Parížska šestka (P6)

Darius Milhaud (Mijo)
Artur Honegger (Oneger)
Francis Poulanc (Pulank)
Georges Auric (Orik)
Luis Duray (Duré)
Germain Tailleferre (Žerman Tajfer)

Les six. Názov šestka sa datuje od 16.januára 1920, keď v parížskych novinách Comedie hudobný kritik Henry Collet uverejnil článok pod názvom Päť Rusov, šesť Francúzov a Eric Satie. Autor článku porovnával Mogučaja kučku /mocnú hŕstku/ s Francuskou šestkou. Spojenie Francúzov podobne ako aj pri Rusoch bolo iba vonkajškové, všetci sa uberali vlastnými kompozičnými cestami, nezávisle od ostatných.
Veľký vplyv na Parížsku šestku mal básnik a kritik Jean Cocteau. Bol akoby „tlačový hovorca Parížskej šestky“ , filozofický vodca ktorý formuloval myšlienky P6. V roku 1918 vydal knihu Kohút a harlekýn – poznámky k hudbe. Táto kniha sa stala estetickou bibliou členov Parížskej šestky. V knihe sa doslova píše „ ... dosť bolo mračien, oblakov, akvárií a arómy noci, potrebujeme hudbu pozemskú, hudbu na každý deň !“

Parížska šestka predstavila svoj nový hudobný smer prostredníctvom manifestu, v ktorom sa uvádza:
1.Hudba je preťažená zbytočne zložitými postupmi, ktoré rozmazávajú obrysy hudobných foriem. Treba sa vrátiť k normálnej jasnej forme, tak ako ju stvorili Haydn a Rameau.(ideál sonáty Haydna, suity Rameau)
2.Romantika preháňa citovosť. Treba podľa vzoru klasikov znova nastoliť rovnováhu medzi citom a rozumom.
3.Romantika stále viac rozkladala harmóniu, až došlo k extrému – k zrušeniu tonality – atonalite, ako ju uskutočnil v diele Arnold Schonberg. Proti tejto harmonickej ľubovôli treba znovu nastoliť vládu čistej pevnej tonality ako základného princípu hudobnej stavby.

1918 – Vôl na streche – balet Dariusa Milhauda ( obraz vplyvu Milhaudovho pobytu v Rio de Janéiro) . Balet sa stal reprezentatívnym dielom Parížskej šestky.

Georges Auric (1819 – 1983)
V celom svojom diele najdôslednejšie dodržiaval zásady Parížskej šestky. Po celý svoj život si vážil Ericka Satieho. Držal sa zásady komponovania hudby na každý deň. Bol jedným z prvých francúzskych filmových skladateľov. Spolupracoval s Jean Cocteauom, René Clairom – jeden z prvých veľkých francúzskych režisérov. Je autorom hudby k filmom Kráska a zviera, Moulin Rouge...
Od roku 1962 – 1968 bol umeleckým vedúcim Parížskej opery.
Balety:
§Maliar a jeho model (1949)
§Le Facheux /Mrzutý/ (1924)
§Faidra (1950)
§Cesta k svetlu (1950) balet napísaný podľa Jean Cocteaua

Francis Poulanc (1889 – 1963)
- myšlienka obnovenia zásad klasickej a predklasickej hudby, držal sa diatoniky.
Les Biches /Miláčikovia/ - 1.dejstvový balet so zborom, nemá dej, nijakú zápletku, je to prezentácia klasického baletu.
V roku 1958 zhudobnil monodrámu Jeana Cocteaua Ľudský hlas, tiež napísal operu Dialógy karmelitánok. Krédom Poulanca bolo: „Písať to čo sa mi zachce, vo chvíli ked na to mám chuť, to je moja skladateľská devíza“.
Balet Srnky.

Darius Milhaud (4.september 1892 Aix-en-Provence – 22.jún 1974 Ženeva)
Bol dôsledným „nepriateľom“ romantických skladateľov. V dielach Milhauda sa okrem módnych jazzových prvkov, music-hallov, objavuje aj polytonálne a bitonálne myslenie, melodický princíp, a náklonnosť k dramatickým spracovaniam.
V katolíckom básnikovi Paulovi Claudelovi našiel staršieho priateľa, ktorého lyrické drámy inšpirované antikou, bibliou a stredovekom mu boli inšpiráciou. Paul Claudel ako vyslanec v Brazílii (1916 – 1918) vzal Milhauda so sebou ako kultúrneho atatché. Brazílske zážitky zúročil v dielach Vôl na streche (1918) a v klavírnej suite Smútok za Brazíliou (1922)

