referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Mikuláš
Piatok, 6. decembra 2019
Jurij Lotman: Rétorika
Dátum pridania: 31.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: emma07
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 151
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 9.3
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 15m 30s
Pomalé čítanie: 23m 15s
 
Je predovšetkým termín antickej a stredovekej teórie literatúry. Význam termínu sa odkrýva v 3 opozíciách:

1. poetika – rétorika – ako umenie prozaickej reči na rozdiel od umenia poetickej reči
2. prirodzená reč – umelecká reč- ako umenie ornamentalizovaného prejavu, hlavne rečníckeho
3. rétorika – hermeneutika – veda o generovaní textu, o chápaní textu – ako súhrn pravidiel , mechanizmus generovania.

V súčasnej poetike a semiotike sa termín používa v 3 základných významoch:

a) v lingvistickom – ako pravidlá výstavby reči na nadvetnej úrovni,
b) ako disciplína skúmajúca poetickú sémantiku – typy prenesených významov,
c) ako poetika textu – skúma vnútrotextové vzťahy a sociálne fungovanie textov ako celistvých semiotických formácií. Tieto 3 prístupy tvoria v súčasnej vede základ všeobecnej rétoriky.

1. 2 aspekty rétoriky:

1.rétorika otvoreného textu – skúmame činnosť pri tvorbe textu, proces jeho zrodu, jedná sa o rétoriku figúr

2.rétorika uzavretého textu – poetika textu ako celku 1. Vedomie človeka je heterogénne. V rámci 1 vedomia sú prítomné akoby 2 vedomia. Jedno operuje diskrétnym spôsobom kódovania a tvorí texty – ako lineárne reťazce spojených segmentov = základní nositelia významu a reťazec segmentov (text) je druhotný a jeho význam je odvodený od významu znakov.

V 2. prípade je prvotný text – ako nositeľ základného významu. Je kontinuálny, nediskrétny. Jeho zmysel neorganizuje ani lineárna, ani časová následnosť, ale je n-rozmerný v sémant. priestore daného textu. Vyčlenenie znakov, ktoré ho tvoria je ťažké a má občas umelý ráz.

-v našom vedomí existujú 2 generátory textov: jeden je založený na mechanizme diskrétnosti, druhý je kontinuálny. Medzi jednotkami akýchkoľvek 2 systémov existujú vzájomne jednoznačné vzťahy. To umožňuje text v 1 jazyku adekvátne vyjadriť prostriedkami 2. jazyka (ale v prípade, že sa kladú vedľa seba diskrétne a nediskrétne texty, je to v zásade nemožné). Práve nelogické zblíženia podnecujú vznik nových významových spojení a celkom nových textov. Dvojica vzájomne neporovnateľných významových prvkov, medzi kt. vzniká v rámci akéhokoľvek kontextu vzťah adekvátnosti, tvorí sémantický tróp. Trópy tu tvoria podstatu tvorivého myslenia a ich sféra je dokonca širšia než umenie, sú zložkou tvorivosti vo všeobecnosti.

Tak ako v poézii, tak i vo vede je nelogické zblíženie často podnetom formulovania novej zákonitosti. Teória trópov zhromaždila časom obšírnu literatúru o ich základných druhoch: o metafore, metonýmii a synekdoche. Avšak napriek logizácii trópu má 1 z jeho prvkov slovnú, 2. zrakovú povahu. Čím je priepasť nepreložiteľnosti medzi 2 jazykmi hlbšia, tým výraznejšia je potreba spoločného metajazyka, ktorý by medzi nimi tvoril most a podporoval vznik ekvivalencií. Zmysel tu nadobúda kompenzácia, lebo rétorické texty sa od bežných textov odlišujú podstatnou zvláštnosťou – nositeľ jazyka tvorí jazykové texty živelne (pravidlá aktuálne len pre bádateľa)

V rétorike má proces generovania textov „určený“, vedomý charakter. Pravidlá sú tu zapojené do vlastného textu, nielen na metaúrovni, ale aj na úrovni bezprostrednej textovej štruktúry. To tvorí špecifiku trópu, kt. obsahuje prvok iracionality (ekvivalentnosť vedome neekvivalentných textových prvkov), no zároveň má aj charakter hyperracionality, vyplývajúci zo zapojenia vedomej konštrukcie priamo do textu rétorickej figúry. – napr: keď sa metafora nebuduje na základe kolízie slov, ale ako prvok filmového jazyka. Metaštruktúra sa tu buduje na základe pripodobnenia filmového záberu slovu prirodzeného jazyka a mechanizmus diskrétnosti sa vnáša priamo do štruktúry filmovej metafory. Opozícia diskrétne – kontinuálne predstavuje len 1 z možných foriem sémantickej nepreložiteľnosti, ktorá generuje trópy.
2. Rétorické figúry

