Michelangelo Buonarroti životopis

Michelangelo Buonarroti sám o sebe tvrdieval, že je obyčajný sochár, i keď pri tom pracoval na najvýznamnejších architektonických projektoch vtedajšieho Ríma, prehlasoval o sebe, že nie je maliar, i keď pri tom maľoval fresky Sixtínskej kaplnky. Pochádzal z Florencie a podľa toho sa podpisoval Michelangelo, florentský sochár.
Hlavným prameňom k poznaniu jeho osobnosti je jeho dielo, maľby a sochy, ktoré sa podstatnou väčšinou zachovali dodnes, ďalej jeho korešpondencia, ktorú zhromaždil jeho synovec, ktorý vytvoril zo svojho domu Michelangelov pamätník a nakoniec jeho básne, pretože sa Michelangelo najmä v posledných rokoch svojho života zaujímal o poéziu. Za Michelangelovho života vyšli iba dva jeho životopisy, jeden napísal Gorgio Vasari a druhý obzvlášť dôležitý napísaní Ascaniom Condivihom, z ktorého neskôr Vasari v druhom, opravenom vydaní svojich Životov prevzal množstvo pasáží takmer doslovne. Condiviho životopis vyšiel ešte počas Michelangelovho života a umelec ho možno pred uverejnením upravil, alebo prinajmenšom aspoň prečítal, čo zvyšuje jeho autentickosť. Condivi sám bol prostý, poctivý chlapík, ktorý by sotva niečo zatajoval alebo preháňal. Jediné dielo, ktoré po sebe zanechal je Životopis Micholangela Buonarrotiho, v ktorom vylíčil život a dielo svojho majstra na základe rozhovorov, ktoré s ním viedol, keď u neho pracoval. Condivi popisuje svojho majstra ako človeka prostrednej postavy, širokých ramien, ale ťažkopádnych pohybov, svetlo modrých očí a trochu preliačeného nosa, pretože ho v mladosti (skôr v hádke) sochár Pietro Torrigiani udrel päsťou. Michelangelo sa narodil 6. marca 1475 v Caprese v Casentine. Jeho otec Lodovico bol vtedy v Caprese a blízkom Chiusi florentským úradníkom. Po návrate do Florencie dal Lodovico svojho druhorodeného syna k opatrovateľke, žene istého kamenára v Settignane. Tam strávil Michelangelo detstvo. Do školy chodil už vo Florencii, kde aj vstúpil do dielne maliara Ghirlandia. Jeho skutočnou školou sa však stala až záhrada Mediceovcov s vlastnou zbierkou antických mramorov, ktorú spravoval sochár Bertoldo, Donatellov žiak. Bola to akási akadémia, ktorú založil Lorenzo Veľkolepý pre mladých ľudí s umeleckými sklonmi. Záhrada existuje v troch pozmenenej podobe dodnes. Leží blízko kláštora San Marco a Lorenzo de’ Medici tam často chodieval a hovorieval so svojimi chránencami. Jeho pozornosť skoro upútal mladý Michelangelo, ktorý vytesal z mramoru pozoruhodnú Hlavu fauna.

Lorenzo de’ Medici rozpoznal výnimočné nadanie pätnásťročného chlapca a tak si pozval jeho otca a ponúkol mu zamestnanie pod podmienkou, že syna nechá u neho. Lodovico dostal miesto na colnici a Michelangelo zostal dva roky v paláci Mediciovcov, kde sa s ním zaobchádzalo ako s členom rodiny. Z podnetu Lorenzovho priateľa, humanistu Angela Poliziana, vytesal Michelangelo z mramoru reliéf Bitka Kentaurov, na ktorý spomína s hrdosťou ešte vo vysokom veku. Pri pohľade naň si vraj vždy uvedomoval, akú chybu urobil, že sa hneď nevenoval výlučne len sochárstvu. Dielo mu pravdepodobne pripomínalo jeho mladosť, tie krásne ale bohužiaľ krátke dni, ktoré strávil u Lorenza Veľkolepého. Krátko po smrti jeho ochrancu nastal pre Michelangela ozajstný život so všetkými svojimi búrkami a trampotami. V predvečer revolúcie, ktorá vyhnala Medicejcov z Florencie, utiekol roku umenia Aldovrandi, ktorý sa mu postaral o prácu, o dokončenie archy sv. Dominika z Guzmanu. Dvadsaťročný Michelangelo vytvoril vtedy pre archu tri chýbajúce postavy: sv. Prokula, Sv. Petronia a Klačúceho anjela so sviecou.
