Clauda Moneta od začiatku jeho umeleckej kariéry svetlo priam prenasledovalo. Narodil sa v Paríži, študoval však v Le Havri, kde prežil detstvo a mladosť. Tam ho zasvätil do plenérovej maľby krajinár Eugéne Boudin, ktorý maľoval v plenéri maríny a pohľady na pobrežie, a hoci bol podstatne starší ako ostatní neskôr sa stal členom impresionistickej skupiny. Jeho maliarska pohotovosť, čarovné svetelné efekty, jeho oblohy, ktoré chválil Baudelaire, to všetko z neho robí skutočného impresionistu. Monet sa za mlada stretol ešte s iným umelcom, ktorý silne ovplyvnil jeho vývoj. Bol to Holanďan Johan Barthold Jongkind (1819-1891),ktorý prežil veľkú časť svojho života v Normandii a ktorý vo svojich olejoch a akvareloch ukázal vycibrenú a dôkladnú znalosť svetelných hodnôt a nuansí.
To ukazuje, že umelecká revolúcia, zakladajúca sa na prvenstve svetla, na jeho prevahe nad ostatnými maliarskymi (tvarmi, objemami, líniami, a pod.), z ktorých sa skladá obraz vonkajšej skutočnosti , sa udiala postupne, celkom empiricky a intuitívne. Impresionizmus bol teda vecou senzibility a o vedecké zákonitosti sa začal opierať až neskôr.

Nová technika ň, ku ktorej toto hnutie dospelo, spočíva v kladení farebných škvŕn vedľa seba čím sa vytvára akési tkanivo čistých tónov, z ktorého je prakticky vylúčená čierna farba. Z veľkej časti bola táto technika výsledkom určitých pokusov, ktoré robili Monet i Renoir z iniciatívy prvého z nich, keď v lete 1869 spoločne maľovali v okolí Bougivalu a keď ich upútal ostrov La Grenouillére na Seine. Bolo to živé miesto plné veslárov a kúpajúcich sa ľudí. Túžba zachytiť pomíňajúci svetelný pohyb riečnej vody a slnečných škvŕn, ktoré prenikali lístím stromov a dopadali na ľahké šaty žien ň, bola priamym popudom k spontánnemu uplatneniu tejto techniky. Odvtedy ju používali obidvaja maliara s nesmiernou tvorivou radosťou

V novembri roku 1859 pôsobil Monet v Paríži v ateliéri Charla Gleyra. Vtedy sa zoznámil s Renoirom, Sisleym i Bazillom a dôverne sa s nimi spriatelil. Chodil s nimi do Fontainebleauského lesa pri Barbizone. Neskôr maľoval na normandskom pobreží za svojho pobytu neďaleko Honfleuru.
Dá sa povedať že v tých rokoch jeho umenie dozrelo; dokazujú to veľké diela, radiace sa do ,,pocourbetovského" prúdu ktorý vtedy predstavoval Manet. Tieto obrazy sú významné najmä pre veľmi presné a bezprostredné navodenie atmosféry, v ktorej boli maľované a pre majstrovské podanie i tých najmenších premien svetla a farby. Za umelcovho pobytu vo Ville-d'Avray v roku 1866 vznikli potom výnimočné obrazy postáv v krajine, napr. Ženy v záhrade. Je to vďaka priamemu slnečnému svetlu, ktoré zaplavuje výjav a určuje tak jeho bohatú farebnosť, neobyčajne žiarivá maľba. K tomuto obrazu, na ktorom sú spodobené štyri ženské postavy, stála modelom i budúca umelcova manželka Camille. Monet toto rozmarné dielo poslal v roku1867 na Salón, kde ho odmietli.

Po tejto nepríjemnosti sa Monet, keďže sa musel starať o rodinu, ocitol v ťažkej finančnej situácii, že zrejme pomýšľal na samovraždu . Vtedy mu pomohol jeho obdivovateľ Gaudibert, Monet znovu nadobudol odvahu a v lete 1869 maľoval spolu s Renoirom v Bouigivale ostrov La Grenoullére.
Obrazy, ktoré obaja priatelia vytvorili na túto tému sa zachovali. Dva z nich sú osobitne významné. Vylúčením objemov a takmer všetkých určitých tvarov a takisto spontánnou svetelnosťou , dosiahnutou akoby celkom empirickým spôsobom svedčia tieto dve plátna o vzniku novej metódy, umožňujúcej maliarsky transponovať chvíľkový, pomíňajúci pohyb oživujúci výjav. Lenže i tu sa dosiaľ popri kontrastoch vytváranými bielymi a výrazne modrými tónmi stretávame s prechodnými odtieňmi sivých a tmavých farieb.

V júli 1870 prusko-francúzska vojna nečakane prerušila spoločnú činnosť impresionistickej skupiny. Skupina sa vtedy musela rozísť. Monet, ktorý bol čase keď vypukol konflikt, v Le Havri, do armády nenastúpil, a Cézanne takisto nie: odišiel z Paríža a uchýlil sa do Estaque v Provensalsku.
Po porážke pri Sedane odobral sa Monet do Londýna, kde už predtým boli Pissarro a Sisley. Monet maľoval v Londýne obrazy s krajinou okolo Temže a Hyde Parku. Roku 1871 odišiel do Holandska, kde takisto usilovne pracoval v plenéri. Potom sa vrátil do Francúzska, osadil sa v Argenteuil a zostal tam celých sedem rokov. Iba občas si zašiel do Normandie alebo do Paríža.

Tento predĺžený pobyt v Argenteuil, kde s Monetom pobudli aj Renoir, Caillebotte a Pisserro, bol neobyčajne plodný pre konečné vymedzenie princípov impresionizmu. Takmer od všetkých umelcov, ktorí si osvojili túto metódu sa z tohto obdobia zachovali nádherné pohľady na rieku. Ako najdôslednejší sa prejavil v tomto žánri sám Monet a zostal mu aj najvernejší. Často pracoval priamo na vlnách Seiny, v člne premenenom na akýsi plávajúci ateliér, tak ako ho zachytil na jednom svojom obraze Manet. Z diel, ktoré Monet v tom období namaľoval, upozorňujem na Regaty v Argenteuil (1872.). Je to obraz nepominuteľnej sviežosti, namaľovaný bez čiernej farby, a zdrojom jeho žiarivej svetelnosti nie sú ani obloha, ani atmosféra, ale plachty napäté na loďkách a ich predĺžený obraz na zvlnenej hladine rieky.

V roku 1874 usporiadali impresionistickí maliari prvú kolektívnu výstavu. Monet poslal na výstavu dvanásť obrazov, z ktorých jeden sa volal Dojem, vychádzajúce slnko (Impression, soleil levant) a zachytával východ slnka na mori.
Dielo upútalo pozornosť návštevníkov, pokladalo sa za priveľmi odvážne. Kritik Leroy neodcenil spôsob práce, ani cieľ, ktorý si vytýčili ale Impresionistov tvrdo skritizoval ako kedysi Maneta.
Monet ešte v neskorších obdobiach namaľoval obrazy napr. Séria obrazov: Stanica v Saint-Lazare (1876-1877)
Ku sklonku života sa venoval hlavne maľbami lekien- na túto tému vytvoril sériu obrazov. V týchto obrazoch sa impresionizmus naplno rozvinul. Maliarstvo sa tu približuje k hudbe a k tomu, čo bergsonovská filozofia nazýva čistým trvaním.
Niektorí dnešní abstraktný maliari sa odvolávajú na toto očarujúce veľdielo ako na jeden zo svojich zdrojov.