Jakobson vyčleňuje 2 základné druhy trópov – metaforu a metonýmiu a spája ich s dvoma osami štruktúry jazyka: paradigmatickou a syntagmatickou. Metafora predstavuje zámenu pojmu na paradigmatickej osi, čo je spojené s výberom z paradigmat. radu a utvorením zmyslového spojenia na základe vecnej súvislosti. Jakobson na 1 strane rozširuje túto funkciu – vo filme, maliarstve, psychoanalýze...Na 2. strane ju zužuje – metafore pripisuje sféru semiotickej štuktúry(=poézia), kým metonýmii sféru textu(=próza). Napr. Umberto Ecco pripisuje metonýmii východiskový význam. Klasická rétorika vypracovala rozvetvenú klasifikáciu figúr.

Termín „figúra“ 1. krát použil Anaximenos z Lampsaku, 4,st.pnl., ktorého žiaci zaviedli delenie na figúry reči a figúry myslenia. Neorétorika operuje s 3 pojmami:

metafora – sémantická zámena na základe zhody alebo podobností nejakj sémy,
metonýmia – je zámena na základe vecnej súvislosti, asociácie, kauzality,
synekdocha – je zámenou na základe kauzality, včlenenosti, parciálnosti, alebo mnohorakosti za jedinečnosť.

3.Typologická a funkčná povaha figúr

Z autorov píšucich o neorétorike sa k tejto otázke najviac priblížili: Jakobson a Ecco: prvý tým, že poukázal na súvislosť tejto problematiky s opozíciou poézia/próza, druhý tým, že otvoril diskusiu o asociatívnych teťazcoch. K obdobiam orientovaným na trópy možno zaradiť obdobie mytologické, stredovek, barok, romantizmus, symbolizmus a avantgardu. Vo všetkých uvedených štýloch sa široko praktizuje zámena sémantických jednotiek inými jednotkami. Vo všetkých prípadoch sa zamieňané a zamieňajúce vyznačujú protikladnou vlastnosťou – nezlučiteľnosťou. Zámena sa uskutočňuje podľa princípu koláže, kde nakreslené a nalepené motívy patria podľa príznakov : reálnosť-nereálnosť, dvojrozmernosť-trojrozmernosť, znakovosť-neznakovosť, atď. k nezlučiteľným svetom.

Efekt trópu nevzniká prítomnosťou spoločnej sémy, ale ich radením do nezlučiteľných sémantických priestorov a mierou sémantickej vzdialenosti medzi nezhodnými sémami. Sémantická vzdialenosť môže vzniknúť v dôsledku rôznych aspektov nepreložiteľnosti medzi zamieňaným a zamieňajúcim. Môžu to byť vzťahy medzi jedno- a viac- rozmernosťou, diskrétnosťou a plynulosťou, materiálnosťou a nemateriálnosťou, pozemským a nadpozemským, atď. Pri metonýmii, keďže sa tu zámena odohráva v rámci jedného radu, sa môže stať, že oba členy sú rovnorodé. V podstate sú však v tomto zmysle metonýmia a metafora izofunkčné: ich cieľom nieje to, aby pomocou určitej sémantickej zámeny vypovedali niečo, čo možno vypovedať aj bez nej, ale to, aby vyjadrili taký obsah, alebo informáciu, ktorú iným spôsobom nemožno vyjadriť. V obidvoch prípadoch medzi priamym a preneseným významom neexistuje vzťah vzájomnej zhody, ale vzniká len približná ekvivalentnosť. Ak ikonu v jej sémantickom význame aký nadobudla v Byzancii, možno pokladať za metaforu, potom svätá relikvia vystupuje ako metonýmia. V relikvii sa materiálna, telesná podoba svätého nahrádza jeho telesnou časťou alebo vecným predmetom, kt. sa s ním spája. Zato ikona predstavuje materiálny a znázornený znak nemateriálnej a neznázorniteľnej podstaty božstva. