Skvosty dávneho Slovenska„Človek tvoril od nepamäti a nemôže prestať tvoriť nikdy. V zápase s prírodou v dávnych tisícročiach, on, to slabé ohnivko jednej z nepreberných množstiev vývojových línii košatého stromu prírody, musel v nej svoje postavenie posilniť a zabezpečiť. Spočiatku ani nie preto, aby ju zdolával, ale aby si zachoval svoj život, aby sa vývojová línia nepretrhla práve pri ňom a s ním. Musel začať myslieť, musel začať tvoriť. V neprehľadnej džungli hmlistých, nevyhranených predstáv o svojom okolí a zaviedol ho aj pomocou umenia. To však už bol druhý, vyšší stupeň jeho poľudštenia. Seba ako člena kolektívu pre prítomnosť a pre budúcnosť zachovať sám kolektív. Tak to bolo aj pod našimi Tatrami, tak začal mohutnieť veľkolepý prúd ľudských dejín, tak vznikla mágia práce, tvorby, umenia...“Jozef PaulíkVývoj ľudskej spoločnosti a zároveň aj vznik umenia je výslednicou aktivity človeka založenej hlavne na poznávaní. Počiatok moderného výtvarného prejavu sa vynoril z hlbín praveku zdanlivo náhle.

Prvé doklady estetického cítenia človeka pochádzajú so starej doby kamennej. Najstaršie výtvarné prejavy európskeho ľudstva sa teda podľa klasických metód kládli do obdobia 40 000 rokov pred n. l., no podľa nových metód sa prvé doklady vyhraneného umeleckého cítenia človeka datuje na 30 000 rokov pred n. l. Pomocou nich sa môže objektívne zhodnotiť význam výtvarných snažení pravekých generácií, kedy človek rozvíjal umenie a postupne formoval jednotlivé obdobia. Praveké umenie je anonymné, no nachádzame v ňom určité spoločenské prvky – odvážne povedané – akoby mali znaky určitých „umeleckých škôl“.Tieto dokonalé diela patria k doposiaľ neprekonateľným vrcholom „starého umenia“, ktoré umožňujú nahliadnuť do tajomného sveta duchovných predstáv vtedajších ľudských pokolení. Vyjadrovali taktiež vzťah tvorcov k okolitému svetu, slúžili magickým účelom a spájali sa so zachovaním ľudského rodu. Najzaujímavejšie fragmenty hlavne Slovenského pravekého umenia sú prenosné plastiky žien - VENUŠE, ktoré sú sugestívnym prejavom mladopaleolitického umenia. Venuše sú teda také staré ako praveké umenie, ktoré sa objavujú nielen v kompozíciách jaskynných malieb, ale aj ako samostatné plastiky.

Na vznik týchto diel je potrebný zmysel pre krásu a radosť z tvorby, ktoré fascinuje aj súčasnú generáciu.Táto vyslovene domáca tvorba je odrazom i obrazom každodenného života, starostí, strastí, ale aj túžob a nádejí pradávnych spoločenstiev.Tu v paleolite tkvejú svojimi koreňmi počiatky umeleckých prístupov, pretože iba nespočetné pokusy, výhry i prehry, prastaré spoločenské skúsenosti mohli zrodiť umenie.Po tisícročia sa umelci znovu a znovu zmocňujú tejto vždy aktuálnej témy – večnej inšpirácie – ŽENY a s ňou spojeným matriarchátom. Dá sa o nej hovoriť aj ako o matke – ochrankyne života ale aj mŕtvych. Preto sa sošky objavujú nielen v pradávnych príbytkoch, v pravekých svätyniach, ale aj v hroboch. Venuše sú univerzálnym prejavom všetkých európskych oblastí. Ich výtvarný štýl je takmer nemenný, aj keď každá epocha mala iné estetické kritéria.Paleolitické Venuše sú osobitou kategóriou v dejinách najstarších umeleckých prejavov. Venuše mladších období európskeho praveku nadväzujú na svoje pravzory – plastiky Blízkeho východu a východného Stredomoria.

