Picassova láska

Dvanásteho júla 12.júla 1918 na radnici 7. parížskeho obvodu odohrala významná udalosť, svadba Pabla Picassa a Oľgy Chochlovovej. Z radnice odišli novomanželia do chrámu Alexandra Nevského, kde sa uskutočnil cirkevný sobáš. Picasso bol presvedčený, že sa oženil na celý život.

Pablo Picasso sa zoznámil s baletkou Oľgou Chochlovovou v Ríme na jar roku 1917. V tom čase už patrila päť rokov do známej skupiny " Ruského baletu " Sergeja Djagileva. Bola to veľmi výborná baletka, disciplinovaná s dobrou technikou, dobre na scéne vyzerala, ale nikdy nebola primabalerínou . Oľga sa narodila 17. júna 1891 na Ukrajine v rodine plukovníka cárskej armády. Baletkou sa stala napriek protestom rodičov. Známy Djagilev sa k nej správal veľmi priateľsky, pretože bol rád, keď v jeho skupine vystupovali dievčatá " z dobrých rodín "nemožno o nej povedať, že by bola vyslovenou krásavicou, mala však dobré spôsoby a onen zvláštny " ruský šarm", ktorý v tom čase letel Európou. Medzi jej charakterové vlastnosti patrila tvrdosť, odmietala kompromisy a vyznačovala sa úprimnosťou a priamosťou. Picasso bol už v tom čase veľkým maliarom. Zaujímavé je, že jeho tvorbu ako prví ocenili ruskí filozofi, kritici a zberatelia, mnohé diela P. Picassa sa dnes nachádzajú v známej Ermitáži i v Puškinovom múzeu. S. Djagilev vedel pritiahnuť do svojho Ruského baletu známe mená , medzi nimi aj Picassa, ktorého požiadal , aby urobil kresby k baletu "Pochod".

Ako sa mohol zamilovať Picasso do tejto baletky, to nechápali ani jeho priatelia, lebo podľa nich bola dosť neznámou osobnosťou. Vtedy mal maliar, známy svojimi škandálmi v Paríži iba 36 rokov. Možno sa mu Oľga zdala exotickou ženou, alebo práve v nej hľadal oázu pokoja po všetkých tých strastiach, ktoré ho sprevádzali životom.

Možno však zavážilo aj to, že Oľga bola ruskej národnosti. V tých rokoch Picassa, veľkého revolucionára v umení zaujímalo všetko čo sa týkalo Ruska. Dokonca sa chcel naučiť tento jazyk, ktorý bol pre neho celkom záhadný. Denne listoval noviny a sliedil za všetkými správami a udalosťami v Rusku. V jeho očiach bola teda baletka nielen láskou, ale aj romanticko- revolučným flirtom. Treba poznamenať, že vtedy sa Picasso priatelil nielen so známym Djagilevom, ale aj so Stravinským, ktorý ho doslova nadchýnal, predovšetkým jeho štýl obliekania známy ako "dandy".

Picasso sa doslova upriamil na Oľgu so všetkým jeho španielskym temperamentom. " Pozor " - upozorňoval ho s úsmevom Djagilev" s ruskými dievčatami sa treba oženiť. "Žartujete", odpovedal maliar, ktorý sa dušoval, že on zostane v každej situácii pánom.
Na vystúpení v Ríme umelcov baletu rozmiestnili v hoteli "Minerva", iba Djagilev, Picasso, Coctoueau sa ubytovali v hoteli " Rossia". Picasso sa stretával s Oľgou každý deň. Spolu sa prechádzali po " večnom meste " a navštevovali jeho múzeá. Ale baletka aj tak neodpovedala na búrlivé návrhy maliara, hoci Picassso sa jej páčil. Ženy pútal jeho osobitný magnetizmus, vnútorný oheň, pohľad jeho tmavých očí, ktoré podľa Coctouea boli " pod elektrickým prúdom". Hoci sa Oľga nie veľmi zaujímala o umenie, Picassova sláva vzbudila u nej záujem.. Okrem toho vedela, že žiadnu kariéru v balete neurobí, a treba myslieť na založenie rodiny. Ale či práve Picasso s jeho bohémskym životom bude tým dobrým mužom? "Môže byť umelec serióznym človekom?" - spytovala sa Oľgina matka Djagileva, keď sa dozvedela, že jej dcéra sa chce vydať na Picassa. Nie menej serióznym, ako baletka", odpovedal Djagilev.

