Leonardo Da Vinci: Životopis

Úvod
Cieľom referátu je získať ucelenú, a pokiaľ možno všestrannú orientáciu v histórii výtvarného umenia ako významnej súčasti ľudskej civilizácie , naučiť sa chápať pramene, ciele a zámery výtvarneho umenia ako svojbytného odboru ľudskej tvorivej činnosti, podriadeného všeobecným i špecifickým zákonitostiam umenia a výtvarnej tvorby. Výraznú pozornosť venujem životu a tvorbe Leonarda da Vinciho, pretože tvorba Leonarda da Vinciho je neodde- liteľnou súčasťou vývoja ľudskej civilizácie a umeleckého prejavu človeka. Chcem si tiež rožšíriť vedomosti o celom Leonardovom živote, od pokrstenia v kostole vo Vinci až po jeho smrť v zámku Clos-Lucé. Leonardo da Vinci (1452-1514) prežil svoju Mladosť vo Florencii. Už v mladých rokoch, v dielni vtedy známeho Verrocchia, všetkých udivoval svojím nadaním. Na obraze svojho učiteľa Kristovo pokrstenie namaľoval iba jedného anjela a niekoľko stwebiel trávy, ale tento Leonardov anjel sa odlišuje od Verrocchiovho ľúbezného kučeravého anjela vznešenou krásou, jemnosťou a zduchovnenosťou.

Na malej Madone Benois stvárnil mladý umelec postavy Márie a dieťaťa mimoriadne živo: Matka božia podáva kvietok dieťaťu, ktoré po ňom siaha. Na obraze Klaňanie sa troch kráľov chcel postavami pastierov vzrušenie a očarenie, ktoré sa ich zmocnilo pri pohľade na novorodeniatko. Florentskí umelci sa zdržiavali v tomto období iba zriedkavo dlhšie v rodnom meste. Ani Leonardo nenašiel vo Florencii dosť široké uplatnenie, preto sa uchádzal o priazeň milánskeho vojvodu. Spoliehal sa na vlastné umenie stavať mosty, valy, delá a lode. V Miláne (1482-1499) Leonarda zaplavili objednávkami. Leonarda lákala príležitosť využiť svoje vedomosti, vynachádzavosť a fantáziu, v Miláne vytvoril množstvo významných diel: hlinený model jazdeckej sochy, niekoľko obrazov a nástenných malieb. Leonardo zameral svoje vedecké záujmy na poznanie tesne späté s umeleckým pohľadom na svet. Takúto jednotu obrazového a vedeckého myslenia dosiahol neskôr iba Goethe. Leonardove poznámky doplnené množstvom kresieb nám ukazujú celý jeho spôsob myslenia a tvorby. Sústredeme pozoroval okolité javy; jeho umelecké oko napríklad s pôžitkom sledovalo let vtákov a z týchto jeho pozorovaní vznikol traktát o lietaní, ktorý je už predzvesťou moderných vymožeností leteckej techniky. Leonardo sa zaujímal o stavbu ľudského tela a zvierat. Ich vzájomným porovnávaním dospel k myšlienkam, ktoré tvoria základy modernej porovnávacej anatómie a genetiky. Bol vynikajúci kresliar a svoje myšlienky vyjadroval často utešenými skicami, ktoré ho privádzali zároveň k vedeckým tézam. U nikoho sa neprejavila túžba po obsiahnutí celého viditeľného sveta tak výrazne ako u Leonarda.

Najviac sa Leonardo zaoberal človekom a usiloval sa pozorovať ho rovnako starostlivo ako prírodu. ,,Nakresli ho tak, aby si sám ostal neviditeľný,“ hovoril sám sebe. Mal rád pekné mocné kone a pri svojej práci na jazdeckej soche ich jednostaj kreslil. Zaujímal sa však aj o stromy a ich konáre, starostlivo a s láskou kreslil aj lupene kvetov. V Leonardovej pamäti uviazlo šetko, čo videl, ale čisto vizuálne vnemy mu nestačili. Pokúšal sa pre všetko nájsť vysvetlenie. Nespomína ani jediné pozorovanie, ktoré by zároveň vedecky nevysvetlil. Leonardov analyzujúci rozum, jeho neúnavná túžba všetko pochopiť, rozložiť a pozorovať pripravili zavše jeho tvorivú fantáziu o taplo a ucelenosť, ktoré nás tak tešia aj na najprostejších obrazoch z 15. storočia. Pokojne a chladnokrvne kreslil aj smrtonosne vojnové stroje, ozajstné obludy techniky, okolo ktorých sa mrvia ľudia drobní ako mravce. Medzi týmito Leonardovými dielami sa skvejú ako vzácny lúč svetla obrazy očarujúcej krásy, ktoré niekde videl, alebo si ich vysníval: štíhli svižní mládenci s bohatými kučerami, cudné dievčence s prenikavým pohľadom a s nežnou oválnou tvárou. Leonardove postavy sa vidia neobvyklé, vznešené, takmer ako z iného sveta, ako pekný sen alebo vízia, i ked´ ich nakreslil podľa skutočnosti. Leonardove kresby sú vynikajúce umelecké diela, hoci pre neho samého mali prevažne význam pomôcok.

