Posledná večera (tal Il Cenacolo alebo L'Ultima Cena) je obraz, ktorý namaľoval Leonardo da Vinci na stenu kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne. Namaľovaný je na biblický motív (Ján 13:21) – Ježiš oznamuje, že jeden z jeho 12 apoštolov ho zradí. Obraz patrí medzi najznámejšie a najcennejšie na svete, nikdy však nebol v súkromnom vlastníctve, pretože ním nie je možné hýbať.

Dátum: okolo 1495–1498
Technika: tempera na stene
Rozmery: 8,8 m × 4,6 m

Už dve tisícročia tajuplný rád Prioriát Sióna, ktorého členmi boli údajne aj Leonardo da Vinci, Victor Hugo, Issac Newton, chráni nejaké veľké tajomstvo, ktoré je schopné prevrátiť celú históriu kresťanstva. Tí, ktorí čítali knihu Dana Browna, vedia o kalichu Svätého Grála, čo má byť symbolom ženského začiatku kresťanstva, pretože tento kalich nie je kalich, ale Sára, dcéra Ježiša Krista a Márie Magdalény.

Možno začať práve od tohto kalicha. Kalich Grála skutočne existuje, je známe aj miesto jeho objavenia. V roku 1910 v Antóchii, starovekom meste v Sýrii, na tom mieste, kde stal staroveký kostol vykopali v rozvalinách relikvie, strieborný koč vo forme kalicha v ktorom bol ďalší strieborný kalich. Nález sa dostal do rúk známym obchodníkom, ktorí ho neskôr vystavovali v parížskom Louvri a dnes je uschovaný v Metropolitan – múzeu v New Yorku.

Tajomstvo a zrejme dosť ťažko vysvetliteľným je obraz Lonarda da Vinciho – Posledná večera. Podľa Dana Browna na origináli fresky tohto maliara vedľa Ježiša Krista nesedí Ján, ale Mária Magdaléna. Odborníci na fresky da Vinciho hovoria, že postava skutočne pripomína ženu. Ženskosť však možno nájsť aj v iných mužských postavách na freskách da Vinciho, ako napríklad na freske Ján Krstiteľ. V týchto časoch sa mužská krása cenila veľmi vysoko. Tajná večera sa konala v čase židovského sviatku Paschy, sviatku záchrany Židov z egyptského otroctva. Podľa vtedajších tradícií sa takýto sviatok musel sláviť, či už s rodinou, alebo so svojimi učeníkmi. Ak ho teda slávil s učeníkmi, títo by mu neprepáčili, že na oslavy pozval aj Máriu Magdalénu. Je tiež známe, že Ján bol najmladším a najobľúbenejším apoštolom Ježiša Krista. Všade ho zobrazujú ako mladého, bez brady a s dlhými vlasmi. Koľko mal v čase Poslednej večere Ján rokov nie je presne známe. Mohol mať okolo 30, bol mladší ako Ježiš a tiež nie menej ako 13, vek kedy sa v tom čase stal plnoletým.

Reálne možno povedať, že mal asi 20 rokov, vyplýva to aj z toho, že jeho Evanjelium bolo napísané ako posledné koncom I. storočia. A tak potom je tu aj otázka, ak na freske je Mária Magdaléna, kde je potom Ján, ktorý tam bol? Dan Brown, aby vysvetlil neprítomnosť Jána, obracia pozornosť na postavu Petra. Vraj ten bol nespokojný s prítomnosťou Márie Magdalény a rukou ukazuje, že je ochotný podrezať jej hrdlo. Na freske je totiž zobrazená ruka s nožom, ktorá by nemala patriť nikomu. Tajná večera bola namaľovaná okolo roku 1498. Existujú však dôkazy, že v roku 1556 na stene kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne bolo možno vidieť detaily tohto obrazu, ktorý sa neskoršie niekoľkokrát reštauroval. Preto tvrdenie, že dnes Posledná večera je presne tá istá, ako ju namaľoval da Vinci, je príliš smelé. Predpokladá sa, že da Vinci si zmyslel urobiť obraz Poslednej večer v tom momente keď Ježiš povedal "jeden z vás ma zradí." Všetci apoštoli sú zhrození z týchto slov, vyskakujú, rozhadzujú rukami len Judáš spokojne sedí. Predpokladá sa, že ruka s nožom patrí Petrovi. Ruka je pritom zvláštne otočená. Druhú ruku kladie Peter na plece Jánovi a vôbec tam niet gesta prerezania hrdla, ako tvrdí Dan Brown.