Vtedy v máji 1917 sa v parížskom divadle Chattle odohrala premiéra " Pochodu ". V tom čase sa 260 kilometrov od Paríža odohrávali ťažké boje medzi francúzskou armádou a Nemcami. Na predstavenie prišiel doslova celý Paríž, meno Djagileva totiž pôsobilo na publikum ako magnet. Na predstavení boli aj ruskí vojaci a oficieri., ktorí v tom čase boli v Paríži na dovolenke. Premiéra baletu však skončila veľkým neúspechom, podľa niektorých kritikov pripomínala scéna jarmok so všetkým čo k tomu patrí. Obecenstvo dokonca po skončení kričalo " Smrť Rusom " To však vôbec Djagileva nevzrušilo, a ďalšie predstavenie sa hrali v Madride a Barcelone. Za baletom s Oľgou sa vybral aj Picasso. Maľoval ju priamo na predstaveniach, Oľga však nemala rada experimenty v maliarstve a prosila ho, aby ju maľoval realisticky: "Chcem poznať svoju tvár", hovorila Oľga.

V Barcelone zoznámil Picasso Oľgu so svojou matkou. Tá prijala veľmi srdečne ruské dievča, chodila na predstavenia, ale raz povedala "S mojim synom, ktorý je stvorený len sám pre seba a pre nikoho druhého, nemôže byť šťastná žiadna žena". Keď sa Picasso prechádzal s Oľgou po Barcelone, prišla k ním žena- Cigánka a navrhla im, že im vyveští z ruky. Ako sa voláš - zaujímala sa Cigánka. "Carmen", povedala baletka, ktorej sa páčilo vydávať sa za Španielku. A ty, pýtala sa baletka . "Ja sa volám Oľga, "nasledovala odpoveď.

Keď " Ruský balet " odišiel do Latinskej Ameriky, Oľga so skupinou neišla. Výber medzi ťažkým životom baletky a manželstvom so známym a slávnym maliarom bol urobený. Keď sa vrátili zo Španielska do Francúzska, usadili sa v malom domčeku na Moulin Rouge, so slúžkou, psami, vtákmi a tisíckou rôznych predmetov, ktoré stále sprevádzali maliara. Oľga hovorila celkom dobre po francúzsky hoci so silným ruským akcentom a milovala počúvať fantastické historky, ktoré jej rozprával Picasso. Vtedy veľa pracoval, najradšej po nociach. Práve na Moulin Rouge nakreslil známy " Portrét Oľgy v kresle", ktorý je teraz vystavený v parížskom múzeu Picassa. Ak ho zrovnáme s fotografiou , ktorá bola urobená v čase pózovania, možno postrehnúť, že maliar dosť prikrášlil jej črty tváre.

Mnohí jeho priatelia ho odhovárali od svadby s Oľgou, mysliac si, že nebude vydarená. Maliar však na rady nedal. A tak bola svadba, 12. júla 1918. Zúčastnili sa jej napríklad Djagilev, Appolinaire, Coctoueau, Gertruda Stein, Matisse. Picasso bol presvedčený, že sa žení na celý život aj preto v manželskej zmluve bol dodatok, že všetky veci sú spoločné. V prípade rozvodu to znamenalo, že sa veci rozdelia na polovicu, vrátane obrazov. Po svadbe sa mladomanželia usadili vo veľkom byte v samom centre Paríža. Oľga sa stala domácou pani, starala sa o pokoj a krásu rodinného hniezda, Picasso sa jej do toho neplietol. Uspokojil sa tým, že si rozložil svoj neporiadok o poschodie nižšie, kde mal pracovňu a všade porozkladal svoje veci a k stenám postavil obrazy Renoira, Matissa, Cesanna a Rouseaua.
Hoci dosť zbohatol, maliar sa nespreneveril svojmu kolobehu života. Nemal nič proti tomu, aby si Oľga kúpila drahé veci, sám však chodil v jednom a tom istom obleku. Peniaze utrácal skôr na všelijaké exotické veci a predmety, ktoré ho zaujali a štedro pomáhal svojim priateľom. Oľge sa páčili obedy v drahých reštauráciách, večierky, plesy, ktoré parížska smotánka často poriadala. Oľge sa dokonca podarilo v istom čase, odtiahnuť Picassa od jeho priateľov z parížskej bohémy. V septembri 1918 Picasso a Oľga odcestovali s Ruským baletom do Londýna. Djagilev tam uvádzal " Pochod " a pracoval nad novým baletom. Picasso spolu s manželkou bol samozrejme centrom pozornosti a postupne sa nechal vtiahnuť do svetáckeho života. Objednával si izby, nosil smoking, zlaté hodinky a chodil na všetky obedy, na ktoré ho pozývali.

