Jurij Lotman: Rétorika

Je predovšetkým termín antickej a stredovekej teórie literatúry. Význam termínu sa odkrýva v 3 opozíciách:

1. poetika – rétorika – ako umenie prozaickej reči na rozdiel od umenia poetickej reči
2. prirodzená reč – umelecká reč- ako umenie ornamentalizovaného prejavu, hlavne rečníckeho
3. rétorika – hermeneutika – veda o generovaní textu, o chápaní textu – ako súhrn pravidiel , mechanizmus generovania.

V súčasnej poetike a semiotike sa termín používa v 3 základných významoch:

a) v lingvistickom – ako pravidlá výstavby reči na nadvetnej úrovni,
b) ako disciplína skúmajúca poetickú sémantiku – typy prenesených významov,
c) ako poetika textu – skúma vnútrotextové vzťahy a sociálne fungovanie textov ako celistvých semiotických formácií. Tieto 3 prístupy tvoria v súčasnej vede základ všeobecnej rétoriky.

1. 2 aspekty rétoriky:

1.rétorika otvoreného textu – skúmame činnosť pri tvorbe textu, proces jeho zrodu, jedná sa o rétoriku figúr

2.rétorika uzavretého textu – poetika textu ako celku 1. Vedomie človeka je heterogénne. V rámci 1 vedomia sú prítomné akoby 2 vedomia. Jedno operuje diskrétnym spôsobom kódovania a tvorí texty – ako lineárne reťazce spojených segmentov = základní nositelia významu a reťazec segmentov (text) je druhotný a jeho význam je odvodený od významu znakov.

V 2. prípade je prvotný text – ako nositeľ základného významu. Je kontinuálny, nediskrétny. Jeho zmysel neorganizuje ani lineárna, ani časová následnosť, ale je n-rozmerný v sémant. priestore daného textu. Vyčlenenie znakov, ktoré ho tvoria je ťažké a má občas umelý ráz.

-v našom vedomí existujú 2 generátory textov: jeden je založený na mechanizme diskrétnosti, druhý je kontinuálny. Medzi jednotkami akýchkoľvek 2 systémov existujú vzájomne jednoznačné vzťahy. To umožňuje text v 1 jazyku adekvátne vyjadriť prostriedkami 2. jazyka (ale v prípade, že sa kladú vedľa seba diskrétne a nediskrétne texty, je to v zásade nemožné). Práve nelogické zblíženia podnecujú vznik nových významových spojení a celkom nových textov. Dvojica vzájomne neporovnateľných významových prvkov, medzi kt. vzniká v rámci akéhokoľvek kontextu vzťah adekvátnosti, tvorí sémantický tróp. Trópy tu tvoria podstatu tvorivého myslenia a ich sféra je dokonca širšia než umenie, sú zložkou tvorivosti vo všeobecnosti.

Tak ako v poézii, tak i vo vede je nelogické zblíženie často podnetom formulovania novej zákonitosti. Teória trópov zhromaždila časom obšírnu literatúru o ich základných druhoch: o metafore, metonýmii a synekdoche. Avšak napriek logizácii trópu má 1 z jeho prvkov slovnú, 2. zrakovú povahu. Čím je priepasť nepreložiteľnosti medzi 2 jazykmi hlbšia, tým výraznejšia je potreba spoločného metajazyka, ktorý by medzi nimi tvoril most a podporoval vznik ekvivalencií. Zmysel tu nadobúda kompenzácia, lebo rétorické texty sa od bežných textov odlišujú podstatnou zvláštnosťou – nositeľ jazyka tvorí jazykové texty živelne (pravidlá aktuálne len pre bádateľa)

