stal otcom. Táto udalosť ho vzrušila a naplnila aj nečakanou hrdosťou. Kreslil svojho syna do nekonečna spolu so ženou, všetky tieto kresby sú v neoklasicistickom štýle, a tak trocha pripomínajú olympijské božstvá Oľga si veľa sľubovala od narodenia chlapčeka, ale zároveň pociťovala bôľ a starosti. Myslela si, že narodenie syna upevní ich rodinu v základe, ktorej sa objavili prvé trhliny. Pozorovala, ako sa jej manžel postupne vracia do toho svojho sveta, kde ona nemala prístup. Nemala veľmi dobré vzťahy s priateľmi manžela, okrem Appolinaira, ktorý však zomrel v roku 1918 po ťažkom zranení v bojoch. Picasso sa dozvedel o jeho smrti v parížskom hoteli " Lutecia " a sám bol prekvapený výrazom svojej tváre po tejto zvesti. Až tak, že nelenil, vzal štetec a namaľoval svoj autoportrét. Hoci on autoportréty nemal rád a zrkadlo pokladal za zbytočný predmet..

Oľga sa snažila dať svoje vzťahy s manželom do poriadku, ale vždy s to skončilo hádkou, scénami žiarlivosti, hoci to boli scény niekedy bezdôvodné. Picasso bol ustatý z toho svetského života a zamkol sa v sebe a doslova medzi seba a Oľgu postavil neviditeľnú stenu. V skutočnosti, v celom jeho živote bolo na prvom mieste tvorivosť, v mene ktorej bol schopný priniesť akúkoľvek obeť. Často hovoril o francúzskom maliarovi Bernardovi de Palisi, umelcovi-keramikárovi, žijúcemu v 16., storočí, ktorý hádzal do ohňa svoj nábytok, aby udržal oheň pri vypaľovaní keramiky. Picasso mal veľmi rád túto historku a videl v nej príklad " horenia " pre umenie. Sám hovoril, že by hodil do pece aj ženu a deti - aby v nej nezhasol oheň. V roku 1925 Picasso spolu s Oľgou pricestovali k Djagilevovi do Monte Carla. Tam znova začal maľovať baletky. Možno týmto návratom do sveta ruského baletu chcel napraviť strácajúcu sa harmóniu vzťahov s Oľgou. Ale harmónia sa už vrátiť nedala. Keď Oľga videla, že jemu je všetko jedno, začala strácať pokoj, bola stále viac nervózna, pila jednu kávu za druhou a jej prítomnosť stále viac dráždila Picassa. Umelec bol zo všetkého unavený a stále viac a viac ho ťažili manželské povinnosti.

V januári 1927 na ulici v skupine ľudí, ktorá vychádzala z metra zbadal krásnu devu so sivomodrými očami. Videl ju už predtým vo svojich obrazoch, na svojich plátnach. "Chytil ma za ruku a povedal - ja som Picasso. Vy a ja dokážeme v živote veľké veci " spomína na toto stretnutie Maria Thereze Valtierova Mala vtedy 17 rokov. Nevedela nič o umení, ani o Picassovi. Jej záujmy boli celkom iné, plávania, gymnastika, bicykel, alpinizmus.