Možno, že Peter a Ján majú priateľské vzťahy a v tomto momente hľadajú oporu jeden v druhom – Ján nakláňa hlavu k Petrovi. Dan Brown tvrdí, že manželstvo Ježiša a Márie Magdalény je zafixované v historických kronikách. A odvoláva sa na apokryfy Evanjelia Filipa. Tento zaujímavý dokument skutočne existuje a ako tvrdia lingvisti, bol vytvorený koncom II. storočia. Koľko je v ňom pravdy a a koľko výmyslov zatiaľ nevedno. Treba vedieť, že všetky Evanjelia, Marka, Matúša, Jána či Mateja vznikli postupne v I. storočí, o tom medzi odborníkmi niet žiadnych sporov. Dan Brown však tvrdí, že Evanjelií bolo okolo 80, čo je zrejme prehnané číslo, ale aj tak v tomto roku sa našlo vo Švajčiarsku Evanjelium od Judáša, ktoré sa pripravuje na vydanie do tlače v budúcom roku. Ale vráťme sa k Márii Magdaléne. Mária Magdaléna sa v Biblii po Panne Márii spomína najčastejšie. Patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Krista, slúžili mu, stáli pod jeho krížom a boli pri jeho zmŕtvychvstaní. Stáročia bola vyobrazovaná ako kajúca sa hriešnica, ktorá sa vďaka stretnutiu s Kristom zmenila a stala sa jeho najvernejšou nasledovníčkou. Nikde v Biblii sa však o nej ako o hriešnici nepíše. Mária Magdaléna (Magdalská) pochádzala z Magdaly, z mestečka na západnom brehu Genezaretského jazera. Stretla sa s Ježišom, keď bola v zlom duševnom a možno aj telesnom rozpoložení.

Markovo a Lukášovo evanjelium o tom hovorí, že Ježiš z nej vyhnal sedem zlých duchov, čo sa vysvetľovalo tým, že asi bola veľká hriešnica, ktorá po stretnutí s Kristom zmenila svoj život a stala sa jeho nasledovníčkou. Ako prvá utekala k božiemu hrobu a zvestovala, že je prázdny a práve jej sa podľa evanjelia zjavil Ježiš. Pri opisovaní tejto scény evanjelista Ján prezrádza mimoriadnu horlivosť Márie Magdalény. O ďalších osudoch Márie Magdalény sú len dohady. Neskoršie legendy sa zhodujú v tom, že odišla na istý čas do Jeruzalema. Jedna legenda tvrdí, že potom so sestrou Martou, Lazárom z Betánie odišla šíriť kresťanstvo do južného Francúzska. Práve s týmto jej pobytom sa spája dohad, že sa tu usadila aj s dieťaťom, ktoré mala s Ježišom. Iná legenda hovorí, že odišla do Efezu v Malej Ázií, kde aj zomrela a bola pochovaná. Odtiaľ údajne previezli koncom 9. storočia jej telesné pozostatky do Carihradu.

Dan Brown tvrdí, že bola "súputníčkou" Spasiteľa a že každý špecialista na aramejský jazyk potvrdí, že súputníčka v tých časoch znamenalo to isté, ako manželka. Pravdou však je, že apokryf Filipa nie je napísaný v aramejskom jazyku, ale v saudskom nárečí koptského jazyka. Je možné predpokladať, že apokryf bol preložený z gréckeho jazyka do koptského, a v obidvoch týchto jazykoch znamená súputníčka len to, čo toto slovo vyjadruje. V románe Dan Brown ústami svojich hrdinov hovorí, že Kristus a Magdaléna pochádzali z kráľovských rodov, ktoré sa mali zjednotiť a dať národu Izraela kráľa – mesiáša. V Evanjeliu od Mateja existuje rodostrom Krista, medzi jeho predkami nechýba ani kráľ Dávid. A v Evanjeliu od Lukáša to isté anjel oznamuje Márii. To, že rod Márie Magdalény siaha do prvého kráľa Izraela, Saula – to je neskoršia legenda, založená na apokryfických textoch. Kanonických dôkazov o tomto niet. Apokryfy z rôznych miest podávajú rôzne údaje o údajných potomkoch Ježiša Krista a Márie Magdalény. Niektoré hovoria o dcére, iné zasa o synovi.