V rétorike má proces generovania textov „určený“, vedomý charakter. Pravidlá sú tu zapojené do vlastného textu, nielen na metaúrovni, ale aj na úrovni bezprostrednej textovej štruktúry. To tvorí špecifiku trópu, kt. obsahuje prvok iracionality (ekvivalentnosť vedome neekvivalentných textových prvkov), no zároveň má aj charakter hyperracionality, vyplývajúci zo zapojenia vedomej konštrukcie priamo do textu rétorickej figúry. – napr: keď sa metafora nebuduje na základe kolízie slov, ale ako prvok filmového jazyka. Metaštruktúra sa tu buduje na základe pripodobnenia filmového záberu slovu prirodzeného jazyka a mechanizmus diskrétnosti sa vnáša priamo do štruktúry filmovej metafory. Opozícia diskrétne – kontinuálne predstavuje len 1 z možných foriem sémantickej nepreložiteľnosti, ktorá generuje trópy.
2. Rétorické figúry

Jakobson vyčleňuje 2 základné druhy trópov – metaforu a metonýmiu a spája ich s dvoma osami štruktúry jazyka: paradigmatickou a syntagmatickou. Metafora predstavuje zámenu pojmu na paradigmatickej osi, čo je spojené s výberom z paradigmat. radu a utvorením zmyslového spojenia na základe vecnej súvislosti. Jakobson na 1 strane rozširuje túto funkciu – vo filme, maliarstve, psychoanalýze...Na 2. strane ju zužuje – metafore pripisuje sféru semiotickej štuktúry(=poézia), kým metonýmii sféru textu(=próza). Napr. Umberto Ecco pripisuje metonýmii východiskový význam. Klasická rétorika vypracovala rozvetvenú klasifikáciu figúr.

Termín „figúra“ 1. krát použil Anaximenos z Lampsaku, 4,st.pnl., ktorého žiaci zaviedli delenie na figúry reči a figúry myslenia. Neorétorika operuje s 3 pojmami:

metafora – sémantická zámena na základe zhody alebo podobností nejakj sémy,
metonýmia – je zámena na základe vecnej súvislosti, asociácie, kauzality,
synekdocha – je zámenou na základe kauzality, včlenenosti, parciálnosti, alebo mnohorakosti za jedinečnosť.

3.Typologická a funkčná povaha figúr

Z autorov píšucich o neorétorike sa k tejto otázke najviac priblížili: Jakobson a Ecco: prvý tým, že poukázal na súvislosť tejto problematiky s opozíciou poézia/próza, druhý tým, že otvoril diskusiu o asociatívnych teťazcoch. K obdobiam orientovaným na trópy možno zaradiť obdobie mytologické, stredovek, barok, romantizmus, symbolizmus a avantgardu. Vo všetkých uvedených štýloch sa široko praktizuje zámena sémantických jednotiek inými jednotkami. Vo všetkých prípadoch sa zamieňané a zamieňajúce vyznačujú protikladnou vlastnosťou – nezlučiteľnosťou. Zámena sa uskutočňuje podľa princípu koláže, kde nakreslené a nalepené motívy patria podľa príznakov : reálnosť-nereálnosť, dvojrozmernosť-trojrozmernosť, znakovosť-neznakovosť, atď. k nezlučiteľným svetom.

Efekt trópu nevzniká prítomnosťou spoločnej sémy, ale ich radením do nezlučiteľných sémantických priestorov a mierou sémantickej vzdialenosti medzi nezhodnými sémami. Sémantická vzdialenosť môže vzniknúť v dôsledku rôznych aspektov nepreložiteľnosti medzi zamieňaným a zamieňajúcim. Môžu to byť vzťahy medzi jedno- a viac- rozmernosťou, diskrétnosťou a plynulosťou, materiálnosťou a nemateriálnosťou, pozemským a nadpozemským, atď. Pri metonýmii, keďže sa tu zámena odohráva v rámci jedného radu, sa môže stať, že oba členy sú rovnorodé. V podstate sú však v tomto zmysle metonýmia a metafora izofunkčné: ich cieľom nieje to, aby pomocou určitej sémantickej zámeny vypovedali niečo, čo možno vypovedať aj bez nej, ale to, aby vyjadrili taký obsah, alebo informáciu, ktorú iným spôsobom nemožno vyjadriť. V obidvoch prípadoch medzi priamym a preneseným významom neexistuje vzťah vzájomnej zhody, ale vzniká len približná ekvivalentnosť. Ak ikonu v jej sémantickom význame aký nadobudla v Byzancii, možno pokladať za metaforu, potom svätá relikvia vystupuje ako metonýmia. V relikvii sa materiálna, telesná podoba svätého nahrádza jeho telesnou časťou alebo vecným predmetom, kt. sa s ním spája. Zato ikona predstavuje materiálny a znázornený znak nemateriálnej a neznázorniteľnej podstaty božstva. Medzi metaforickým vyjadrením a metafor. obsahom vznikajú zložité sémantické vzťahy nerovnosti a nejednoznačnosti, ktoré vylučujú racionálnu operáciu vzájomnej zámeny v oboch smeroch. Rétorický charakter ikony sa prejavuje najmä v tom, že úlohu 1. člena metafory nemôže hrať akékoľvek výtvarné zobrazenie, ale len také, ktoré vzniklo v súlade so zavedeným maliarskym kánonom, s ustálenou rétorikou kompozície, atď.

