Táto tématika sa v kresťanstve zobrazuje už od prvotných dôb. Poznávame ju predovšetkým prostredníctvom 4 evanjelií. Rozoznávame evanjelium podľa Mareka, Matúša, Lukáša a Jána. „Posledná večera“ patrí medzi najčastejšie zobrazované výjavy z Kristologických cyklov. Hovoríme tu o tom, ako si Ježiš zasadol so svojimi učencami za stôl a oznámil im, že jeden z nich ho zradí. Toto posedenie bolo pôvodne oslavou židovského sviatku veľkej noci „PASCHI“, kedy Izraeliti odišli z Egypta = sviatok vyslobodenia. Poukázanie syna Božieho pri „poslednej večeri“ na smrť na kríži je len posledným vysloveným zdôraznením naliehavej nutnosti jeho učenia, ktoré prišiel zvestovať.Kristove slová povedané pri požehnávaní chleba a vína chápu kresťania ako „ustanovenia cirkevných sviatostí“.

Rozoznávame dve zložky tohto námetu:1.oznámenie o zrade2.prvé prijímanie apoštolovPrvotná cirkev zobrazovala hlavne „ustanovenia sviatostí“, čo môžeme vidieť na byzantských mozaikách, ktoré vznikli v 6. storočí. V renesančnom maliarstve (a občas aj v sochárstve) sú poväčšine zobrazené všetky atribúty a taktiež obe už predtým spomenuté zložky „poslednej večere“.Na renesančných obrazoch sedia apoštoli prevažne za obdĺžnikovým stolom a Kristus v strede vykonáva kňazské úkony.Ježiš teda buď práve žehná bochník chleba alebo podáva HOSTIJU jednému z dvanástich apoštolov. HOSTIJA sa niekedy zobrazuje rovnako ako pri židovskom obrade, čiže v podobe nekvaseného chleba. Z toho vyplýva, že určité starozákonné námety, ktoré boli tradične považované za predobraz kresťanstva sa občas vyskytujú v tematike už spomínaného novovzniknutého náboženstva. Ďalším dôležitým atribútom tej doby bol aj Kalich – eucharistická nádoba – stojí na stole pred Ježišom.Interpretácia, ktorú som teraz popísala bola na konci 15. storočia zatlačená do úzadia.

Prvé zobrazenie námetu „ poslednej večere“ pokiaľ ide o alternatívne poňatie, bolo možné vidieť na výzdobe chrámov v 14. a 15. storočí.Cirkev v dobe renesancie kládla dôraz na 7 sviatostí, hlavne na eucharistiu – sviatosť oltáru, a taktiež dávala prednosť pôvodnej verzii. Existovala teda väčšia voľnosť v zobrazovaní ďalších postáv = služobníkov chodiacich sem a tam a nosiacich nádoby a anjelov vznášajúcich sa nad hlavami. Apoštoli, zvlášť u severských maliarov sú zobrazovaní ako jednouchí ľudia tej doby.Umývadlo a uterák odložené na podlahe sú pripomienkou skoršej epizódy, čiže umývania nôh apoštolom.Niekedy pri Judášových nohách sedí pes, čo je veľmi ťažké vysvetliť, pretože toto zviera zvyčajne symbolizuje vernosť. Základnými zložkami v zobrazeniach „poslednej večere“ sú reakcie apoštolov na Kristove slová a samozrejme úloha, ktorú hrá Judáš. „Hovorím vám, jeden z vás ma zradí.“ Apoštoli sa pozerajú jeden na druhého v neistote, o kom to hovorí.Kalich sa v tejto interpretácii nenachádza. Kristus sedí v strede dlhého stola, ruky má roztiahnuté spôsobom, ktorý naznačuje odovzdanosť.

Apoštoli sú po obidvoch stranách, navzájom sa k sebe otáčajú s predstieraným údivom, ohromením alebo s odmietavým výrazom na tvári a v gestách. Judáš je tu odlíšený niekoľkými spôsobmi:- V rannorenesančných dielach sedí oproti ostatným a obvykle si berie od Krista kúsok namočeného chleba. Apoštoli sa pýtajú: „Pane, kto to je?“ Ježiš odpovie: „Je to ten, pre koho omočím tento kúsok chleba a podám mu ho.“- Rozoznávame aj interpretáciu, kedy Judáš namočí chleba sám. V tomto prípade Ježiš odpovedá: „Jeden z dvanástich, ktorí si so mnou namáča chleba v tej istej miske.“Judáš je obvykle tmavovlasý, fúzatý s vychytralým výrazom. Keď sú Apoštoli zobrazovaní so svätožiarou, Judáš ju má čiernu alebo ju vôbec nemá. Často drží mešec, zrejme ako narážku na 30 strieborných, čo je cena zrady.Medzi renesančných autorov, ktorí spracovali tento námet, patria takí umelci ako Giotto Di Bondone(z veľmi skorej renesancie), Leonardo Da Vinci, Albrecht Dürer, Tintoretto (z Benátskeho maliarstva), taktiež Peter Paul Rubens (z barokového maliara) a mnoho ďalších.