A tretie hovoria o tom, že mali dve deti. A to je najnepravdepodobnejšia historka, lebo prvé dieťa by sa muselo narodiť ešte do ukrižovania Ježiša Krista. Odkiaľ čerpal Dan Brown tieto údaje o vzťahu Ježiša a Márie? Zrejme vychádza k opísania Epifana Cyperského "Panarión" z V. storočia, ktorý odmietol dielo "Otázky Márie" napísané v II. storočí zatiaľ nevedno kým. V tejto knihe sú naturalistické podrobnosti vzťahov Ježiša a Márie. V II. a III. Storočí existovalo silné hnutie gnostikov, jednoducho gnosticizmus je vykladanie kresťanstva pomocou mýtov. Gnostici vytvárali históriu tak, že využívali evanjelické osobnosti ako literárnych hrdinov. Na druhej strane pravda je taká, že o živote Márie Magdalény po vzkriesení Krista nevieme nič. Údajne žila v Taliansku a potom na hore Efez v Turecku. V rôznych kostoloch sa chránia niektoré jej veci, vlasy, dokonca slzy. Ale dokumenty, ktoré by potvrdzovali pravosť týchto vecí neexistujú. Oficiálna pozícia cirkvi je taká, keďže kanonické Evanjelia nehovoria o manželstva Krista a Márie, tak jednoducho nebolo. Tak isto ako neboli medzi nimi intímne vzťahy.

Leonardo da Vinci bol skutočne záhadný umelec, niektorí hovoria, že bol členom slobodomurárskej lóže, iní zasa, že ovládal temné sily. Pravdou je však, že v jeho obrazoch sú schované rôzne tajomstvá, ktoré nevie rozlúštiť ani súčasná veda. Napríklad obraz Madona v skalách. Existujú vlastne dve verzie obrazu Madona v skalách. Jeden sa nachádza v parížskom Louvri a druhý v Národnej galérii v Londýne. Sú si veľmi podobné menom, námetom a vypracovaním, ale zároveň obsahujú dôležité odlišnosti. Na prvej verzii obrazu niet symbolov ani svätých. Tento obraz sa vo všeobecnosti pripisuje Leonardovi da Vincimu vzhľadom na precíznu prácu štetcom, použitie šerosvitu a kontrast medzi svetlom a tmou, ktoré sú tak charakteristické pre mnohé Leonardove práce. Namaľoval ho počas svojho milánskeho pobytu na dvore vojvodu Ludovica Sforzu, kde dostal zákazku od bratstva Nepoškvrneného počatia Panny Márie na oltár v kostole sv. Františka v Miláne. Tento obraz mal tvoriť strednú časť triptychu.

Obraz zobrazuje Pannu Máriu v jaskyni s výhľadom na svetlú skalnatú krajinu. Anjel nevedno prečo ukazuje na Jána a na druhom obraze Ján drží kríž. Panna Mária neobjíma syna Ježiša, ale Jána Krstiteľa a ten má zbožne zopnuté ruky a kľačí na kolene pred Ježišom, ktorý blahoslaví Jána Krstiteľa a nie naopak. Ježiš má neobyčajne svalnaté nohy a najväčším tajomstvom obrazu je obrovská tlapa s pazúrmi anjela, na druhom obraze jej niet. Anjel má smutný výraz tváre s nežným zvláštnym úsmevom. Obraz sa však zapáčil Ludovicovi Sforzovi, a tak ho jednoducho zabavil. Od roku 1625 bola Madona v skalách majetkom francúzskych kráľov a dnes sa nachádza parížskom Louvri. Skoro identický obraz sa nachádza v Národnej galérii v Londýne, aj keď nepanuje všeobecné presvedčenie, že sa jedná o prácu Leonarda da Vinciho. Skôr ju pod Leonardovým vedením namaľoval jeho žiak Ambrogio de Predis. Bol ukradnutý z Florencie počas Napoleónskych vojen a objavený v malom mestečku v Rakúsku asi o 50 rokov neskôr.

Ani úsmev Mony Lízy neuniká pozornosti. Nikto nevie kto pózoval da Vincimu, je to muž alebo žena? Hovorí sa, že úsmev Mony Lízy raz vidieť, inokedy zmizne a z obrazu hľadí tak, ako keby vedela to, čo nevedia iní. Niektorí tvrdia, že v skutočnosti da Vinci zobrazil hermafrodita, ktorý symbolizuje mužský a ženský začiatok. Odporúčam pozrieť si originál Mony Lízy uložený v Louvri, Odhalená Mona Líza uložená v Ermitáži, ktorú namaľoval neznámy žiak Leonarda da Vinciho a ďalšia Odhalená Mona Líza uložená v Národnej galérii v Miláne, ktorú namaľoval obľúbený da Vinciho žiak.