Barok oponuje tým, čo v rétorických figúrach vidia vonkajšiu ozdobu. V období romantizmu je celková zameranosť na tróp ako štýlotvorný základ. Wackenroder stotožnil vo svojom diele jazyk symbolov, emblémov a metafor s umením vo všeobecnosti – jazyk umenia je celkom odlišný od jazyka prírody. Vyjadruje sa prostredníctvom ľudských obrazov a hovorí akoby v hieroglyfoch, ktoré sú pre nás už svojimi vonkajšími príznakmi zrozumiteľné. Základom poetiky celých prúdov avantgardy je princíp juxtapozície. Princípom textu je juxtapozícia vzájomne neporovnateľných segmentov. Ich vzájomné prekódovanie vytvára jazyk, ktorý možno prečítať mnohorakým spôsobom, čo odkrýva nečakaný rezervoár významov.

Tróp je figúra rodiaca sa na hranici 2 jazykov a v tomto zmysle je izoštruktúrny s mechanizmom tvorivého myslenia. Ak ignorujeme to, že tróp je mechanizmus vnášajúci do semiotickej štruktúry kultúry nevyhnutný stupeň neurčitosti, nedostaneme ani adekvátny opis tohto javu. Rétorizmus nepatrí výlučne niektorému obdobiu kultúry, ale patrí k univerzáliám ľudskej kultúry. V kultúre, pre kt. sa bohatá rétorika stala tradíciou a vošla do inercie čitateľského očakávania, stáva sa tróp súčasťou fondu jazyka a prestane sa vnímať ako aktívna jednotka. Na tomto pozadí sa antirétorický text zostavený z prvkov priamej sémantiky, začína chápať ako metatróp – rétorická figúra kt. prešla druhotným zjednodušením, pričom „druhý jazyk“ je redukovaný na hranicu nuly. Táto mínusová rétorika, vnímaná ako priblíženie sa k realite a jednoduchosti predstavuje zrkadlový obraz rétoriky.4.Metarétorika a typológia kultúry

Metafora a metonýmia patria do oblasti analogického myslenia. Rétorika je v rovnakej miere vlastná vedeckému aj umeleckému mysleniu. V oblasti vedeckého vedomia možno vyčleniť 2 sféry:

1. rétorická – sféra predkladania nových myšlienok, nastoľovania nečakaných postulátov a hypotéz, ktoré sa predtým zdali absurdné.
2. – logická - tu sa predložené myšlienky preverujú, rozpracúvajú sa závery, ktoré z nich vyplývajú, odstraňujú sa vnútorné protirečenia. Ako celok tvoria aparát opisu rozsiahlej oblasti analógií a ekvivalencií, pričom umožňujú, aby sa zdanlivo vzdialené javy a objekty zblížili a v istom zmysle aj stotožnili.

