Posledná večera (tal. Il Cenacolo alebo L'Ultima Cena) je obraz, ktorý namaľoval Leonardo da Vinci na stenu kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne. Namaľovaný je na biblický motív (Ján 13:21) – Ježiš oznamuje, že jeden z jeho 12 apoštolov ho zradí. Obraz patrí medzi najznámejšie a najcennejšie na svete, nikdy však nebol v súkromnom vlastníctve, pretože ním nie je možné hýbať.
Dátum: okolo 1495–1498
Technika: tempera na stene
Rozmery: 8,8 m × 4,6 m
Už dve tisícročia tajuplný rád Prioriát Sióna, ktorého členmi boli údajne aj Leonardo da Vinci, Victor Hugo, Isaac Newton, chráni nejaké veľké tajomstvo, ktoré je schopné prevrátiť celú históriu kresťanstva. Tí, ktorí čítali knihu Dana Browna, vedia o kalichu Svätého Grála, čo má byť symbolom ženského začiatku kresťanstva, pretože tento kalich nie je kalich, ale Sára, dcéra Ježiša Krista a Márie Magdalény.
Možno začať práve od tohto kalicha. Kalich Grála skutočne existuje, je známe aj miesto jeho objavenia. V roku 1910 v Antóchii, starovekom meste v Sýrii, na tom mieste, kde stál staroveký kostol vykopali v rozvalinách relikvie, strieborný koč vo forme kalicha v ktorom bol ďalší strieborný kalich. Nález sa dostal do rúk známym obchodníkom, ktorí ho neskôr vystavovali v parížskom Louvri a dnes je uschovaný v Metropolitan – múzeu v New Yorku.
Tajomstvom a zrejme dosť ťažko vysvetliteľným, je obraz Leonarda da Vinciho – Posledná večera (The Last Supper). Ústredným bodom Da Vinciho kódu je totiž domnienka, že v Leonardovej maľbe je na mieste, ktoré zvyčajne zaujíma apoštol Ján, v skutočnosti zobrazená Mária Magdaléna. To je veľmi zaujímavá myšlienka a otvára dvere mnohým otázkam. Ak je na Poslednej večeri Mária, kde je potom Ján? Nie je to nič viac, než len špekulácia. Skutočný problém, ktorý má táto teória, nie je teologický, ale racionálny. Ak miesto, zvyčajne vyhradené pre Jána, zaujala Mária Magdaléna, potom prečo si to za viac než 500 rokov nikto nevšimol? Odborníci na da Vinciho fresky však hovoria, že postava skutočne pripomína ženu. Ženskosť ale možno nájsť aj v iných mužských postavách na freskách Leonarda da Vinciho, ako napríklad na freske Ján Krstiteľ (John the Baptist). V týchto časoch sa mužská krása cenila veľmi vysoko. Tajná večera sa konala v čase židovského sviatku Paschy, sviatku záchrany Židov z egyptského otroctva. Podľa vtedajších tradícií sa takýto sviatok musel sláviť, či už s rodinou, alebo so svojimi učeníkmi. Ak ho teda slávil s učeníkmi, títo by mu neprepáčili, že na oslavy pozval aj Máriu Magdalénu. Je tiež známe, že Ján bol najmladším a najobľúbenejším apoštolom Ježiša Krista. Všade ho zobrazujú ako mladého, bez brady a s dlhými vlasmi. Koľko mal v čase Poslednej večere Ján rokov nie je presne známe. Mohol mať okolo 30, bol mladší ako Ježiš a tiež nie menej ako 13, vek kedy sa v tom čase stal plnoletým.