Za niekoľko týždňov sa z človeka, ktorý celý život žil bohémskym životom stal " dandy", o nič nie menším, ako bol jeho priateľ Stravinskij, ktorý ho dokázal uchvátiť nohavicami farby ohňa. Picasso na jeden z večierkov prišiel dokonca v kostýme matadora. Neprestával však pritom pracovať a kreslil hlavne svojich priateľov. Mnohé z jeho diel tohto obdobia sa vyznačujú klasicizmom a je v nich aj element karikatúry. Picasso tak plnil radu Van Gogha, ktorý písal svojmu bratovi Theovi: Zveličuj svoju skutočnosť. V týchto rokoch Picasso hovoril "Hľadania v maliarstve nie sú ničím. Vážne sú však nálezy. Všetci vieme, že umenie nie je pravdou. Umenie to je lož, ale táto lož nás učí nachádzať pravdu, v krajnom prípade tú pravdu, ktorú my, ľudia vieme pochopiť". Umelecká nátura Picassa bola v protirečení s tým svetáckym životom, ktorý viedol. Z jednej strany chcel mať rodinu, miloval manželku. Ale postupne sa rozháral konflikt medzi ním a Oľgou, lebo sa nechcel riadiť tým, čo chcela Oľga, lebo to bránilo jeho tvorivosti. Chcel zostať slobodným človekom a v tomto mene bol ochotný všetko obetovať.

Vo februári 1921 sa im narodil syn Paul. V 40 rokoch sa Picasso po prvý raz stal otcom. Táto udalosť ho vzrušila a naplnila aj nečakanou hrdosťou. Kreslil svojho syna do nekonečna spolu so ženou, všetky tieto kresby sú v neoklasicistickom štýle, a tak trocha pripomínajú olympijské božstvá Oľga si veľa sľubovala od narodenia chlapčeka, ale zároveň pociťovala bôľ a starosti. Myslela si, že narodenie syna upevní ich rodinu v základe, ktorej sa objavili prvé trhliny. Pozorovala, ako sa jej manžel postupne vracia do toho svojho sveta, kde ona nemala prístup. Nemala veľmi dobré vzťahy s priateľmi manžela, okrem Appolinaira, ktorý však zomrel v roku 1918 po ťažkom zranení v bojoch. Picasso sa dozvedel o jeho smrti v parížskom hoteli " Lutecia " a sám bol prekvapený výrazom svojej tváre po tejto zvesti. Až tak, že nelenil, vzal štetec a namaľoval svoj autoportrét. Hoci on autoportréty nemal rád a zrkadlo pokladal za zbytočný predmet..

Oľga sa snažila dať svoje vzťahy s manželom do poriadku, ale vždy s to skončilo hádkou, scénami žiarlivosti, hoci to boli scény niekedy bezdôvodné. Picasso bol ustatý z toho svetského života a zamkol sa v sebe a doslova medzi seba a Oľgu postavil neviditeľnú stenu. V skutočnosti, v celom jeho živote bolo na prvom mieste tvorivosť, v mene ktorej bol schopný priniesť akúkoľvek obeť. Často hovoril o francúzskom maliarovi Bernardovi de Palisi, umelcovi-keramikárovi, žijúcemu v 16., storočí, ktorý hádzal do ohňa svoj nábytok, aby udržal oheň pri vypaľovaní keramiky. Picasso mal veľmi rád túto historku a videl v nej príklad " horenia " pre umenie. Sám hovoril, že by hodil do pece aj ženu a deti - aby v nej nezhasol oheň. V roku 1925 Picasso spolu s Oľgou pricestovali k Djagilevovi do Monte Carla. Tam znova začal maľovať baletky. Možno týmto návratom do sveta ruského baletu chcel napraviť strácajúcu sa harmóniu vzťahov s Oľgou. Ale harmónia sa už vrátiť nedala. Keď Oľga videla, že jemu je všetko jedno, začala strácať pokoj, bola stále viac nervózna, pila jednu kávu za druhou a jej prítomnosť stále viac dráždila Picassa. Umelec bol zo všetkého unavený a stále viac a viac ho ťažili manželské povinnosti.

V januári 1927 na ulici v skupine ľudí, ktorá vychádzala z metra zbadal krásnu devu so sivomodrými očami. Videl ju už predtým vo svojich obrazoch, na svojich plátnach. "Chytil ma za ruku a povedal - ja som Picasso. Vy a ja dokážeme v živote veľké veci " spomína na toto stretnutie Maria Thereze Valtierova Mala vtedy 17 rokov. Nevedela nič o umení, ani o Picassovi. Jej záujmy boli celkom iné, plávania, gymnastika, bicykel, alpinizmus.

