1. Poloha babylonských záhrad

Semiramidine visuté záhrady boli postavené v starobylom meste Babylon, ktoré sa nachádzalo v Mezopotámii.
V súčasnosti sa ich miesto nálezu nachádza na území na východ od brehu rieky Eufrat, asi 50 km na juh od Bagdadu v Iraku.

2. Objavenie záhrad

Semiramidine záhrady boli dlho pre novovekú Európu stavbou zo všetkých siedmich divov najzáhadnejšou. Spisy starých Babylončanov na túto tému mlčia a antickí autori sa v opisoch záhrad často rozchádzajú. Považovali sa za výmysel, za básnický prelud. Nečudo – životopis samotnej Semiramis mal niekoľko verzií a väčšina z nich mala mytologický charakter. A nakoľko pán Koldewey, človek, ktorý Semiramidine záhrady napokon našiel, spod zeme vykopal aj celé mesto Babylon.
Robert Koldewey, nemecký vedec, vyštudoval archeológiu, architektúru a dejiny umenia. Vo svojich 44 rokoch dostal ponuku od riaditeľa berlínskych múzeí a 1. marca 1899 sa pustil do trosiek Babylonu. Vykopal ho za devätnásť rokov a svoje vykopávky popísal v knihe Vzkriesený Babylon. Prvým divom, ktorý objavil, boli babylonské hradby.
Jedného dňa narazil na nejaké klenby. Boli asi pod päťmetrovým nánosom hliny a trosiek pri pahorku Kasre, ktorý v sebe skrýval pozostatky „Južnej pevnosti“ s kráľovským palácom. Tieto klenby boli totiž prvé, ktoré sa do tých čias v Mezopotámii našli. Kopal ďalej a pod klenbami predpokladal pivnicu, aj keď mu bolo čudné, že by mala byť nad strechami okolitých budov. Nenašiel však bočné múry. Lopaty jeho robotníkov odkryli len na seba navŕšené kvádre, na ktorých tieto klenby spočívali. Na pohľad obyčajné kvádre, no pre archeológa Koldeweya nesmierne zaujímavé. Boli totiž z kameňa a kameň bol v mezopotámskej architektúre najväčšou zvláštnosťou. Dovtedy sa našiel len na jedinom mieste v tomto obrovskom veľkomeste – na severnej hradbe Kasru. A do tretice narazil na múry hlbokej studne. Mohla to byť, pravda, aj vysoká okrúhla veža; nesmieme zabúdať, že Babylon sa vykopával zhora dole a že o úrovni jeho stavieb nebolo na týchto miestach nič známe. Nakoniec sa však ukázalo, že je to predsa len studňa, a to studňa s akousi trojitou špirálovou šachtou.
Kto vie, či by sa bolo dodnes prišlo na účel tejto stavby, keby Koldewey nebol mal onoho zvláštneho koníčka: dejiny kanalizácie. Architekt s básnickou fantáziou je iste dosť zriedkavá hračka prírody, ale architekt a básnik plus archeológ a historik kanalizácie je kombinácia, ktorá sa dosiaľ vyskytla asi len u jediného človeka na svete. A preto len tento jediný človek, ktorého berlínske múzeá poverili vykopávkami v Babylone, mohol prísť na myšlienku – ktorú v prvom okamihu zavrhol.
Potom si však predsa len vytiahol Diodóra, Strabóra, Béróssa a rozlúštené klinopisné texty starých Babylončanov. Potvrdili mu, že kameň sa skutočne použil len na dvoch stavbách v celom Babylone: na severnej hradbe Kasru, kde ho už našiel, a na visutých záhradách. A keď si prečítal jeden odstavec zo sedemnástej knihy Strabónovho Zemepisu, keď si pozrel náčrty svojich vykopávok, keď preskúmal súčasné mezopotámske čerpacie zariadenia, ktoré sa dali bez ťažkostí pripojiť na šachty vo vykopanej studni, napísal do Berlína správu o postupe vykopávok a mimochodom poznamenal, že po tejto námahe si ide odpočinúť do tieňa visutých záhrad Semiramidiných. Považovalo sa to za pekný básnický obraz a dobrý vtip.