Reálne možno povedať, že mal asi 20 rokov, vyplýva to aj z toho, že jeho Evanjelium bolo napísané ako posledné koncom I. storočia. A tak potom je tu aj otázka, ak na freske je Mária Magdaléna, kde je potom Ján, ktorý tam bol? Dan Brown, aby vysvetlil neprítomnosť Jána, obracia pozornosť na postavu Petra. Vraj ten bol nespokojný s prítomnosťou Márie Magdalény a rukou ukazuje, že je ochotný podrezať jej hrdlo. Na freske je totiž zobrazená ruka s nožom, ktorá by nemala patriť nikomu. Tajná večera bola namaľovaná okolo roku 1498. Podľa listu od Leonardovho patróna, milánskeho vojvodu Ludovica Sforzu, mal Leonardo po dokončení Poslednej večere pomaľovať ešte viac stien kostola. Vojvoda už medzitým vedel o Leonardovej tendencii dávať si načas. "Prinúťte ho zmluvu vlastnoručne podpísať, aby sa tak zaviazal dokončiť prácu v stanovenom čase." Túto správu poslal v júni 1497. Leonardo začal s prácou približne 4 roky predtým. Freska sa začala rozpadávať takmer ihneď, ako ju Leonardo dokončil. V priebehu rokov sa ju pokúšalo zakonzervovať alebo zreštaurovať mnoho ľudí. Existujú dôkazy, že v roku 1556 na stene kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne bolo možno vidieť detaily tohto obrazu, ktorý sa neskoršie niekoľkokrát reštauroval. Preto tvrdenie, že dnes Posledná večera je presne tá istá, ako ju namaľoval da Vinci, je príliš smelé. Predpokladá sa, že da Vinci si zmyslel urobiť obraz Poslednej večere v tom momente keď Ježiš povedal "jeden z vás ma zradí." Všetci apoštoli sú zhrození z týchto slov, vyskakujú, rozhadzujú rukami len Judáš spokojne sedí. Predpokladá sa, že ruka s nožom patrí Petrovi. Možno nôž je otočený smerom od jeho tela preto, aby nikoho neporezal.
A možno že je to Leonardova narážka na neskoršie udalosti toho večera, keď Peter odreže ucho jednému z rímskych vojakov, ktorí prišli Ježiša zatknúť. Druhú ruku kladie Peter na plece Jánovi a vôbec tam niet gesta prerezania hrdla, ako tvrdí Dan Brown. Možno, že Peter a Ján majú priateľské vzťahy a v tomto momente hľadajú oporu jeden v druhom – Ján nakláňa hlavu k Petrovi. Dan Brown tvrdí, že manželstvo Ježiša a Márie Magdalény je zafixované v historických kronikách. A odvoláva sa na apokryfy Evanjelia Filipa. Tento zaujímavý dokument skutočne existuje a ako tvrdia lingvisti, bol vytvorený koncom II. storočia. Koľko je v ňom pravdy a a koľko výmyslov zatiaľ nevedno. Treba vedieť, že všetky Evanjelia, Marka, Matúša, Jána či Mateja vznikli postupne v I. storočí, o tom medzi odborníkmi niet žiadnych sporov. Dan Brown však tvrdí, že Evanjelií bolo okolo 80, čo je zrejme prehnané číslo, ale aj tak v tomto roku sa našlo vo Švajčiarsku Evanjelium od Judáša, ktoré sa pripravuje na vydanie do tlače v budúcom roku.
Ale vráťme sa k Márii Magdaléne. Mária Magdaléna sa v Biblii po Panne Márii spomína najčastejšie. Patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Krista, slúžili mu, stáli pod jeho krížom a boli pri jeho zmŕtvychvstaní. Stáročia bola vyobrazovaná ako kajúca sa hriešnica, ktorá sa vďaka stretnutiu s Kristom zmenila a stala sa jeho najvernejšou nasledovníčkou. Nikde v Biblii sa však o nej ako o hriešnici nepíše. Mária Magdaléna (Magdalská) pochádzala z Magdaly, z mestečka na západnom brehu Genezaretského jazera. Stretla sa s Ježišom, keď bola v zlom duševnom a možno aj telesnom rozpoložení. Markovo a Lukášovo evanjelium o tom hovorí, že Ježiš z nej vyhnal sedem zlých duchov, čo sa vysvetľovalo tým, že asi bola veľká hriešnica, ktorá po stretnutí s Kristom zmenila svoj život a stala sa jeho nasledovníčkou. Ako prvá utekala k božiemu hrobu a zvestovala, že je prázdny a práve jej sa podľa evanjelia zjavil Ježiš. Pri opisovaní tejto scény evanjelista Ján prezrádza mimoriadnu horlivosť Márie Magdalény. O ďalších osudoch Márie Magdalény sú len dohady. Neskoršie legendy sa zhodujú v tom, že odišla na istý čas do Jeruzalema. Jedna legenda tvrdí, že potom so sestrou Martou, Lazárom z Betánie odišla šíriť kresťanstvo do južného Francúzska. Práve s týmto jej pobytom sa spája dohad, že sa tu usadila aj s dieťaťom, ktoré mala s Ježišom. Iná legenda hovorí, že odišla do Efezu v Malej Ázií, kde aj zomrela a bola pochovaná. Odtiaľ údajne previezli koncom 9. storočia jej telesné pozostatky do Carihradu.