Po návrate z Bologne zostal Michelangelo nejaký čas vo Florencii a potom odišiel do Ríma, kde zostal od roku 1496 až do roku 1501. Behom tohto prvého pobytu vo Večnom meste vytesal mladý umelec okrem iného na žiadosť francúzskeho kardinála Jeana Villiersa de la Grolayu z bloku bieleho kararského mramoru preslávenú Pietu, ktorá je dodnes v jednej z kaplniek Chrámu sv. Petra v Ríme.
Toto súsošie s dokonale premyslenou ihlanovou kompozíciou je výrazom Michelangelovho kresťanského cítenia. Podľa neho neexistovala predstava alebo myšlienka, ktorá by sa nedala vyjadriť z mramoru. Podľa toho sa spozná pravý sochár.
Do akej miery Michelangelo doslova vpisuje svoje predstavy do mramoru je vidieť na jeho súsošiach, ktorých postavy akoby sa už vopred chúlili v mramorovom bloku a samy určovali jeho tvar, miesto aby tomu bolo naopak a predovšetkým na jeho medailónoch, ktorých so sebou nesie zvlášť veľké problémy. S najväčším problémom tohto rázu sa však Michelangelo stretol v Ríme, keď ho správa florentského dómu požiadala, aby sa ujal obrovského bloku mramoru, ktorý už kedysi nešťastne navŕtal a napoly pokazil iný sochár, ktorý ho potom nechal stáť. Z tohto kusu mramoru vyvolal Michelangelo k životu Dávida, majstrovské dielo svojej mladosti, ktoré ho stálo dva roky práce. Dňa 14. mája 1504 bola socha prevezená z Michelangelovej dielne za dómom ku vchodu do paláca Signorie. Dnes je na tomto mieste kópia, lebo originál previezli do florentskej Galleria dell’ Accademia.
Keď bol kardinál della Rovere po svojom návrate do Ríma zvolený ako Július II.

za nového pápeža, poveril Michelangela prácami na svojom náhrobku, ktorý sa potom stal zdrojom umelcových večných strastí, celej tej „tragédie náhrobku“, ako sa vyjadril Condivi. Július II., prudký človek, ktorý nepoznal v ničom mieru, túžil po tak monumentálnom náhrobku, že sa jednu dobu uvažovalo o jeho umiestnení uprostred chrámu, ktorý vtedy začal stavať Bramante a to priamo v mieste, kde sa nachádza hrob sv. Petra. Neskôr sa pápež uspokojil s menej ambicióznym návrhom, s pravouhlým náhrobkom s tromi stenami opretými o stenu chrámu. Na vrchole náhrobku mali dva anjeli podpierať ležiacu sochu pápeža a na rohoch mali sedieť štyria proroci. Jedným z nich je preslávený Mojžiš, jediná Michelangelova socha z pôvodných návrhov, ktorá zdobí definitívny náhrobok Júlia II.
Počiatkom roku 1506 sa Michelangelo vrátil z Ríma do Carrery, kam sa vybral, aby si na mieste vybral mramory. Tie dorazili do Ríma po mori už skôr a zaberali značnú časť nábrežia. Pretože chcel dostať svoje záväzky späť, Michelangelo zaplatil výlohy s dopravou so svojho – a potom mu začali starosti; mal čím ďalej väčšie problémy s vymáhaním peňazí, ktoré potreboval, aby mohol pokračovať v práci. Keď jedného dňa požiadal o rozhovor s pápežom, ktorého chcel poprosiť o to, čo mu bolo sľúbené, bol jednoducho vyhodený. Rozzúrený sa rozhodol odísť z Ríma, sadol do poštového vozu, aby bol čo najskoršie preč, pretože sa bál, že za ním pošle pápež svojich ľudí a nezastavil sa skôr ako v Poggibonsii na florentskom území, kde sa cítil v bezpečí pred akýmkoľvek stíhaním.