2.1 Strabónov opis

Strabón bol grécky cestovateľ a zemepisec (asi 64 pred n. l. – 19 n. l.). Pochádzal s Amaseie (na severovýchode od dnešnej Ankary) a o svojich cestách napísal 17 kníh s titulom Geografika, ktoré mu vyniesli titul „otec zemepisu“. Všetky tieto knihy sa zachovali.
Vo svojom diele píše: „A tak sa táto hradba, rovnako ako visutá záhrada, počíta medzi sedem divou sveta. Záhrada tvorí štvorec a každá jej strana meria štyri plenthrá (t.j. približne 120 metrov). Drží sa na klenbách, spočívajúcich na podstavcoch z kvádrov, postavených na seba ako kocky. Podstavce sú vyplnené hlinou, takže v nich môžu rásť aj najvyššie stromy. Zhotovené sú z pálených tehál, pospájaných asfaltom; asfaltom sú zaliate i oblúky a piliere z kamenných kvádrov. Najvyššia plošina má stupňovité terasy a na týchto terasách sú špirálové čerpadlá, ktorými určený robotníci neustále čerpajú vodu z Eufratu. Táto rieka tečie totiž stredom mesta v šírke jedného stadia a vedľa rieky je záhrada.

2.2 Filónov opis

Filón Byzantský bol grécky staviteľ a mechanik z 2. storočia pred n. l. a bližšie neznámy autor spisu O siedmich divoch sveta. „Filón sa zrejme opiera o niektoré staršie nezachované práce antických autorov a o technický opis niektorých starovekých visutých stavieb.
Podľa neho sa visutou nazýva záhrada, ktorá má rastliny vysoko nad zemou a vznáša sa do vzduchu... Toto je jej opis. Predovšetkým sú tu kamenné stĺpy, ktoré nesú váhu celej stavby; ich ozdobné päty tvoria pod stavbou dvoranu alebo kolonádu (stĺporadie, otvorená chodba so stĺporadím). Na nich ležia palmové trámy, oddelené od seba len úzkou medzerou; toto drevo je jediné, čo pri vzhliadnutí nenapučí, a keď vyschne, znova sa narovná... Na tieto trámy je navezená obrovská a hlboká vrstva pôdy a do tejto pôdy sú zasadené širokolisté a iné stromy, ktoré sa pestujú v záhradách, ako aj rôzne kvetiny rozmanitých druhov. Celá táto plocha sa pred vysadením niekoľko ráz preorie a pre záhradné práce je rovnako vhodná ako hociktorá iná pôda. Tak je teda pole zorané pluhom nad hlavami tých, ktorí sa prechádzajú medzi stĺpmi pod ním... A prúdy vody prichádzajú buď z vysoko položených studní vlastným spádom, alebo sa silou tlaku čerpajú točitými špirálami a pohonom príslušného mechanizmu cez rúry zariadenia. Tak sa udržuje pôda stále vlhká a rastú tu rastliny s večnou zeleňou a listnaté stromy s mocnými koreňmi v prirodzenej veľkosti a sile.

Podľa opisov Koldeweya, Strabóna a Filóna môžeme chápať, prečo antika považovala Semiramidine visuté záhrady za div sveta. Aj keď ich iné stavby prekonávali veľkosťou a nákladnosťou, visuté záhrady nad nimi vynikali: po prvé, originálnosťou, jedinečnosťou myšlienky, z ktorej sa zrodili; po druhé, technickou odvážnosťou stavby a dômyselnosťou čerpacieho zariadenia; a po tretie, krásou.
Tieto tri opisy z rozmedzia dvoch tisícročí vcelku súhlasia a navzájom sa doplňujú. Podľa nich dala tiež Iracká pamiatková správa v roku 1964 Semiramidine visuté záhrady v Babylone zrekonštruovať. Pravda, len čiastočne; asi tak na ploche dvoch tenisových ihrísk. Po výstavbe základov však práce pre pochybnosti odborníkov o ich koncepcii prerušila.