Mal mimoriadnu záľubu v kresbe, venoval jej najlepšie sily svojho génia, lebo mu umožňovala bezprostredne vyjadriť vlastné myšlienky. Po svojom príchode do Milána vytvoril Madonu v skalách. Leonardo na tomto obraze sledoval zámer pypamidálnou kompozíciou zdôrazniť jednotu deja. Nezvyčajne skalnaté pozadie dodáva jemne modelovaným postavám Márie, anjela a obidvoch detí mimoriadny pôvab, obrazu však chýba výraznejší kolorit, ktorý je v tieňoch takmer čierny. Leonardovým najvýznamnejším dielom z tohto obdobia je však Posledná večera v kláštore Santa Maria delle Grazie. Tradičný námet Krista, ktorý posledný raz zhromaždil svojich účelníkov okolo stola, Leonardo premenil na dramatický obraz. V diele perspektívu nepoužíva iba na znázornenie okolia, ako to robili majsrti v 15. storočí, ale aj aj na sústredenie pozornosti na hlevnú postavu. Toku deja a pohybu postáv smerom do stredu zodpovedá rytmické členenie steny tmavými kobercami a jasnými oblokmi. Tento súlad figurálnej kompozície s architektúrou dodával neskôr talianskemu umeniu vrcholnej renesancie vznešenú črtu. Roku 1503 sa vrátil do Florencie a tu vytvoril portrét Mony Lisy, jeden z najznamenitejších portrétov svetového umenia.

Pre Leonarda znamenal tento obraz oveľa viac ako zobrazenie manželky florentského šľachtica Gioconada. Už na ženských postavách z Leonardovej ranej tvorby spoznávame črty, ktoré sú najvýraznejšie na Gioconde, najmä ledva postihnuteľný podmaňujúci úsmev, ktorý akoby sa iba mihol na tvári. Pre Leonarda bol úsmev obohacujúcim výrazovým prostriedkom vnútorného života človeka. U Giacondy sa úsmev spája s napätým prenikavým pohľadom; kým úsmev je príťažlivý, chladný pohľad je naopak odmietavý. Ked´ prejdeme pohľadom od Giocondiných očí k jej perám a od perí k nežným, ale energickým rukám, pochopíme celé bohatstvo a rozpornosť jej bytosti. Nečudo preto, že ju nazývajú záhadnou. Leonardo tu vynaložil celú svoju techniku, reprodukuje s trpezlivosťou iluminátora každý pór pleti, každý tieň chĺpkov, rias, nepatrné záhyby na tvári a na krku a Leonardo-vedec so začudovaním zbadá, že ľudská zrenica sa v tme rozširuje a na svetle zužuje. Polofantastická krajina s hnedastými holými bralami, s kľukatými cestami a s chodníkmi nevytvára iba pozadie, zdá sa, akoby zobrazovala celú duchovnú atmosféru. Postava Mony Lisy sa rozplýva v tomto zasnene hmlistom priestore. Maliarska technika obrazu dosahuje neprekonateľné majstrovstvo. Leonardo na ňom pracoval niekoľko rokov a napriek tomu ho považoval za nedokončený.

Mal výnimočne jemný cit pre temnosvit a pre poltóny, plastické znázornenie postáv pokladal za jednu z hlavných úloh maliarstva. Vo svojich poznámkach sa viackrát vracia k tejto otázke: ,,Predovšetkým ti radím, aby si mladistvým postavám nedával tiene s obrysmi tvrdými ako kameň; lebo svalstvo je svalstvo je do určitej miery priesvitné...medzi svetlo a tiene daj poltiene...“ Jemnú modeláciu Giocondinej tváre docielil úžasne mäkkými prechodmi a pod pokožkou naznačil vrstvu svalstva a vibrovanie atmosféry, ktorá postavu obklopuje (nie nadarmo tvrdil Vasari, že v jamke na jej krku videl pulzovat tep). Celý tento život, všetko nejasné a rozporné, plynúci rytmus obrysov, chvenie vzduchu a hru svetla a tieňov spája do klasiky jasnej kompozície. Polpostava Giocondy je znamenite zasadená do rámu a v líniách a proporciách je taká harmonická ako dovtedy ani jeden portrét. Poprsie Giocondy pôsobí rovnako uelene a veľkolepo ako celá postava. V držaní tela, ktoré sa dvíha nad horizont, je niečo hrdé, čo však nepodmieňuje vonkajšie postwvenie ženy, ale vyplýva z jej sebavedomia.

To všetko dodáva obrazu takmer magický účinok, ktorým vyniká nad všetkými obrazmi v Louvri. Teoretické práce z Leonardovej umeleckej pozostalosti sú rovnako cenné ako jeho nie veľmi početné umelecké dielo. Svoje poznámky, ktoré si zaznamenával pri rozličných príležitostiach, nezahrnul síce do ,,Traktátu o maliarstve“, ale napriek tomu prekvapuje ich mnohostrannosť a hĺbavosť. Ani v starom Grécku neprenikol ľudský rozum tak hlboko do oblasti umeleckej tvorby. Číro rozumové chápanie vecí zaviedlo Leonarda zavše do pedantérii, ktorá osobitne učarovala jeho imitátorom. A práve v tejto ničím nezastaviteľnej bádavosti sa prejavuje sila jeho génia. ZáverLeonardo da Vinci- jeden z najväčších umelcov v dejinách ľudstva. Bol univerzálny umelec a vedec-sochár, staviteľ, hudobník, básnik, anatóm, fyzik, vynálezca, ale predovšetkým maliar. Vo svojej tvorbe aplikoval poznatky z anatómie a vytvoril vrcholné diela renesancie.

Svojimi znalosťami predstihoval súčasnú dobu o niekoľko storočí. Všetky svoje postrehy si zapisoval do zápisníkov zrkadlovým spôsobom-bol ľavák. V jehodielach sa odráža pokoj, vyrovnanosť a krása.