Tu treba podotknúť, že tieto antropomorfné plastiky nezobrazujú ženu ako ideál krásy, alebo nebodaj ako vládkyňu všetkých, ale predovšetkým ako ťarchavú ženu – matku. Sú symbolom plodnosti a života. Musíme brať ohľad najmä na jej estetickú stránku ale aj na možnosť subjektívnej motivácie. Plastiky dokazujú výnimočné schopnosti svojich tvorcov a sú aj svedectvom ich citového vzťahu k tvorbe.Charakteristické sú hlavne svojimi telesnými tvarmi a predovšetkým zámerne zanedbanou, niekedy až štylisticky stvárnenou hlavou, tvárou, ale aj rukami a nohami. Umelci sa teda sústredili hlavne na prsia, brucho, lono, boky a stehná. Väčšina z nich je až nápadne nedokonalých. Táto ich funkcia bola neúprosne diktovaná požiadavkami kultu.Prvý úspešný pokus z územia Slovenska možno zaradiť do obdobia staršej doby kamennej. Je to obojstranne obrúsený plochý okruhliak z Cejkova – v tvare srdca – znázorňujúci ženské lono.

Na povrchu tejto originálnej plastiky badať výrazné zvyšky červeného farbiva. Objavuje sa tu viditeľná spojitosť s plastikou z Ukrajiny.Vznik ženských plastík možno hľadať vo východoeurópskej oblasti. Najvýznamnejšia ženská plastika je z Lespuque vo Francúzsku, ktorej štylizácia tvarov ženského tela je pretvorená do rafinovanej kombinácie kružníc, ovalov a elíps. Z Moravian nad Váhom (Podkovice) pochádzajú najvzácnejšie klenoty slovenského i európskeho praveku. Je to najstaršie zobrazenie ženského aktu na našom území vytvorené gravettskou kultúrou. Tá naturalisticky stvárňuje ženu bez odevu s naznačenými hornými končatinami vyrobenú z mamutoviny (mladý paleolit – GRAVETIEN ) Táto drobná len 7,5 cm veľká plastika je datovaná rádioulíkovou metódou na 22 800 rokov pred n. l.Je nesporne jednou z najznámejších Venuší na zemi , medzi ktoré sa zaraďujúVenuše z Willendorfu v Rakúsku z Dolných Věstoníc na južnej Morave.

Tie súmodelované oveľa naturalistickejšie, no Moravianská Venuša v nás vyvolávadojem akejsi definitívnosti, stvárnenia, zavŕšenia paleolitického výtvarnéhoštýlu. Tvorí akýsi most medzi kultúrnymi svetmi tejto doby.V období starej roľníckej civilizácie (5000 – 1800 rokov pred n. l.) zhmotnil človek svoje estetické i umelecké cítenie mladšej doby kamennej v keramike a hlinenej plastike. Tento nový cieľavedomý postoj ľudí k prírode sa prejavuje nielen v počiatočných naturalistických tendenciách, ale aj v svojráznosti umeleckých prejavov. Napriek neskoršej ére realistického stvárňovania ľudského tela, viedla zrejme dlhá vývojová cesta k uplatneniu nefiguratívnych prvkov vo výtvarnom prejave. Niekedy sa súčasne, respektíve i následne objavujú viac – menej realisticky, ale aj abstraktne modelované sošky. Ide o nové chápanie štýlových i výtvarných znakov. Sú tu úzke súvislosti s juhovýchodnými oblasťami Európy, ktoré príjmali podnety z Blízkeho Východu. Samostatnú skupinu predstavujú antropomorfné a zoomorfné nádoby, súvisiace s kultom plodnosti i zabezpečenia úrody.Väčšina antropomorfných nádob spodobuje ženu, napr. nádoby zo Svidníka, hlinené plastiky žien z Nových Vozokán, Cíferu, Sároviec, Krásna.

Medzi ne však patria aj napr. mužské nádoby z Blatného. Okrem iného sa na našom území objavuje aj mnoho zoomorfných nádob, ako napr. býk z Bíne, ošípaná z Prše, korytnačky zo Šarišských Michalian a iné.K najstarším, dobre zachovaným plastikám patrí taktiež z tmavosivej jemnozrnnej hliny zhotovená Venuša z Nových Vozokán (4000 – 3800 rokov pred n. l.). Je to znázornená, len 8,7cm vysoká žena, vzývajúca a prosiaca Božstvá o hojnosť úrody, ktorá bola nevyhnutná pre zachovanie rodov. Namiesto tváre má masku s nevýrazným nosom a očami, ktoré sú naznačené jamkami. Tá podobne ako niektoré balkánske Venuše drží pred sebou nádobu. Napriek tomu, že pravdepodobne pochádza z lengyelskej kultúry sa nevie určiť jej pôvod, či už obdobný, alebo územný. Podstatne mladšia no rovnako zaujímavá a známa je Venuša sediaca na tróne z Juhoslávie (Nova Večeja). Podobná plastika je aj z Velkých Kostolian, v ktorej samostatný keramický tvar s antropomorfnými znakmi symbolizuje ten istý princíp. V tomto období (v neolite) sa objavujú najrôznejšie podoby ženy – matky.