1918 – Vôl na streche – balet Dariusa Milhauda ( obraz vplyvu Milhaudovho pobytu v Rio de Janéiro) . Pridŕžal sa diatoniky novátorstvo priniesol v harmónii, kde používa bitonalitu a polytonalitu. Balet sa stal reprezentatívnym dielom Parížskej šestky. Po prvý krát bol uvedený na Comedie de Champs – Elyssé (divadelná scéna)
Neskôr sa nechal inšpirovať technickými novosťami tej doby. Vznikajú diela Katalóg kvetín, Katalóg poľnohospodárskych strojov. Balet (černošský) Stvorenie, tento balet bol inšpirovaný pobytom v New Yorku. Po prvý krát bol uvedený Jazz ako platforma vážnej hudby, tým vznikol protipól Stravinského Le Sacre du Printemps (Svätenie jari).

Roku 1924 skomponoval operu Orfeove nešťastie, kde je Orfeus ránhojičom a Euridika cigánka.
Po okupácii Francuska emigroval do USA, kde prijal profesúru na Mills College v Kalifornii (do roku 1962). Skomponoval opery: Krištof Kolumbus, Maximilián, Simon Bolivar (všetky opery sú napísané na americké historické námety).
Štvorhodinová opera Krištof Kolumbus (1929) je syntézou Milhaudovho životného aj umeleckého názoru. Je skomponovaná pre 52.sólistov, zbory spievajú aj recitujú, v tejto opere bola použitá filmová projekcia.
Inklinoval aj k neoklasicizmu. Skomponoval 12. symfónií, z ktorých 6 symfónií bolo miniatúrnych. Každá trvá od 3 do 7 minút.
Komorná tvorba: 18.sláčikových kvartet, Suita pre husle, klarinet a klavír, rôzne koncerty a komorné skladby pre najrozličnejšie nástrojové obsadenie.
Darius Milhaud je autorom autobiografickej knihy Motívy bez tónov.

Bitonalita – súčasné vedenie dvoch relatívne rozdielnych samostatných tonálnych, alebo modálnych prúdov alebo pásiem v rôznych tóninách. Dve intervalové alebo akordické pásma, ktoré postupujú proti sebe, alebo sa vzájomne dopĺňajú.
Polytonalita – súčasne znejúce rôznorodé melodické i harmonické časti v skladbe s viacerými centrálnymi tónmi. Napríklad jedna melódia je v E - dur a zároveň s ňou znie melódia v As - dur.

Arthur Honegger (10.marec 1892 Le Havre – 27. november 1955 Paríž)
Je skladateľom rôznych žánrov (opery, balety, oratória, symfónie, komorné vokálne aj inštrumentálne diela). Bol presvedčený, že je najprv potrebné poznať všetko to, čo vytvorili predchádzajúce generácie. „Puto hudobného vývoja sa nedá pretrhnúť, vetva oddelená od stromu veľmi rýchlo vyschne“. Arthur Honegger sa hlásil k odkazu predchádzajúcich ale aj súčasných skladateľov. Skúma impresionizmus, atonalitu, a až potom sa púšťa do vlastnej tvorivej činnosti.
V diele Arthura Honeggera sa nachádza len málo skladieb, ktoré predstavujú Cocteavskú estetiku. V Parížskej šestke sa nachádza akoby omylom. Hudobný jazyk Honeggera je chromatickejší, bližší nemeckej hudbe. Príklon ku kontrapunktu, vzorom mu je Johann Sebastian Bach.
Vplyv dobového okúzlenia, veľkomestom, technikov a športom sa prejavil v jeho symfonickej vete Pacifikc 231 ktorá je štúdiou rytmickej akcelerácie, ktorú pomenoval po vtedy najrýchlejšej lokomotíve.

1935 – oratórium Johanka z Arcu na hranici libreto napísal P.Claudel, ktoré A.Honegger považoval za ideálne, pretože spojovalo prvky činohry, opery, recitácie, spevu, sóla, zborov...V tomto oratóriu A.Honegger použil zvukovú novinku elektronické nástroje.
Skomponoval 5.symfónií, v ktorých opúšťa estetiku Parížskej šestky.
Je autorom dvoch kníh: Som skladateľ a Zaklínanie skamenelín.
Podobne ako Darius Milhaud aj Arthur Honegger sa odklonili od zásad Parížskej šestky a vytvorili si svoj vlastný kompozičný štýl.