Dan Brown tvrdí, že bola "súputníčkou" Spasiteľa a že každý špecialista na aramejský jazyk potvrdí, že súputníčka v tých časoch znamenalo to isté, ako manželka. Pravdou však je, že apokryf Filipa nie je napísaný v aramejskom jazyku, ale v saudskom nárečí koptského jazyka. Je možné predpokladať, že apokryf bol preložený z gréckeho jazyka do koptského, a v obidvoch týchto jazykoch znamená súputníčka len to, čo toto slovo vyjadruje. V románe Dan Brown ústami svojich hrdinov hovorí, že Kristus a Magdaléna pochádzali z kráľovských rodov, ktoré sa mali zjednotiť a dať národu Izraela kráľa – mesiáša. V Evanjeliu od Mateja existuje rodostrom Krista, medzi jeho predkami nechýba ani kráľ Dávid. A v Evanjeliu od Lukáša to isté anjel oznamuje Márii. To, že rod Márie Magdalény siaha do prvého kráľa Izraela, Saula – to je neskoršia legenda, založená na apokryfických textoch. Kanonických dôkazov o tomto niet. Apokryfy z rôznych miest podávajú rôzne údaje o údajných potomkoch Ježiša Krista a Márie Magdalény.
Niektoré hovoria o dcére, iné zasa o synovi. A tretie hovoria o tom, že mali dve deti. A to je najnepravdepodobnejšia historka, lebo prvé dieťa by sa muselo narodiť ešte do ukrižovania Ježiša Krista. Odkiaľ čerpal Dan Brown tieto údaje o vzťahu Ježiša a Márie? Zrejme vychádza k opísania Epifana Cyperského "Panarión" z V. storočia, ktorý odmietol dielo "Otázky Márie" napísané v II. storočí zatiaľ nevedno kým. V tejto knihe sú naturalistické podrobnosti vzťahov Ježiša a Márie. V II. a III. Storočí existovalo silné hnutie gnostikov. Gnosticizmus je vykladanie kresťanstva pomocou mýtov. Gnostici vytvárali históriu tak, že využívali evanjelické osobnosti ako literárnych hrdinov. Na druhej strane pravda je taká, že o živote Márie Magdalény po vzkriesení Krista nevieme nič. V rôznych kostoloch sa chránia niektoré jej veci, vlasy, dokonca slzy. Ale dokumenty, ktoré by potvrdzovali pravosť týchto vecí neexistujú. Oficiálna pozícia cirkvi je taká, keďže kanonické Evanjelia nehovoria o manželstva Krista a Márie, tak jednoducho nebolo. Tak isto ako neboli medzi nimi intímne vzťahy.
Leonardo da Vinci bol skutočne záhadný umelec, niektorí hovoria, že bol členom slobodomurárskej lóže, iní zasa, že ovládal temné sily. Pravdou je však, že v jeho obrazoch sú schované rôzne tajomstvá, ktoré nevie rozlúštiť ani súčasná veda. Ak vezmeme do úvahy všetky tie maľby, ktoré Leonardo nedokončil, je skutočne prekvapujúce, že urobil dve finálne verzie jednej a tej istej. Ide o obrazy Panna v skalách, ktorá sa nachádza v parížskom Louvri a Madona v skalách, vystavená v Národnej galérii v Londýne. Sú si veľmi podobné menom, námetom a vypracovaním, ale zároveň obsahujú dôležité odlišnosti. Pannu v skalách (Virgin of the Rocks) namaľoval počas svojho milánskeho pobytu na dvore vojvodu Ludovica Sforzu, kde dostal zákazku od Bratstva nepoškvrneného počatia Panny Márie na oltár kostola sv. Františka v Miláne. Tento obraz mal tvoriť strednú časť triptychu. Leonardo s objednávkou súhlasil, Bratstvo však nebolo spokojné s prvou verziou obrazu a dvadsaťpäť rokov viedlo s Leonardom spor, až kým v októbri 1508 nedokončil jeho druhú verziu, pre zjednodušenie nazvanú Madona v skalách (Madonna of the Rocks).
