Celým menom sa volal Johann Ludwig Heinrich Július Schliemann a narodil sa 6. januára 1828 v severonemeckom Neubukowe. Prvému úderu čelil, keď mu ako deväťročnému zomrela matka. Druhý prišiel, keď jeho otec, protestantský kňaz, mal čoskoro na to nemanželské dieťa so slúžkou a farníci ho pre škandál donútili opustiť svoje miesto. Rodina sa tak ocitla v hmotnej núdzi a nadaný chlapec musel dokonca odísť z gymnázia. Stal sa učňom u miestneho obchodníka so zeleninou a ako neskôr spomínal, išlo o najhoršie roky jeho života. „Bol som celkom sám, cítil som, že na mne nikomu nezáleží.“ Zároveň pochopil, aké dôležité sú peniaze a chcel sa preto vysťahovať do Ameriky. Parník však stroskotal už pri pobreží Holandska. Keďže na ďalší lodný lístok nemal, znovu sa tu zamestnal v obchode. „Bolo to už čosi iné. Išlo o firmu s pobočkami doslova po celom svete a mne bolo jasné, že v nej tiež mám šancu na postup. Rozhodol som sa ju naplno využiť.“
Nový život
Heinrich Schliemann pochopil, že v kozmopolitnom Holandsku sú žiadané najmä jazyky a začal sa ich učiť doslova bleskovým tempom. Za dva roky vedel po anglicky, francúzsky, španielsky, portugalsky a po taliansky. A keď zistil, že okolo neho prakticky nikto neovláda ruštinu, ako úplný samouk zvládol aj tú. Vďaka tomu sa už ako 24-ročný dostal do Petrohradu, kde si čoskoro založil vlastnú firmu. Získané peniaze mu však nestačili.
O tri roky bol už v Amerike, kde práve v Kalifornii prepukla zlatá horúčka – a znovu mal úspech. Po návrate do Ruska patril medzi milionárov a keď v roku 1853 vypukla Krymská vojna a on bol jediným dodávateľom indiga, ktoré potrebovala cárska armáda, jeho bohatstvo iba ďalej vzrástlo. Navyše sa stihol oženiť, mať tri deti a svoje jazykové znalosti obohatiť aj o latinčinu, švédčinu, dánčinu, poľštinu a chorvátčinu.Hoci svoje okolie fascinoval bohatstvom i neúnavnou pracovitosťou, už od detstva mal jeden jediný sen - objaviť starovekú Tróju. Mesto, ktorého slávu a krásu ospevujú homérske eposy Ilias a Odyssea a ktoré on sám miloval už od prvého prečítania. Aj napriek tomu, že celá vtedajšia vedecká obec tvrdila, že nikdy neexistovalo a ide iba o výplod fantázie geniálneho Homéra. Keď sa mu zdalo, že už má dosť peňazí, na zdesenie svojho okolia ako 43-ročný dal bodku za svojím podnikaním. Namiesto neho sa naplno ponoril do štúdia archeológie, staro- a novogréčtiny a začal nadväzovať bližšie kontakty s tureckou vládou.
Dôvod bol jednoduchý. Potreboval povolenie na vykopávky. Podľa opisov v oboch eposoch bol totiž presvedčený, že Trója leží pod nenápadným pahorkom Hissarlik. A ten sa zasa nachádzal pri pobreží Stredozemného mora v tureckej Anatólii. Predtým, než povolenie získal, Heinrich Schliemann urobil ešte jednu vec. Keďže jeho ruská manželka nechápala, o čo mu išlo, a radšej sa s ním rozviedla, teraz chcel, aby druhá pochádzala z Grécka. Veď predsa plánuje zasvätiť svoj život gréckym dejinám! Na dlhé hľadanie nemal čas, a tak sa obrátil listom na svojho priateľa, miestneho kňaza. Jeho požiadavky boli jednoznačné. „Mala by byť chudobná, ale vzdelaná, zapálená za Homéra... Grécky typ, čiernovláska a pekná. Avšak mojou hlavnou požiadavkou je, aby mala dobré a milujúce srdce.“ Tentoraz mal Heinrich Schliemann šťastie. „Odporúčaná“ Sofia Engastromenosová bola síce o tridsať rokov mladšia, ale dala mu nielen dve deti - Andromachu a Agamemnóna, ale verila aj jeho snu o Tróji. Od začiatku sa aktívne zúčastňovala na všetkých vykopávkach.Priamov pokladPrvé sa uskutočnili v roku 1870. Netrvali dlho, ale už vtedy sa mu podarilo na Hissarliku objaviť dlhý pevnostný múr. A keď o rok začal oficiálne, jeho presvedčenie o správnej ceste bolo nevyvrátiteľné. Absolútne veril Homérovým slovám a napriek prekážkam, ktoré mu kládlo miestne obyvateľstvo a tureckí úradníci, vytrvalo pokračoval ďalej. Aj keď z dnešného archeologického hľadiska urobil chybu - presne nezaznamenával postup vykopávok a vekovo mladšie vrstvy často zbytočne poškodil, nikto mu nemôže uprieť jedno. Práve Heinrich Schliemann po dvoch rokov skutočne definitívne ukázal, že Hissarlik skrýva staré mestské osídlenie a obývali ho ľudia už v čase predpokladanej trójskej vojny. To všetko napokon korunoval 31. mája 1973 jeho absolútne nečakaný objav. V rozpadnutom múre sa našlo asi 10 000 zlatých predmetov.