Tvorivé myslenie tak v oblasti vedy, ako aj v oblasti umenia má analogickú povahu a vychádza z principiálne rovnakého základu – zo zblíženia objektov a pojmov, kt. mimo rétorickej situácie nemožno k sebe priblížiť. Z toho vyplýva že vytvorenie metarétoriky sa stáva všeobecnou vedeckou úlohou a samu metarétoriku možno definovať ako teóriu tvorivého myslenia. Zhodnosť alebo nezhodnosť, ekvivalencia a neekvivalencia, porovnateľnosť a neporovnateľnosť, atď závisia od typu kultúrneho kontextu. Otázka, či sa text chápe v priamom alebo prenesenom význame takisto závisí od širších kultúrnych kódov, ktoré sa naň aplikujú. Podstatnú úlohu tu hrá vlastná orientácia kultúry, prejavujúca sa v tom, ako vidí samu seba. Tu môže text vyzerať v istej perspektíve ako sémanticky „normálny“, v inej perspektíve ako sémanticky posunutý, „anomálny“ Esteticky významným javom je aj prípad, keď sa sémantika realizuje jednoznačným spôsobom – nie prítomnosťou metafory( v baroku ako znak triviality – metafora nemala rétorickú funkciu). Aj v umení sa rétorické modelovanie strieda empirickým.

5. Rétorika textu

Akonáhle začíname mať dočinenia s textom – semiotickým útvarom uzavretým do seba, s celistvým, nerozložiteľným významom a funkciou, vzťah jeho jednotl. prvkov k problému rétoriky sa prudko mení. Ak je text ako celok zakódovaný v systéme kultúry ako rétorický, každý jeho prvok sa takisto stáva rétorickým.Mnohorakosť štruktúrnych väzieb vnútri textu výrazne znižuje samostatnosť jednotlivých jednotiek čo ho tvoria a zvyšuje koeficient previazanosti textu. Text sa usiluje premeniť na jedno „veľké slovo“ s jediným spoločným významom. Analogický jav vzniká aj pri premene slovného(neumeleckého) textu na umelecký. Preto medzi nimi dvomi nemôže existovať jednoznačný vzťah, v dôsledku čoho nie je možný ani vzájomne jednoznačný preklad. Možná je len relatívna ekvivalencia a rôzne typy analógií. A práve toto tvorí podstatu rétoric. vzťahov. Princíp rétorickej organizácie spočíva v základoch danej kultúry ako takej a každý jej nový stupeň sa mení voči nižšiemu stupňu na semiotické tajomstvo. Je možný aj na svetskom základe v rámci určitej kultúry (83).

V rétorike sa odráža univerzálny princíp tak individuálneho ako aj kolektívneho vedomia (kultúry). Podstatným aspektom dnešnej rétoriky je okruh problémov spojených s gramatikou textu. Tradičné rétorické figúry sú založené na tom, že vnášajú do textu príznaky symetrie a usporiadanosti, ktoré sú v istom zmysle analogické so stavbou básnického textu. No kým básnický text predpokladá záväznú usporiadanosť nižších úrovní, v rétorickom texte je obraz opačný: povinne sa organizuje lexikálno-sémantická a syntaktická úroveň, kým rytmicko-fonematická usporiadanosť vystupuje ako fakultatívny a odvodený jav. Kým text v prirodzenom jazyku sa organizuje lineárne a svojou povahou je diskrétny, rétorický text je z významového hľadiska integrovaný. Pri vstupe do rétorického celku sa jednotlivé slová z hľadiska významu nielen posúvajú, ale navyše ich významy sa integrujú. Môžeme sformulovať dva prístupy:

1.rétorická štruktúra automaticky vyplýva zo zákonov jazyka, ide o tvorenie celistvých textov
2.medzi jazykovou a rétorickou jednotou textu existuje zásadný rozdiel.

Rétorická š. nevzniká automaticky z jazykovej š., ale predstavuje jej zásadné prehodnotenia. R.š. sa do textu vnáša z vonku ako jeho dostatočná usporiadanosť. Rétorická š. nielenže objektívne predstavuje vnášanie cudzích princípov do textu, ale sa aj subjektívne prežíva ako čosi cudzie vo vzťahu k štruktúrnym princípom textu(napr. vložka neumelec. textu do textu umeleckého – dokument. Zábery do filmu).