3. Vznik a pôvod záhrad

Za najväčší div sveta v Babylone sa v staroveku považovali Semiramidine visuté záhrady. Nie hradby. Ktoré boli len gigantické, nie Babylonská veža, ktorá bola len kolosálna, nie Mardukova cesta, ktorá bola len monumentálna: ale dielo, ktoré sa honosilo všetkými týmito prívlastkami a okrem toho, ako píše Filón, „ rozkošnou ľúbeznosťou“.
V novoveku, až do začiatku nášho storočia, sa naproti tomu považovali tieto záhrady za číry prelud a ich opisy za slohové cvičenia s popustenou uzdou básnickej fantázie.
Prvý dôvod k tomu poskytovala sama Semiramis. Od Diodora máme dve verzie jej životopisu: jednu mýtickú, tú odpísal od Ktésia Knidského, a jednu reálnu, odkopírovanú od Athénaia. (Diodóros Sicílsky – grécky historik, ktorý žil asi v rokoch 80 – 29 pred n. l.)

3.1 Prvá verzia Semiramidinho životopisu podľa Diodóra

Za dávnych čias bolo v Sýrii mesto Askalón a pri ňom hlboké jazero, kde mala chrám bohyňa Derketa, svojím fyzickým vzhľadom ryba s ľudskou hlavou. Bohyňa lásky Afrodita na ňu zanevrela a spôsobila, že sa zamilovala do obyčajného mládenca z ľudského plemena. Keď sa potom Derkete narodila dcéra, z hnevu nad svojím nerovným manželstvom mládenca zabila a ušla do mora. Dievčatko však zachránili holuby: krídlami ho ohrievali, v zobáku mu nosili syr. Lenže pastieri, ktorí našli v syre vyďobané dierky, vydali sa holubom po stope a našli prekrásne dievčatko. Odniesli ho k miestnemu kráľovskému dobytkárskemu inšpektorovi Simovi. Prijal ho za svoje, dal mu meno Semiramis, čo v sýrčine znamená holubica, a vzorne ho vychoval.
Ako panna vynikla nad všetkými pannami – a to bol základ jej kariéry. Pri služobnej ceste do askalónskeho kraja ju uvidel Onnés, kráľovský inšpektor nad všetkými inšpektormi, a na prvý pohľad sa do nej zaľúbil. Požiadal ju o ruku, a keď súhlasila, odviedol si ju do Ninive, kde mu potom porodila dvoch synov. Keďže okrem krásnej postavy oplývala všetkými prednosťami, mala svojho muža úplne v moci, takže nič bez nej nepodnikal a všetko sa mu darilo.
Potom sa však začala vojna so susednou Baktriou a s ňou i závratný vzostup Semiramidy. Kráľ Ninos sa do Baktrie vypravil s celkom slušnou armádou, s 1 700 000 pešiakmi, 210 000 jazdcami a 10 600 vojnovými vozmi. Do vlasti prichádzali, prirodzene, len víťazné správy, iba jedna medzi nimi chýbala: o páde hlavného mesta Baktrie. Zbabelý nepriateľ odolával hrdinským útokom ninivského vojska, a Onnés, ktorý vzhľadom na svoju funkciu nemal za bojov čo robiť, začal sa nudiť. Pozval si preto do poľa svoju krásnu a múdru ženu.
Najprv si dala ušiť šaty na cestu. Boli, po prvé, také elegantné, že ich strih určil módu celej vtedajšej lepšej spoločnosti, a keď sa stali časom nemoderné, nosili sa na vidieku ako kroj; a po druhé, boli v štýle zvanom dnes „unisex“, takže sa nedalo poznať, či je v nich žena alebo muž. Po príchode preskúmala Semiramis frontovú situáciu a zistila, že kráľ útočí vždy na slabšiu stranu opevnení. To síce zodpovedalo požiadavkám vojnovej taktiky i zdravého rozumu, ale Semiramis bola žena, a nebola teda zaťažená odbornými vojenskými znalosťami. Vybrala si dobrovoľníkov a zaútočila na silnejšiu stranu opevnení, kde bolo presne podľa jej predpokladu len málo obrancov. Ľahko ich premohla, využila moment prekvapenia a prinútila mesto kapitulovať. Kráľ obdivoval jej udatnosť. Najprv ju obdaroval a usiloval sa prehovoriť jej manžela, aby mu ju dobrovoľne odstúpil, že mu dá výmenou svoju dcéru Sosanu. Keď sa však Onnés tváril neochotne, pohrozil mu, že mu dá vypichnúť oči, lebo je slepý k rozkazom svojho pána. Onnés, zožieraný strachom z hrozieb a láskou k manželke, sa napokon zbláznil a obesil sa na povraze.
To bola cesta, ktorou sa Semiramis dostala ku kráľovskej hodnosti. Ninos vymenoval v Baktrii bábkovú vládu, zabezpečil svojej ríši prirodzenejšie hranice, vrátil sa do Ninive, oženil sa so Semiramidou a mal s ňou syna Ninia. Po kráľovej smrti prevzala vládu sama.
Nevydala sa, hoci sa o ňu uchádzalo mnoho princov z Ninive a okolia. Sama dosť podnikavá rozhodla sa prevýšiť svojho manžela. Založila na Eufrate nové mesto Babylon, postavila okolo neho hradby a cez rieku most; to všetko za jediný rok. Potom vysušila na okolí bariny a v meste postavila veľký chrám s vežou, ktorá bola neobyčajne vysoká a Chaldejci tam konali pozorovanie východu a západu hviezd, lebo takáto budova bola na to najpríhodnejšia. Dala zhotoviť i sochu Béla Markuda vo váhe 1000 babylonských talentov (čo sa zhruba rovná 780 gréckym), postavila mnoho ďalších chrámov a miest, a keď ju to prestalo baviť, vypravila sa do vojny. Do prvej tridsaťročnej vojny.
Vpadla do ríše médskej a odtiaľ sa vypravila do Perzie, odtiaľ do Egypta, odtiaľ do Líbye, odtiaľ do Etiópie; všade slávne zvíťazila a obohatila ríšu o nových poddaných a národopis o nové poznatky. Len v Indii sa jej akosi nedarilo. Po počiatočných úspechoch, ktorými sa začína každá útočná vojna, dostala sa do ťažkostí a stratila tri štvrtiny armády. To však neotriaslo jej pevnou vôľou stoj čo stoj zvíťaziť. Napokon ju však zaškrabol šíp na rameno, a keďže mala najrýchlejšieho koňa na svete, zastavila sa až v Babylone. Vtom sa zjavili nebeské znamenia, že nemá vo vojne pokračovať, a tak premohla aj zlosť nad neslušnými listami indického kráľa a vládla v miery a šťastne. Keď jej syn usúdil, že vládne už dosť dlho, chcel ju za pomoci jedného eunucha pripraviť o život. Semiramis bola však dosť múdra, aby vedela, že najväčšie umenie veľkého herca je včas odísť zo scény, a tak odovzdala vládu synovi. Nato vyšla na balkón, premenila sa na holubicu a odletela do nesmrteľnosti.

