referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Bibiána
Štvrtok, 2. decembra 2021
Leonardo da Vinci: Mona Líza
Dátum pridania: 07.08.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: zion
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 395
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.7
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 11m 10s
Pomalé čítanie: 16m 45s
 

Tvár na Leonardovom obraze je pravdepodobne najznámejšia na svete. Chudák ženská je už na všetkom, od tričiek po toaletný papier. Čo túto maľbu preslávilo natoľko, že ju musia držať v sklenenej vitríne, napojenej na poplašné zariadenia proti zlodejom v múzeu, kde iné Leonardove práce visia voľne na stenách? Mona Líza (Mona Lisa, zriedkavo aj Monna Lisa) je obraz, ktorého vznik je datovaný približne do obdobia rokov 1503-1505. Portrét zobrazuje Lisu Gherardini, manželku florentského obchodníka Francesca di Bartolomeo di Zanobi del Giocondo, oblečenú podľa súdobej florentskej módy, na pozadí pahorkatej krajiny. Pri pohľade na obraz pozornosť púta predovšetkým legendárny "záhadný úsmev" Mony Lízy a jej prenikavý pohľad, ktorým akoby sa skutočne dívala z obrazu. Je to jedno z najznámejších umeleckých diel v ľudských dejinách.

Dátum: okolo 1503-1505/1506

Technika: olejomaľba na dreve

Rozmery: 77 cm × 53 cm (pôvodne bol obraz širší, pôvodné stĺpy po bokoch boli odrezané)

Hoci je tento obraz vo svete všeobecne známy pod názvom Mona Lisa, v taliančine a španielčine sa preňho používa aj názov La Gioconda, po francúzsky La Joconde. Oba varianty názvu odvíjajú svoj pôvod od mena zobrazenej dámy – "Lisa" je jej krstné meno a pomenovanie "Gioconda" je prispôsobené priezvisko jej manžela. "Mona" je v taliančine zaužívaná skratka slova "madonna", čo v preklade znamená "moja pani". Názov Gioconda je tak trochu dvojznačný – okrem toho, že ide o priezvisko, po taliansky totiž znamená "veselá alebo rozmarná žena". Táto verzia názvu teda korešponduje so záhadným úsmevom na perách portrétovanej dámy. Obe verzie názvu obrazu sú zaužívané až od 19. storočia. Leonardo sám obraz nepomenoval. Múzeum v Louvri eviduje tento obraz pod názvom Portrait de Lisa Gherardini, épouse de Francesco del Giocondo (slov. Portrét Lisy Gherardini, manželky Francesca del Giocondo).

Prvá vec, ktorú si väčšina ľudí všimne je to, aká je drobná. Človek sa k nej musí postaviť celkom blízko, aby ju dobre videl. Mona Líza je podobizeň mladej ženy na pozadí pahorkatej krajiny so vzdialeným hmlistým horizontom. Dáma má vlasy zakryté čiernym priesvitným závojom. Pri detailnejšom pohľade si možno všimnúť, že tvár má dokonale zbavenú chĺpkov – nemá ani obočie, ani riasy na mihalniciach. Mona Líza je usadená v kresle, na pravej strane obrazu je vidieť jeho operadlo. Na operadle má dáma položené prekrížené ruky. Kompozícia je pravdepodobne situovaná ako pohľad na loggiu – v prvej tretine obrazu je hneď za postavou umiestnené zábradlie a po bokoch sa črtajú náznaky stĺpov ohraničujúcich výhľad. V pozadí je znázornená hornatá krajina, ktorou sa vinie kľukatá cesta s kamenným mostom ponad rieku. Obraz je namaľovaný olejovými farbami na tenkej doske z topoľového dreva. Bol niekoľko krát reštaurovaný a röntgenové analýzy odhalili prítomnosť troch skorších verzií Mony Lízy vo vrstvách pod súčasnou verziou obrazu.

Leonardo tu použil špeciálnu techniku maľby, ktorú označil názvom "sfumato". Jej podstatou je nanášanie farieb vo viacerých veľmi jemných, priesvitných vrstvách tak, aby bol vytvorený dojem hĺbky, objemu a tvaru. Namiesto ostrých kontúr sfumato využíva hmlisté, mäkké tieňovanie, čím dáva možnosť veľmi presvedčivého zobrazenia svetla a priestoru. Dôležitý je dokonalý výber a miešanie farebných tónov a ich veľmi precízne nanášanie bez pozorovateľných prechodov. Najzáhadnejšou časťou Mony Lízy je jej úsmev. Snažili sa ho vysvetliť už všeličím, od zlých zubov cez tehotenstvo a dlhotrvajúcu chorobu, až po zdvorilú reakciu na Leonardovo chabé vtipkovanie počas maľovania. Ďalšou vecou, ktorá fascinuje ľudí, študujúcich Leonarda a jeho dielo, je krajinka za Monou Lízou. Na prvý pohľad je jasné, že dve strany obrazu nie sú rovnaké. Pri čítaní Leonardových zápiskov si človek všimne, že ho fascinovala divokosť prírody. Zápisky sú plné búrok a rozoklaných skál. Je v nich aj rada, ako by sa mala príroda maľovať.

Leonardo začal pracovať na obraze počas svojho druhého pobytu vo Florencii, pravdepodobne v roku 1503, a prácu dokončil asi o tri alebo štyri roky neskôr. Toto svoje dielo si výnimočne obľúbil a pri svojich presunoch ho brával vždy zo sebou. Tak sa v roku 1516 obraz dostal z Talianska do Francúzska, keď Leonardo vyhovel pozvaniu francúzskeho panovníka Františka I., aby pracoval v Clos Lucé blízko kráľovho sídla Amboise. Napokon František I. obraz kúpil do svojej zbierky. Nie je jasné, či obchod zrealizoval sám Leonardo alebo až jeho dedič, gróf Francesco Melzi. Niekedy po Leonardovej smrti boli odrezané časti z oboch strán obrazu. Pôvodne bola Mona Líza znázornená medzi dvoma stĺpmi, ako o tom svedčia staré kópie. Okraje základní týchto pôvodných stĺpov si možno všimnúť aj dnes. Obraz bol umiestnený v zámku Fontainebleau, neskôr ho Ľudovít XIV. nechal vystaviť vo Versailleskom paláci. Po Francúzskej revolúcii bol prevezený do Louvru. Napoleon I. ho nechal v roku 1800 nainštalovať v spálni svojej manželky v paláci Tuileries, o štyri roky bol však vrátený do Louvru. Počas Francúzsko-pruskej vojny v rokoch 1870-1871 bol obraz odvezený z Louvru a ukrytý niekde na území Francúzska. Až do polovice 19. storočia obraz nebol nijako zvlášť známy. Až nastupujúca vlna symbolistov priniesla obrat a umelci začali s Monou Lízou spájať svoje predstavy o ženskej tajuplnosti.

 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Galéria k článku [2]
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.