Po dlhšom vyjednávaní sa sochár a pápež nakoniec v novembri toho istého roku, čiže roku 1506, v Bologni zmierili. Július II. Zasypával Michelangela novými a novými prácami, čím avšak odďaľoval dokončenie svojho náhrobku. Najskôr mu zadal zhotoviť svoju bronzovú podobizeň pre bolognský chrám San Petronio a Michelangelo na nej pracoval celé dva roky, ktoré len premárnil, pretože obyvatelia Bologne sochu onedlho po osadení strhli a zničili. Po dokončení tohto portrétu sa Michelangelo pustil na príkaz Júlia II. do výzdoby stropu Sixtínskej kaplnky, na ktorej pracoval celé štyri roky, čo znamenalo ďalšie zdržanie prác na náhrobku.
Pápeži, ktorí nastúpili po Júliovi II., sa starali predovšetkým o svoje vlastné plány a mali pochopiteľne len pramalý záujem o náhrobok svojho predchodcu.
Z druhej strany však na Michelangela naliehali vykonávatelia Júliovej závete, ktorý vyžadoval, aby dodržal svoje záväzky. Bola to zmes vplyvných ľudí a sochár s nimi uzavrel príslušné zmluvy. Za pontifikátu Leva X. mal, ako sa zdá, niekoľko rokov kľud, a tak mohol (asi v rokoch 1515 – 16) dokončiť aspoň Mojžiša.

Potom mu však nové zákazky už nedovolili, aby v práci na náhrobku pokračoval a noví pápeži postupne prinútili vykonávateľov Júliovej závete, aby sa uskromnili s čím ďalej skromnejšími návrhmi. Roku 1542 vznikli posledné definitívne návrhy. Náhrobok sa už nemal opierať jednou stranou o stenu a nemal byť vyzdobený množstvom sôch a alegórií; bol zredukovaný na obyčajnú prístennú stavbu s troma sochami z Michelangelovej ruky, Mojžišom, Leou a Ráchel. Druhý pápež z rodiny Medici, Klement VII., mal väčšie šťastie, keď si zmyslel postaviť svojim predkom spoločnú hrobku, ktorá sa mala skladať zo štyroch náhrobkov na štyroch stenách jednej zo sakristií kostola San Lorenzo. I keď Michelangelo nemohol dodržať tento plán v celej šírke, dokončil predsa len dva zo zamýšľaných náhrobkov a jednu Madonu, teda celkom sedem sôch, nepochybne najkrajších zo všetkých, ktoré vytesal. Madona, dnes umiestnená pri stene, mala stáť naprostred pri oltári.
Náhrobky Mediciovcov, realizované v rokoch 1520 až 1534, patria nepopierateľne k Michelangelovým vrcholným dielam. Po nich nasledovali samozrejme ďalšie práce, ktoré mu prinášali ďalšie strasti. To platí najmä o freske Posledného súdu v Sixtínskej Kaplnke a o stavbe Chrámu sv. Petra.
Veľkú ranu utrpel umelec smrťou svojej inšpirátorky Vittorie Colonny, vdovy po markízovi z Pescary. O celkom platonickom vzťahu týchto dvoch ušľachtilých osobnostiach hovoria jasne ich dopisy a Michelangelove verše, tiež však aj Ascanio Condivi a Fravcesco de Holanda.
Vittoria Colonna zomrela v roku 1547; Michelangelo ju prežil o 17 rokov, zostal však až do svojej smrti verný jej pamiatke, ktorá bola jedným z inšpiračných zdrojov jeho básnickej tvorby, ktorej sa s pribúdajúcim vekom venoval čím ďalej viac.
Vittoria Colonna mala podľa všetkého značný vplyv na Michelangelove náboženské predstavy a prispela k mystickému zanieteniu, ktorému umelec prepadol behom staroby do tej miery, že začal svoje umenie takmer nenávidieť.
Od roku 1534, kedy sa Michelangelo usadil v Ríme, už ani raz neopustil jeho múry okrem krátkeho medziobdobia roku 1556, kedy sa k hraniciam pápežského štátu blížila španielska armáda. Za celých 16 rokov v Ríme vytesal (okolo roku 1537) jednu jedinú sochu, poprsie Bruta, ktorá sa dnes nachádza v zbierkach florentského Bargella; dielo vzniklo na objednávku kardinála Ridolfiho, onedlho potom, čo bol vo Florencii zavraždený násilnícky vojvoda Alessandro a je v ňom pravdepodobne voľná inšpirácia známou antickou bustou cisára Caracully.