"Začalo sa najväčšie sexuálne dobrodružstvo v živote Picassa, ktoré nepoznalo hraníc, ani tabu", napísala amrická spisovateľka Arianna Stasinopulos-Haffington v monografii, ktorá vzbudila veľa poozornosti. Marie Thereze bola dobrou žiačkou a veľmi poddajnou, jej tvár pripomínala malé dieťa a práve v jej náručí chcel a zabudol na Oľgu veľký mág, ktorý ju už navždy vyčiarkol zo svojho života. Ženy a Picasso - tejto téme sa venujú mnohé aj seriózne aj bulvárne práce. Podľa americkej spisovateľky mal stovky mileniek, lebo mal " sexuálny magnetizmus" a v jeho tvorbe v rôznych periódach zohralo veľkú úlohu sedem žien. Podľa tejto spisovateľky Picasso žil pre umenie, ale sex bol jednou z hlavných síl jeho tvorby- Sám Picassso sa raz priznal, že on rozdeľoval ženy na " bohyne " a pohlavné koberčeky"/ Oľga, jeho manželka bola jednou z výnimiek/. Americká spisovateľka v monografii píše, že Picasso mal osobitnú radosť, obracať prvé na druhé. Podľa nej maliar nehľadať lásku , ale vždy sa snažil dobývať, podriadiť si ženu svojej vôli. Mal silný inštinkt búrania. Jeho milenkami boli ženy jeho blízkych priateľov, niekedy aj s ich súhlasom, ako v prípade druhej ženy Paula Eluarda. " Myslím si, že zomriem s pocitom, že som nikoho nikdy nemiloval ", povedal Picasso. To mu však neprekážalo, aby sa nežaloval, že v ženách nenachádza to, čo v nich hľadá. " Vždy, keď mením ženu - hovoril Picasso - musím "upáliť" tú, ktorá bola posledná. Tak sa ich zbavujem. Nebudú sa nachádzať v mojej blízkosti a znepríjemňovať mi život. To mi možno vracia aj mladosť. "Zabíjaním" žien, ničím minulosť, ktorú vytvárali".

Maliar rád hovoril o tom, že život ohraničujú - práca a ženy. Samozrejme tieto jeho vyjadrenia nemožno brať celkom za bernú mincu, lebo sú súčasťou jeho tvorivej mystifikácie . Je však pravdou, že život si zobrala sama Marie Thereze - Valtierová, jeho druhá manželka Jacgueline, nervovými depresiami trpela Oľga, maliarka Dora Maar, ktorá bola jeho milenkou v čase " Guerniky" Otrávil sa aj jeho vnuk Pablo. " Ja som čert - hovoril Picasso Iľjovi Erenburgovi, ktorý vo svojich memoároch napísal " Ak je naozaj čert, tak zvláštny, Je to čert dobrý. Ibaže mnohé fakty z jeho života nehovoria o dobrote tohto génia.

Vráťme sa však v Oľge. Svoju nenávisť k nej začal Picasso uplatňovať aj v tvorbe. V sérii obrazov, zasvätených corride, ju zobrazoval ako koňa, či starú kobylu. Pri objasňovaní príčin ich rozchodu maliar povedal :" Chcela odo mňa veľmi veľa... Bolo to moje najslabšie obdobie..." Nakoniec sa ukázalo, že obidvaja mali rôzne záujmy, dokonca aj v jedle boli iní. Oľga, hovoril Picasso, miluje, pirôžky, čaj a ikru. No a ja milujem katalánsku fazuľu so smotanou. Picasso sa však nechcel rozviesť. Úplný rozchod pre neho totiž znamenal niečo na spôsob smrti, ktorá vždy u neho vzbudzovala strach. Okrem toho rozvodom by prišiel o polovicu majetku , hlavne o obrazy. Nevydržala však Oľga. Nedokázala sa ďalej pozerať na nenávisť svojho manžela, existenciu plejády sokýň. Po jednej osobitne ťažkej rodinnej hádke v júli l935 spolu so synom opustila ich dom . Neskoršie s pomocou právnikov podelili ich majetok, ale z právneho hľadiska k skutočnému rozvodu nedošlo a Oľga bola oficiálne do samého konca života ženou Picassa.