Chcela by som sa však sústrediť len na zopár najzaujímavejších zobrazení tohto námetu.Albrecht Dürer opieral priestorovú scenériu, kompozíciu výjavu, typológiu a gestá figúr o pozorovanie skutočností. Jeho „posledná večera“ je robená technikou drevorezu, ktorú dokonale ovláda. Na vyjadrenie duchovného obsahu využil kontrast osvetlenia a hustého lineárneho šrafovania.Nepopierateľne najznámejšie zobrazenie „poslednej večere“ je od už spomenutého Leonarda Da Vinciho. Preslávila sa hlavne svojou dokonale vypracovanou kompozíciou. Rozloženie apoštolov je rovnaké ako v predošlej renesančnej interpretácii až na pár odlišností. Jednou z nich je, že Judáš sedí tretí zľava od Ježiša, čo bolo na svoju dobu pomerne odvážne rozhodnutie. Judáš bol totiž tradične zobrazovaný na konci stola, ďaleko od Ježiša Krista a ostatných učeníkov. Leonardo použil farbu málo odolnú voči pôsobeniu vlhkosti a preto dnes freska nie je v príliš dobrom stave. Napriek tomu zreteľne vidíme s akou subtílnosťou dokázal maliar vyjadriť nielen vonkajšie prejavy, ale aj vnútorné reakcie každého z apoštolov.

Ľahko môžeme z ich tvárí vyčítať prekvapenie, zlosť, rezignáciu, nedôveru, smútok. Všetci sú evidentne pobúrení. Všetci okrem Judáša, ktorý sedí nehybný, osamelý, akoby duchom neprítomný. Medzi farbami, tvarmi, gestami a pohľadmi panuje skutočná harmónia a všeobecné vzrušenie je stvárnené veľmi premysleným spôsobom. V celom obraze prevládajú tmavé odtiene. Pozadie, ktoré osvetľujú tri okná zvýrazňuje postavy situované do popredia a určitým spôsobom podtrhuje tragické napätie „poslednej večere“. Táto tématika zaujala okrem umelcov aj viacerých spisovateľov, nielen tejto doby. Medzi najkontroverznejšie publikácie patrí „DA VINCIHO KÓD“ od Dana Browna, ktorý sa síce opiera o fakty, ale jeho výpovede pôsobia v určitých sférach nadnesene. Podľa autora na origináli fresky tohto maliara vedľa Ježiša nesedí Ján, ale Mária Magdaléna. Odborníci na fresky Da Vinciho hovoria, že postava skutočnej pripomína ženskú postavu. Ženskosť možno vidieť aj v iných jeho freskách. V tých časoch sa mužská krása cenila veľmi vysoko. Podľa vtedajších tradícii sa takýto sviatok musel sláviť buď s rodinou alebo učeníkmi. Ak ho teda slávil s učeníkmi, tí mu pravdepodobne neprepáčili, že na oslavu pozval aj Máriu Magdalénu.

Je tiež známe, že Ján bol najmladším a najobľúbenejším Ježišovým apoštolom. Všade ho zobrazujú ako mladého, bez brady a s dlhými vlasmi. A tak potom je tu aj otázka: Ak na freske je Mária Magdaléna, kde je potom Ján, ktorý tam bol?Podľa Dana Browna Peter ukazuje svoj postoj k prítomnosti Márie Magdalény rukou, akoby chcel naznačiť, že je ochotný podrezať jej hrdlo. Na freske je totiž zobrazená ruka, ktorá ako keby nikomu nepatrila. Predpokladá sa, že je Petrova. Tá je pritom zvláštne zvrtnutá. Druhú ruku kladie Peter na plece Jánovi (Márii Magdaléne). Je tiež možné, že Peter a Ján majú priateľský vzťah a v tomto momente hľadajú oporu jeden v druhom – Ján nakláňa hlavu k Petrovi. Dan Brown tvrdí, že manželstvo Ježiša a Magdalény je zafixované v historických kronikách. Tu sa odvoláva na apokryfy Evanjelia Filipa, ktorý vraj skutočnej existuje ale koľko je v ňom pravdy a koľko výmyslov, zatiaľ nevedno. Leonardo Da Vinci bol skutočne záhadný umelec, hovorí sa, že bol členom slobodomurárskej lože, alebo že ovládal temné sily. Pravdou však je, že v jeho obrazoch sú skryté rôzne tajomstvá, ktoré nevie rozlúštiť ani súčasná veda.