Tvoriace schopnosti, ktoré mu umožňovali vyjadriť v mramore tie najdokonalejšie a najveľkolepejšie postavy, ho však neopúšťali ani v samotárskej starobe.

V dobe, keď Ascanio Condivi vydával svoj Život Michelangela Buonarrotiho, pracoval umelec na Piete, ktorú zamýšľal pre svoj vlastný náhrobok; jedna zo štyroch postáv súsošia, takzvaný Nikodém (Jozef Arimatejský), je pravdepodobne Michelangelov portrét. Michelangelo pracoval na tomto súsoší v rokoch 1550 – 1555, ale nakoniec ho v záchvate zúrivosti rozbil. Gorgio Vasari uvádza, že ho neskôr zlepil a podľa pôvodných modelov sčasti dorobil Michelangelov priateľ Tiberio Calcagni; prepracoval ako sa zdá celú postavu Márie Magdalény a potom sochu predal Pierantoviovi Bandinimu. Nejakých 10 rokov stála na vinici pri jeho vile, odtadiaľ bola prevezená do Florencie a od roku 1722 sa nachádza v tamojšom dóme. Táto Pieta však nebola podľa všetkého jediná, ktorú kedy Michelangelo začal; onedlho na to pracoval totiž na ďalšej verzii tohto námetu. Súsošie známe pod názvom Pieta Palestrina (Galleria dell’ Accademie, Florencia), sa div nerozpadá prudkosťou telesného a duchovného utrpenia postáv. Pri notárskom súpise umelcových pozostalostí sa našlo v jeho dielni mimo oného „veľké začaté a nedokončené súsošie predstavujúce Krista a ďalšiu postavu za ním“; šlo s najväčšou pravdepodobnosťou o tzv. Pietu Rondanini, posledné dielo z Michelangelovej ruky, ktoré je dnes v zbierkach milánskeho Castello Sforza. Súsošie tvoria dve vertikálne postavy, Mária a jej mŕtvy syn, ktorého podopiera v bolestivom, srdcervúcom zovretí.
Jeho posledné dni života pripomínajú posledné dni dokonalého titana. Ešte 12.2. 1564 celý deň pracoval, pravdepodobne na Piete Rondanini; štrnásteho si oko obvykle vyšiel na koni, aj pre nie práve najpriaznivejšie počasie; pätnásteho si chcel znovu zajazdiť, ale mal horúčku a klesala mu hlava; vrátil sa domov a sadol si k ohňu, kde sa lepšie cítil ako v posteli. O tri dni na to, t.j. 18.2. 1564 zomrel vo veku skoro deväťdesiat rokov. Keď cítil, že sa blíži smrť, odkázal v záveti „svoju dušu Bohu, svoje telo zemi a svoje dedičstvo najbližším príbuzným“. Keď prišiel jeho synovec Lionardo z Florencie, ležalo už Michelangelovo telo v katafalku v kostole San Apostoli. Lionardo predstieral, že plní pokyny svojho strýka a dal ostatky previesť takmer v tajnosti v noci do Florencie, aby nevzbudil pozornosť Rimanov, ktorí si chceli ponechať svojho velikána pre seba.
Florencia usporiadala Michelangelovi okázalí pohreb v kostole San Lorenzo. Smútočné obrady dopodrobna opísal Vasari, ktorý pri nich hral významnú úlohu; pripomína pri tom mená štyroch najvýznamnejších umelcov vtedajšej Florencie, ktorí sa mali postarať o obrady a náhrobok.

Boli to sochári Benvenuto Cellini a Bartolomeo Ammannati a maliari Bronzino a sám Vasari, teda umelci, ktorí si iste zaslúžia uznanie, ale ktorí sa nemôže vyrovnať predchádzajúcej generácii. Pohrebnú reč, vydanú krátko nato tlačou, vyslovil Benedetto Varchi. Vasari tiež pripravil návrh náhrobku, ktorý bol Michelangelovi postavený v kostole Santa Croce. .