Semiramis bola vraj pôvodne bezvýznamnou dvornou dámou na dvore ktoréhosi asýrskeho kráľa, ale pritom veľkou krásavicou, ktorá svojím pôvabom získala kráľovu lásku. Keď sa s ňou oženil, prehovorila ho, aby jej na päť dní prenechal vládu. Len čo vzala do ruky žezlo a obliekla si kráľovské rúcho, usporiadala veľkú hostinu, na ktorej si získala vojvodcov a všetkých hodnostárov pre svoje úmysly. Na druhý deň sa už dala ľuďom a urodzenými mužmi oslavovať ako kráľovná a svojho muža uvrhla do väzenia. Tak sa dostala odvážna a podnikavá žena na trón a udržala sa na ňom do vysokého veku a dokázala mnohé veľké činy.

Semiramis však skutočne bola historickou osobou – ibaže sa nevie, ktorej vlastne patrili tie záhrady. Kráľovná menom Šammuramata panovala v rokoch 810-806 pred n. l. Hérodotos spomína jednu Semiramidu, ktorá žila okolo r. 750 pred n. l. Aj spoluvládkyňu kráľa Belocha z konca ôsmeho storočia pred n. l., Atossu, nazývali Semiramidou. Takisto je možné, že Semiramis je druhé meno Nabukadnesarovej manželky Nitoris.Príbeh o Nabukadnesarovi hovorí tiež, že daroval svojej manželke, perzskej princeznej Semiramis ako odškodnenie za svoju častú neprítomnosť tieto záhrady. Všetky domnienky môžu byť rovnako správne – a rovnako nesprávne. Žiadny súveký záznam sa o Semiramide v spojitosti s visutými záhradami nezachoval.