- vpád jazyka prózy do poézie vytvára rétorický efekt
- próza 20.st. – zavedenie ústnej reči do písaného textu, alebo striedanie vnútornej a vonkajšej reči (napr. prúd vedomia v próze)
- keď inojazyčný text možno kalambúrne prečítať ako text v rodnom jazyku

Pri včleňovaní akéhokoľvek cudzieho prvku do textu platí: prvok nevypadáva z celkovej štruktúry kontextu, ale vstupuje s ním do herného vzťahu tak, že súčasne aj patrí aj nepatrí do štruktúry kontextu. Rétor. Organizácia vzniká v poli sémantic. napätia medzi organickou a cudzou štruktúrou, pričom jej prvky možno interpretovať dvojako. „Cudzia“ org. Prestáva byť sama sebou a stáva sa znakom alebo imitáciou samej seba( dokument prenesený do umelec. textu).

6. Štylistika a semiotika

- z hľadiska semiotiky – 2 protiklady:

1) štylistika – sémantika
2) štylistika – rétorika.

1) každý semiotický systém má hierarchic. štruktúru, zo sémant. Hľadiska sa to prejavuje v rozpade významového poľa jazyka na jednotlivé, do seba uzavreté priestory medzi ktorými je vzťah podobnosti. Štylistika vzniká, keď istý sémantic. protiklad možno povedať aspoň 2 rozlič. Spôsobmi, alebo keď každý z týchto spôsobov aktivizuje spomienku na istú hierarchicky uzavretú skupinu znakov – register. Ak dva rozlič. spôsoby vyjadrenia patria do 1 registra, štylistický efekt nevznikne.

2) Štylistika a rétorika – rétorický efekt vzniká pri zrážke znakov patriacich k rozličným registrom, pričom štylistický efekt vzniká vnútri určitého hierarchic. podsystému, teda vychádza z absolútnosti hierarchic. hraníc, kým to prvé vychádza z ich relatívnosti. – toto sa týka neumeleckého textu.- v umeleckom texte je rétorický vzťah k štylistike možný(napr. v básnickej štylistike – slobodný výber štylistic. registra). V umelec. komunikácii je prvotný text, kt. prináša pragmatickú situáciu. To umožňuje vrámci 1 textu zrážku rozličných, často kontrastných štýlov, na základe čoho vzniká hra s pragmatic. situáciami. V histórii umenia možno vyčleniť obdobia orientované na rétorické (medziregistrové) a štylistické (vnútroregistrové) metakonštrukcie. Prvé sa v celkovom kult. kontexte vnímajú ako zložité, druhé ako jednoduché.Estetický ideál jednoduchosti sa spája so zákazom rétoric. konštrukcií a so zvýšenou pozornosťou voči štylist. konštrukciám. -v jednotlivých obdobiach sa však štýlová orientácia mení – podľa klasicistu spočíva hodnota autora v „čistote štýlu“ – prísnom naplnení noriem v danom registri, kým podľa romantika vo „výraznosti textu“ – v prechode 1 systému noriem do 2.

-V rámci veľkého historic. Obdobia však rétorické orientácie predchádzajú štylistickým. Evolučný proces v umení je zložitý a závisí od mnohých faktorov. Zmysel tejto evolúcie v básnictve je v hľadaní individuálneho jazyka poézie. Aktivizuje sa pocit špecifickosti každej jednotky, vzniká rétorický efekt. Ale významný umelec vytvorí v očiach čitateľa tento jazyk ako jediný. V priebehu ďalšej tvorby, básnik mení tento jazyk na určitý štýlový register . Ostro sa vyčleňuje hranica, kt. oddeľuje štýl daného autora od ostatných. Umelecký text nemôže byť výlučne rétorický alebo štylistický, ale prestavuje zložitý pletenec 2 tendencií, doplnený ich zrážkou v metakulárnych štruktúrach – hrajú úlohu kódov v spoločenskej komunikácii. Štylistické a rétorické štruktúrne prvky sú vzájomne previazané(schéma, s.90). Možné posuny dominovania hociktorého z týchto prvkov prinášajú rozmanité kombinácie kategórií typu romantizmus, klasicizmus, atď. Aj v rámci textu existuje napätie medzi textovou a metatextovou (kódujúcou) úrovňou.