Bratstvo povedalo Leonardovi, čo chce – nepoškvrnené počatie, moment, v ktorom Boh vstúpi do Panny Márie a tá počne Ježiša. Zrejme chceli niečo menej symbolické, pretože Leonardovi povedali, aby Boha v diele skutočne zobrazil. Určili si tiež farby, ktoré mali byť použité. "Plášť našej Panny, umiestnenej v strede, nech je kombináciou zlatého brokátu a belasej. Boží Otec nech má tiež plášť zo zlatého brokátu s belasou." Chceli tiež, aby Panna a dieťa stáli medzi dvoma anjelmi a dvoma prorokmi. Leonardo si, samozrejme, urobil všetko po svojom. Porovnanie obidvoch obrazov do značnej miery napovie, prečo Bratstvo prvý z nich zamietlo, ale neexistuje žiadny dokument, v ktorom by boli námietky vymenované. Na prvej verzii obrazu niet symbolov ani svätých. Obraz zobrazuje Pannu Máriu v jaskyni s výhľadom na svetlú skalnatú krajinu. Ruka anjela, nevedno prečo, ukazuje na Jána Krstiteľa, no na druhej verzii obrazu chýba a Ján dostal na svoju identifikáciu berlu a Leonardo pridal anjelovi krídla. Panna Mária neobjíma syna Ježiša, ale Jána Krstiteľa a ten má zbožne zopnuté ruky a kľačí na kolene pred Ježišom, ktorý blahoslaví Jána Krstiteľa a nie naopak. Ježiš má neobyčajne svalnaté nohy a najväčším tajomstvom prvého obrazu je obrovská tlapa s pazúrmi anjela. Na druhom obraze jej niet. Anjel má smutný výraz tváre s nežným zvláštnym úsmevom.
Prečo na prvom obraze anjel ukazuje na Jána? Je ruka, ktorú Mária drží nad svojim synom, gestom požehnania, ochrany, alebo dravosti? To Leonardo nikdy nevysvetlil. A čo zvláštne pozadie s rozoklanými bralami? Obsahuje vari symboly Leonardovho náboženského presvedčenia? Obraz sa však zapáčil Ludovicovi Sforzovi a tak ho jednoducho zabavil. Od roku 1625 bola Panna v skalách majetkom francúzskych kráľov a dnes sa nachádza parížskom Louvri. Druhá verzia obrazu, Madona v skalách, sa nachádza v Národnej galérii v Londýne, aj keď nepanuje všeobecné presvedčenie, že sa jedná o prácu Leonarda da Vinciho. Skôr ju pod Leonardovým vedením namaľoval jeho žiak Ambrogio de Predis. Ján, Ježiš aj Panna Mária tu už majú svätožiaru, aj keď je v tom stále trochu zmätok. Dokonca existuje aj presvedčenie, že ten s berlou je Ježiš a Ján je ten, čo ho žehná. Z ikonografického hľadiska by to bolo ešte zvláštnejšie, ale u Leonarda človek nikdy nevie. Bolo všetko len v tom, že Bratstvo chcelo, aby mali všetky postavy jasnú identitu? Zaplatili predsa za svätý obraz. Možno chceli mať istotu, že nedostanú iba svetské zobrazenie dvoch žien so svojimi deťmi. Madona v skalách bola ukradnutá z Florencie počas Napoleónskych vojen a objavená v malom mestečku v Rakúsku asi o 50 rokov neskôr. Vzájomný pomer dĺžky a šírky obrazu (198,1 cm × 122 cm) je 1,62 čo je hodnota φ. Pokiaľ ide o skrytý zmysel obrazu, o tom by už mal rozhodnúť ten, kto sa naň pozerá.
Ani úsmev Mony Lízy neuniká pozornosti. Nikto nevie kto pózoval da Vincimu, je to muž alebo žena? Hovorí sa, že úsmev Mony Lízy raz vidieť, inokedy zmizne a z obrazu hľadí tak, ako keby vedela to, čo nevedia iní. Niektorí tvrdia, že v skutočnosti da Vinci zobrazil hermafrodita, ktorý symbolizuje mužský a ženský začiatok. Odporúčam pozrieť si originál Mony Lízy uložený v Louvri, Odhalená Mona Líza je uložená v Ermitáži, ktorú namaľoval neznámy žiak Leonarda da Vinciho a ďalšia Odhalená Mona Líza uložená v Národnej galérii v Miláne, ktorú namaľoval obľúbený da Vinciho žiak.
