Príklad – Nikolajenko – zmeny označovania farieb pri jednostrannom vnímaní ľavou alebo pravou hemisférou:

Pravá hemisféra využíva pomenovania farieb, kt. existujú v jazyku v základnej alebo zjednodušenej forme, alebo sa odkazuje na farby predmetu každodennej potreby; pomenovanie odtieňov vyvoláva problémy - zjednodušovanie

Ľavá hemisféra – je vynachádzavá pri klasifikácii farebných odtieňov, mobilizujú sa aj vlastnosti ostatných zmyslov (farba belasej slivky, vlnistá, farba morských vĺn..)

- kultúra – má tendencie prejemnene a vyberane označovať farby (nemecká poézia 17.stor., ruská poézia 18. stor.)
- ilustruje to vzťah medzi mechanizmom individuálneho vedomia (Ľ a P hemisféra) a semiotickým mechanizmom kultúry;

vedomie = kompromis medzi Ľ a P hemisférou, je to teda kolísanie medzi extrémnymi štruktúrnymi formami, kt. sa periodicky objavuje v netradičných kultúrnych sférach a vytváranie kompromisu medzi nimi je to isté (alebo aspoň veľmi podobné).

- tak ako pri hemisférach, kompromis je zabezpečený rovnováhou oboch podštruktúr a dynamiku zabezpečuje ich postupná aktivizácia a vzájomný vnútorný dialóg. Analogický jav je pri striedaní kultúrnych systémov – vzniká kompromis medzi protichodnými štruktúrnymi tendenciami a dochádza k dynamizácii (jedna sa pritlmuje a druhá hyperfonuje a naopak).

„Ľavomozgová„ tendencia (v kultúre) je charakteristická nezávislým vzrastom semiotickosti, oslabenie sémantickosti rozohráva semiotickú hru vedomia, vytvárajú sa sebestačné semiotické modely.
„Pravomozgová“ tendencia – prevláda uzavretie do izolovaného, jednoplánového, semiotického sveta, poskytujúceho priestor hre modelov a klasifikácií

Príklad: Trediakovskij – opisoval krásu ruže (v básni) – čo najmenej bral do úvahy „oko“ Deržavin – opisoval farby kaukazských ľadovcov, videl tie farby, aj keď ľadovce nikdy nevidel, robí ich zreteľné sebe aj čitateľovi- toto nám umožňuje objasniť niektoré procesy dynamiky kultúry: v kultúre existujú stabilizačné a destabilizačné mechanizmy, kt. predstavujú jej prostriedky samoorganizácie v dynamickom alebo rovnovážnom stave; tieto normy sa stávajú základom pre vytvorenie nových textov.

- tieto normy môžu vytvárať kompromis, kanonizujúci akési priemerné jadro – je to priesečník dvoch protichodných tendencií – vzniká stabilizácia
- norma ale môže byť orientovaná aj na extrémny prejav niektorej z tendencií, jedna je potlačená a druhá sa rozvíja – po istom časovom úseku sa aktivuje činnosť prvej a druhá je zas potlačená; proces sa završuje novou kompromisnou stabilizáciou. Nás zaujíma striedanie v rozličných oblastiach kultúrnej činnosti; vysvetľuje to Newson (zaoberal sa komunikáciou detí do 1. roka a dospelých) svojimi úvahami; hovorí, že dôležitou podmienkou dialógu je to, aby zúčastnené strany uskutočňovali komunikáciu striedavo a v stave keď potláčajú svoju aktivitu (nerozprávajú) sa orientovali na vnímanie partnerovej aktivity (počúvajú).

– analógia s kultúrnymi a umeleckými javmi, príklad: zobrazenie zločinu: Aristoteles – hovorí, že zobrazenie zločinu v umení má psychoterapeutickú úlohu; tragédia má „očisťovať prostredníctvom súcitu a bázne“ – katarzia. Platón – chápe tragédiu ako nebezpečnú hru, kt. je na hranici amorálnosti a poskytuje obecenstvu „pochybné lekcie“. Katarziu možno chápať ako prepnutie pravomozgového prežívania tragických udalostí do kompetencie takých semiotických štruktúr, kt. sú analogické s ľavomozgovým vedomím (reálnosť akoby sa premieňala na slová s strácala svoj hrozivý ráz; veľakrát prerozprávanú tragédiu neberieme už tak tragicky) – hra medzi oboma hemisférami, ak dominuje pravá hemisféra, estetické prežívanie nie je možné.

- ak je to naopak (od Ľ k P hemisfére), môže to mať rozličné dôsledky: tak ako v Deržavinovom príklade, môže to zaostriť poetické videnie zamerané na svet, svet je videný akoby znovu. Druhý aspekt môžeme dokumentovať folklorizáciou básnických diel alebo mestskou romancou – dielo vníma čitateľ akoby sa vzťahovalo priamo na jeho osobu (napr. horory) Pri umiestnení na jednej a tej istej strane hranice je text pochopiteľnejší, menej podlieha náhlym zvratom a transformáciám v čitateľovom vedomí, pôsobenie na príjemcu je pasívnejšie. Príklad: I.V. Jefimov, o dozorcovi vo väznici (viď text, je to dlhé:)) – využíva sa tu slovná hračka (Mesiac – Umej sec), kt. je pochopená ako návod k činnosti (seknutiu); analogické príklady nájdeme aj v prechode textov avantgardnej kultúry 20.storočia do masového vedomia. Rozdiel tu neurčuje „opozícia hore-dolu“, ale protiklad orientácie na slovnú hru, zbavenú všetkých vonkajškovo-zmyslových interpretácií.