4. Vodný systém záhrad

Záhrada bola vodou zásobovaná pomocou systému, ktorý viedol cez schody. Na ich strane boli vodné zariadenia, ktoré boli riadené výslovne za účelom ustavične využívať zdvíhanú vodu z Eufratu do záhrady.
Strabón hovorí vo svojom diele, že v Babylone sa zriedkakedy vyskytoval dážď a tak záhrada bola odkázaná na prívod vody z rieky Eufrat. To znamenalo, že voda bola vytláčaná vysoko do vzduchu tak, aby mohla tiecť dolu cez terasy a polievať tak všetky sadenice v každej úrovni. Táto činnosť sa zabezpečila pravdepodobne pomocou reťazového čerpadla.
Toto reťazové čerpadlo sa skladalo z dvoch veľkých kolies, ktoré boli jedno nad druhým. Boli spojené reťazou, na ktorej boli zavesené vedrá. Pod dolným kolesom bola nádrž s vodným zdrojom, Tým že sa kolesá otáčali, vedrá s vodou stúpali nahor a nadol pomocou reťaze. Pri smere nadol naberali z dolného vodného zdroja vodu a smerom nahor ju pri vrchnom kolese, kde bol hrot, vyliali do vrchnej nádrže. Reťaz potom opäť niesla prázdne vedro dolu.
Voda z hornej nádrže bola potom do sadov uvoľnená pomocou brán ktoré viedli do kanálov, pomocou ktorých sa voda dostala do sadov. Pohon tohto čerpadla bol poháňaný otrokmi pomocou lopatkové kolesa čerpadla spojené s hriadeľom a rúčkou.
Konštrukcia záhrady nebola založená len na komplikovanom presune vody zdola nahor, ale takisto aj na vyvarovaní sa vodnej skazy a preto sa raz za čas voda z nádrže uvoľňovala. Aj keď bol dážď vzácny pre záhradu nebolo problém ustavične zavlažovať sady, aby nevyschli a boli tak chránené pred suchom.

5. Ako vyzerali Semiramidine záhrady

Z rozsiahlej literatúry o Babylonskej ríši si mohol Koldewey utvoriť predstavu, ako asi vyzerali Semiramidine záhrady. Nad pivničnými klenbami sa pravdepodobne nachádzala hlavná terasovitá stavba. Každá terasa bola o päť metrov vyššie ako predchádzajúca. Dláždili ju 5.45 m dlhé a 1,35 m široké kamenné platne. Niektoré platne ešte zaliali asfaltom premiešaným s tŕstím, na dosky uložili dvojitú vrstvu pálených tehál a medzery medzi nimi vyplnili sadrou. Na tehly prišla vrstva olova, ktorá izolovala od vlhka. Až na tú nanosili trojmetrovú vrstvu zeme, na ktorej neskôr vyrástli aj vysoké stromy. Každá z predpokladaných siedmich terás tvorila záhradu sama osebe, preto aj to označenie v pluráli „visuté záhrady“. Sedem parkov však tvorilo celok.
Na vonkajšom okraji každej terasy rástli tisíce popínavých rastlín, ktoré prevísali nadol a spájali sa s dolnými terasami. Sedem parkov vytváralo akýsi zelený stupňovitý vŕšok s množstvom drevín, živých plotov, kríkov a kvetov. Terasy vyzerali, akoby viseli alebo sa vznášali - odtiaľ pomenovanie „visuté záhrady. V lete, i keď teplota stúpala k 50°C, nedožičili otrokom ani chvíľočku oddychu. Jednostaj čerpali vodu zo studní do mnohých kanálikov. Z najvyššej terasy voda stekala dolu cez všetky záhrady. V parkoch tiekli potôčiky, boli tam dokonca neveľké vodopády. Na malých rybníkoch plávali kačice a kvákali žaby. V horúcich letných páľavách poletovali v záhradách včely, motýle a vážky. Vo vyprahnutom Babylone v lete akoby bol zastal život, no Semiramidine záhrady boli rozkvitnuté, plné sviežeho zeleného rastlinstva. Aj tento kontrast asi zaradil babylonské záhrady na čestné druhé miesto v poradí divov sveta.