"Začalo sa najväčšie sexuálne dobrodružstvo v živote Picassa, ktoré nepoznalo hraníc, ani tabu", napísala amrická spisovateľka Arianna Stasinopulos-Haffington v monografii, ktorá vzbudila veľa poozornosti. Marie Thereze bola dobrou žiačkou a veľmi poddajnou, jej tvár pripomínala malé dieťa a práve v jej náručí chcel a zabudol na Oľgu veľký mág, ktorý ju už navždy vyčiarkol zo svojho života. Ženy a Picasso - tejto téme sa venujú mnohé aj seriózne aj bulvárne práce. Podľa americkej spisovateľky mal stovky mileniek, lebo mal " sexuálny magnetizmus" a v jeho tvorbe v rôznych periódach zohralo veľkú úlohu sedem žien. Podľa tejto spisovateľky Picasso žil pre umenie, ale sex bol jednou z hlavných síl jeho tvorby- Sám Picassso sa raz priznal, že on rozdeľoval ženy na " bohyne " a pohlavné koberčeky"/ Oľga, jeho manželka bola jednou z výnimiek/. Americká spisovateľka v monografii píše, že Picasso mal osobitnú radosť, obracať prvé na druhé. Podľa nej maliar nehľadať lásku , ale vždy sa snažil dobývať, podriadiť si ženu svojej vôli. Mal silný inštinkt búrania. Jeho milenkami boli ženy jeho blízkych priateľov, niekedy aj s ich súhlasom, ako v prípade druhej ženy Paula Eluarda. " Myslím si, že zomriem s pocitom, že som nikoho nikdy nemiloval ", povedal Picasso. To mu však neprekážalo, aby sa nežaloval, že v ženách nenachádza to, čo v nich hľadá. " Vždy, keď mením ženu - hovoril Picasso - musím "upáliť" tú, ktorá bola posledná. Tak sa ich zbavujem. Nebudú sa nachádzať v mojej blízkosti a znepríjemňovať mi život. To mi možno vracia aj mladosť. "Zabíjaním" žien, ničím minulosť, ktorú vytvárali".

Maliar rád hovoril o tom, že život ohraničujú - práca a ženy. Samozrejme tieto jeho vyjadrenia nemožno brať celkom za bernú mincu, lebo sú súčasťou jeho tvorivej mystifikácie . Je však pravdou, že život si zobrala sama Marie Thereze - Valtierová, jeho druhá manželka Jacgueline, nervovými depresiami trpela Oľga, maliarka Dora Maar, ktorá bola jeho milenkou v čase " Guerniky" Otrávil sa aj jeho vnuk Pablo. " Ja som čert - hovoril Picasso Iľjovi Erenburgovi, ktorý vo svojich memoároch napísal " Ak je naozaj čert, tak zvláštny, Je to čert dobrý. Ibaže mnohé fakty z jeho života nehovoria o dobrote tohto génia.

Vráťme sa však v Oľge. Svoju nenávisť k nej začal Picasso uplatňovať aj v tvorbe. V sérii obrazov, zasvätených corride, ju zobrazoval ako koňa, či starú kobylu. Pri objasňovaní príčin ich rozchodu maliar povedal :" Chcela odo mňa veľmi veľa... Bolo to moje najslabšie obdobie..." Nakoniec sa ukázalo, že obidvaja mali rôzne záujmy, dokonca aj v jedle boli iní. Oľga, hovoril Picasso, miluje, pirôžky, čaj a ikru. No a ja milujem katalánsku fazuľu so smotanou. Picasso sa však nechcel rozviesť. Úplný rozchod pre neho totiž znamenal niečo na spôsob smrti, ktorá vždy u neho vzbudzovala strach. Okrem toho rozvodom by prišiel o polovicu majetku , hlavne o obrazy. Nevydržala však Oľga. Nedokázala sa ďalej pozerať na nenávisť svojho manžela, existenciu plejády sokýň. Po jednej osobitne ťažkej rodinnej hádke v júli l935 spolu so synom opustila ich dom . Neskoršie s pomocou právnikov podelili ich majetok, ale z právneho hľadiska k skutočnému rozvodu nedošlo a Oľga bola oficiálne do samého konca života ženou Picassa.

Keď sa začala II. svetová vojna, americké veľvyslanectvo v Paríži ponúklo Picassovi a Matissovi odchod do USA, ale obidvaja to odmietli. Picasso nenávidel fašistov, ale nedokázal sa zriecť svojho života v Paríži a ani svojich zvykov. V čase okupácie Paríža jeden z nemeckých dôstojníkov zbadal v pracovni maliara reprodukciu Guerniky a spýtal sa:" To ste urobili Vy" - Nie, to ste urobili Vy . odpovedal maliar. V týchto rokoch sa cítil veľmi osamelým a z času na čas začal navštevovať Oľgu, pod zámienkou záujmu o syna, ktorý vtedy žil vo Švajčiarsku.