Tieto orientácie predstavujú protichodné tendencie vedomia, nachádzajúce sa rovnakej úrovni. - práce L.J. Balonova ukázali, že pre plnohodnotné myslenie a normálnu rečovú činnosť sú nevyhnutné obe protikladné tendencie vedomia. Neopodstatnenosť chápania jednej z tendencií ako vysoko rozumovú a druhú ako primitívnejšiu ukazuje Tolsteho príklad z Vojny a mieru: Mária sa chcela stať pútničkou, ale „keď počula prosté, mechanicky odriekané reči, v. kt sa pre ňu tajil hlboký zmysel, nebola odhodlaná všetko opustiť..“ – tradícia sa v ústach nositeľov na mechanické rozprávanie, t.j . čisto slovný a zautomatizovaný text.

– Analógia je metódou vedeckého myslenia a nie je schopná odhaliť hlboké a ináč nedostupné črty javov; ak je nesprávne použitá, môže sa stať žriedlom chýb. Platí presvedčenie, že akýkoľvek intelektuálny mechanizmus musí mať bi- alebo polypolárnu štruktúru a že funkcie týchto podštruktúr na rozličných úrovniach sú analogické. Vzájomný vzťah týchto podštruktúr a ich integrácia sa uskutočňujú formou dramatického dialógu, kompromisov, vzájomného napätia. Je zrejmé, že „myšlienka vzájomného vzťahu medzi topografiou mozgu a štruktúrou jazyka“ určuje nové aspekty v lingvistike a odkrýva perspektívy aj pre semiotiku. Myšlienka kultúry ako (minimálne) dvojkanálovej štruktúry, dostáva neurotopografický základ. Môžeme poukázať na niektoré základné črty semiotického fungovania najjednoduchších mechanizmov:I. II.

1. Nediskrétnosť. Text je priehľadnejší ako znak a vo vzťahu k nemu je prvotný.
2. Znak má zobrazujúci charakter
3. Semiotické jednotky sú orientované na mimosemiotickú realitu a sú s ňou úzko späté
4. Sú bezprostredne späté s konaním
5. Z vnútorného zorného uhla sa prijímajú ako „nie-znaky“

1. Diskrétnosť. Znak je jasne vyjadrený a prvotný. Text je vo vzťahu k znakom druhotný.
2. Znak má konvenčnú podobu
3. Semiotické jednotky tendujú k čo najväčšej autonómii od mimosemiotickej reality a nadobúdajú zmysel vzájomným vzťahom medzi sebou
4. Sú vzhľadom na konanie autonómne
5. Znakovosť sa subjektívne uvedomuje a vedome akceptuje.

Každý z charakterizovaných typov vedomia tvorí istú jedinečnú, hĺbkovo uvedomenú normu. Ktorúkoľvek fázu kultúry nevyhnutne charakterizuje zložitá heterogénnosť. Takto sa môže zdôrazňovať „ľavomozgovosť“ a protichodná tendencia pritlmovať, vnímať z normy, „akoby neexistovala“. Možný je aj pravý opak. Kultúra sa nachádza v ustavičných kontaktoch so svetom mimo seba a pociťuje tento vplyv, kt. určuje dynamiku a tempo kultúrnych zmien. Takto funguje aj asymetria semiotickej štruktúry a sústavná cirkulácia textov, ich prepájanie z jedného systému kódov do druhého. Poďme na začiatok k príkladom: V ich svetle možno proces individuálneho učenia ľudského subjektu skúmať ako jeho začlenenie do kolektívneho vedomia. Keď dieťa spoznáva nejaký objekt, kt. dovtedy nepoznalo, je to jedna strana procesu. Druhá strana je keď dieťa neprijíma jednotlivé slová, ale jazyk ako taký, do vedomia mu vnikne množstvo slov, kt. nie sú spojené s konkrétnou realitou. Je badateľné, že kolektívna jazyková skúsenosť vystupuje vo funkcii „ľavej hemisféry“ a učiaci jedinec vykonáva prácu pravej hemisféry.

- analogické je to, keď sa stretáva stará kultúra s novou. Staré texty sú prenesené do mladšej kultúry, sú však interpretované v rovine mladšej kultúry, teda podstata textov sa od základu mení. Uzavreté textové sféry tvoria zložitý systém vzájomne prenikajúcich alebo hierarchicky organizovaných, synchrónne či diachrónne súvisiacich svetov; ak texty prekročia hranice, menia sa.

- záver – kompromis rozlične orientovaných tendenciíkoncepcia kyvadla (Čiževskij) – o kyvadlovom pohybe štýlov v umení medzi dvoma archetypmi – klasickým a barokovo-romantickým. Lichačov – zdôrazňuje pravideľnosť striedania období aktivity a ochabnutia. Vývin štýlov je asymetrický. Striedajú sa obdobia destabilizácie a búrlivého rozvoja