Heinrich Schliemann bol presvedčený, že nejde o nič iné než o poklad trójskeho kráľa Priama. Skryl si ho tu pri páde mesta a čelenky patrili krásnej Helene, kvôli ktorej vojna vznikla. V snahe, aby ho miestni ľudia neukradli, rozhodol sa, že ho za pomoci manželky tajne prepašuje do Grécka. Stalo sa, ale výsledkom bol medzinárodný škandál. Turecko verejne žiadalo, aby poklad vrátil na územie, kde ho našiel, pokým on zasa na najrozličnejších súdoch dokazoval, že povolenie na vykopávky túto podmienku neobsahovalo a navyše celý projekt financoval iba zo svojich súkromných prostriedkov. Takže vlastne všetko patrí jemu. Situácia sa upokojila až po niekoľkých rokoch, ale Heinrich Schliemann sa už do Tróje vracal iba sporadicky a celý nález daroval rodnému Nemecku. Hoci sa neskôr ukázalo, že Priamov poklad v skutočnosti vznikol asi o tisíc rokov skôr, než bola predpokladaná trójska vojna, jeho nevyčísliteľnú umeleckú a kultúrnu hodnotu to nijako neznižuje. Dnes však z neho už zostalo iba veľmi málo.
Počas 2. svetovej vojny bolo totiž berlínske múzeum, kde sa zbierka nachádzala, prakticky zrovnané so zemou.
Zlaté masky
Druhým miestom, na ktoré potom Heinrich Schliemann sústredil svoj záujem, boli grécke Mykény. Podľa Homérových eposov sa totiž práve tu mal nachádzať chrám, palác a hrobky rodiny kráľa Agamemnóna, hlavného veliteľa achajských vojsk v trójskej vojne. Aj tu, napriek opakovanej nedôvere vedeckých kruhov, mal v roku 1876 úspech. Pod vrstvami sutín a hliny objavil 5 šachtových hrobov, v ktorých boli pochovaní muži i ženy (spolu s ďalšími je ich dnes 24). Všetci pritom obklopení obrovským množstvom obetných darov a šperkov a niektorí mali na tvárach aj zlaté masky. Najviac zachovanú, ktorá zachytávala podobu muža v strednom veku, označil nadšený Heinrich Schliemann za Agamemnónovu podobizeň. A tak sa o nej hovorí až dodnes. Napriek tomu, že sa neskôr vedecky dokázalo, že nálezy pochádzajú z asi o 200 až 300 rokov staršieho obdobia, než sa predpokladá zničenie Tróje.Výnimočnosť Schliemannových vykopávok tieto fakty neznižujú ani v najmenšom. Hoci sa dokázalo, že sa dal obomi eposmi uniesť až priveľmi, jedno zostáva nesporné. Práve tento muž, ktorý nemal odborné archeologické vzdelanie, ale len vieru v milovaného Homéra, dokázal to, v čo nikto neveril. Že Ilias a Odysea nie sú iba geniálnymi umeleckými dielami, ale majú nesporne reálny základ a že aj grécka civilizácia siaha časovo oveľa ďalej, než sa predtým predpokladalo. A pravdaže i to, čo všetko zmôže človek, ktorý naozaj veľmi niečo chce...
Heinrich Schliemann zomrel 26. decembra 1890 v Neapole, keď sa vracal k rodine do Atén. Na ulici odpadol a keďže bol oblečený veľmi jednoducho, odviezli ho do nemocnice pre chudobných. Než jeho priatelia zistili omyl a zabezpečili mu potrebnú lekársku pomoc, bolo už neskoro. Aj keď Sofia Schliemannová mala vtedy iba vyše 30 rokov, nikdy sa už nevydala. Po celý ďalší život neochvejne propagovala manželovo dielo, a z majetku, ktorý jej zanechal, podporovala i ďalšie archeologické výskumy.