Keď sa začala II. svetová vojna, americké veľvyslanectvo v Paríži ponúklo Picassovi a Matissovi odchod do USA, ale obidvaja to odmietli. Picasso nenávidel fašistov, ale nedokázal sa zriecť svojho života v Paríži a ani svojich zvykov. V čase okupácie Paríža jeden z nemeckých dôstojníkov zbadal v pracovni maliara reprodukciu Guerniky a spýtal sa:" To ste urobili Vy" - Nie, to ste urobili Vy . odpovedal maliar. V týchto rokoch sa cítil veľmi osamelým a z času na čas začal navštevovať Oľgu, pod zámienkou záujmu o syna, ktorý vtedy žil vo Švajčiarsku.
V roku 1943 sa Picasso zoznámil s maliarkou Francoise Jilo, ktorá mala len 21rokov. To bol veľký úder pre Oľgu, ktorá žiarlila na všetky jeho nové známosti. Začala mu písať listy plné hnevu, a ich obsah tak zarmútil Picassa, že ten sa načisto opustil. K listom prikladala portréty Rembrandta či Beethovena a písala, že on sa nikdy nestane takým velikánom, ako títo dvaja velikáni. Cez leto Oľga prichádzala do malého mestečka pri mori, kde spolu žili Pablo a Francoise s ich synom Claudom a bola mladej žena neustále v pätách. Tá to znášala pokojne a mlčanlivo, lebo ako žena ženu dokázala celkom chápať. V roku 1949 sa Francoise narodilo dievčatko Paloma a o tri týždne sa stal Picasso starým otcom, jeho synovi Paulovi sa totiž narodil syn, ktorému na počesť starého otca dali meno Pablo, ale volali ho Pablito. So starším synom mal Picasso veľmi ťažké vzťahy. Maliar sa nezaujímal o jeho osud a nemohol mu odpustiť to, že sa stal obyčajným človekom, bez talentu. Paul Picasso strávil celú druhú svetovú vojnu vo Švajčiarsku a vrátil sa do Paríža až po jeho oslobodení. Nemal nijakú prácu a musel sa často ponižovať pred otcom, keď prišiel pýtať peniaze. A potreboval veľa peňazí- Paul totiž bral narkotiká a veľa pil. V roku 1954 po zápale pľúc bol na okraji smrti. Lekár poslal telegram Picassovi s prosbou , aby okamžite prišiel do Cannes. Odpoveď neprišla V Cannes žila osamote Oľga. Trpela dlho rôznymi chorobami staroby a 11 .februára 1955 zomrela na rakovinu v mestskej nemocnici. Na pohreb prišiel len jej syn a niekoľko priateľov. Picasso v tom čase dokončieval dielo " Alžírske ženy " a na pohreb neprišiel.

Najväčší umelec XX. storočia zomrel 8. apríla 1973 a dožil sa 91 rokov. Pablito, jeho a Oľgin vnuk, prosil otca , aby mu dovolil zúčastniť sa na pohrebe starého otca. Jacgueline, vtedajšia Picassova žena to však odmietla. V deň pohrebu Pablito vypil fľašku dezodorant, keď ho doviezli do nemocnice, lekári konštatovali, že má zhorené všetky vnútornosti. Tri mesiace ho držali pri živote, vďaka operáciám, ktoré platila Marie Thereze Valtierová z predaja niektorých Picassových diel. Zachrániť Pablita sa nepodarilo. Pochovali ho do toho istého hrobu v Cannes, kde spočíva prach Oľgy. Šiesteho júna 1975 na cirhózu pečene zomrel v 54 roku života Paul Picasso. Ešte dve jeho deti Marína a Bernard, posledná manželka Jacgueline a ešte tri " mimomanželské deti Picassa Maja (dcéra Maria Thereze Valtier/, Claude a Paloma /deti Francoise Jilo /boli priznaní ako dedičmi maliara. Začali sa dlhé právnické boje za dedičstvo, ktoré bolo ocenené na 260 miliónov dolárov. Išlo asi o 50 tisíc prác, vrátane 1885 obrazov, 1228 skulptúr, 2800 diel z keramiky, okolo 12 tisíc kresieb, 11 gobelínov, a ďalších predmetov. Veľkú časť vecí si zobral štát z nezaplatených daní. Najviac dostala Jacgueline Picassová, a vnučky Marína a Bernard. Okrem toho všetci si mohli zobrať na pamiatku jednu z prác maliara. Marina si vybrala obraz, na ktorom bola Oľga Chochlovová, jej stará mama v mladom veku. Tragédia tejto rodiny však pokračovala. V roku 1977 sa v Paríži vo svojom dome obesila Maria Thereze Valtierová. Krátko pred výstavou diel Picassa v Madride sa v roku 1986 zastrelila vo svojej posteli Jacgueline Picassová. Inak povedané, čert nedal pokoj živým ani po svojej smrti.