Postimpresionizmus: Paul Gauguin

Postimpresionizmus - Paul Gauguin
* 7. 6. 1848 Paríž
+ 8. 5. 1903 Markézy

Paul Gauguin sa narodil 7. júna 1848 v Paríži. V rokoch 1851-1855 žil v hlavnom meste Peru, v Lime. V rokoch 1865-1871 slúžil v obchodnom loďstve a cestoval do tropických krajín. Neskôr pracoval ako úradník na parížskej burze a vo svojom voľnom čase sa venoval maľovaniu. Pre jeho tvorbu bol typický najmä symbolizmus. Predmety i postavy vymedzoval silnými líniami. Farebnosť a perspektíva jeho obrazov boli nezvyčajné. Gauguin pri maľbe využíval veľké farebné plochy a kontrasty medzi nimi. Nesústredil sa iba na kresbu krajiny, ale znázorňoval aj určitý dej. Ďalším charakteristickým znakom jeho diel bola harmónia teplých farieb, zjednodušenie objemov a potlačenie tieňov. V roku 1874 začal spolupracovať s Camillom Pisarrom a vystavoval na všetkých výstavách impresionistov v rokoch 1879-1886. V roku 1884 sa Paul presťahoval s celou svojou rodinou do Kodane, kde sa bez úspechov snažil o obchodnícku kariéru. V roku 1885 sa vrátil do Paríža, aby sa na plný úväzok venoval maľovaniu, zatiaľ čo svoju rodinu zanechal v Dánsku.

V roku 1885 sa Gauguin zoznámil s Edgarom Degasom; nasledujúci rok potom v Pont-Aven s Emilom Bernardom a v Paríži s Vincentom van Goghom. S Lavalom navštívili v roku 1887 Panamu a Martinique, aby našli exotickejšie námety pre svoju tvorbu. Gauguin čoraz častejšie hľadal inšpiráciu v primitívnych kultúrach. V roku 1888 sa stretol s Paulom Serusierom a obnovil svoj vzťah s Bernardom. Označovali sa za Syntetikov a v Paríži boli prijatí v „symbolických“ literárnych a umeleckých kruhoch. Gauguin zorganizoval skupinovú výstavu ich diel v kaviarni Volpini v Paríži v roku 1889, súbežne so svetovou výstavou. V tom istom roku vytvoril známe obrazy Žltý Kristus a Zelený Kristus. Na týchto obrazoch sa uplatnila jeho myšlienka syntézy krajiny. Neskôr sa Gauguin vybral do Arles, kde býval jeho priateľ Vincent van Gogh. Tu našiel krajinu, ktorej ráz i osvetlenie ho podnecovali, aby pokračoval vo svojich pokusoch v smere, ktorý si predtým vytýčil. Neskôr sa však vzťahy medzi nimi zhoršili natoľko, že si Gogh odrezal z rozrušenia vlastné ucho britvou, potom čo s ňou ohrozoval Gauguina. Po tejto nešťasnej udalosti sa Gauguin vrátil naspäť do Pont-Avene a neskôr do Pouldu.

V roku 1891 predal svoje diela v aukcii, aby získal peniaze na cestu na Tahiti, ktorú v tom istom roku podnikol. Tunajší domorodci ho veľmi dobre prijali medzi seba. Nadviazal s nimi veľmi dobré vzťahy. Učil sa ich jazyk a snažil sa pochopiť ich náboženstvo. Tu Gauguin tvoril diela, na ktorých zobrazil svoje nové nápady a myšlienky. Na obrazoch sa občas pokúšal postavy idealizovať a nenamaľoval ich také, aké v skutočnosti boli. O dva roky neskôr ho choroba prinútila k návratu do Paríža, kde spolu s kritikom Charlesom Moriceom začali písať knihu o Tahiti nazvanú Moa Moa.

Gauguin bol schopný vrátiť sa na Tahiti až v roku 1895. Kvôli mnohým problémom, ktoré ho ťažili sa koncom roku 1898 pokúsil otráviť, avšak zachránilo ho to, že dávka, ktorú si pripravil bola prisilná a jeho organizmus ju ihneď vyvrátil. V roku 1899 sa zapojil do obhajoby francúzskych osadníkov na Tahiti v politickom denníku Les Guepes a založil svoj vlastný časopis – Le Sourire. Gauguinovými ďalšími literárnymi prácami boli „Cahier pour Aline“ (1892), "L’Espirit moderne et le catholicisme" (1897 a 1902) a "Avant et après" (1902). Všetky boli autobiografické. V roku 1901 sa umelec presťahoval na Markézy, kde 8. mája 1903 zomrel. Veľká výstava jeho prác sa uskutočnila v Salon d’Automne v Paríži v roku 1906.
Najznámejšie diela: Dve tahitské ženy, Žltý Kristus, Zelený Kristus, Videnie po kázni, Jakubov zápas s anjelom, Vlastná podobizeň v klobúku, Ta matete, Tahitské ženy, ...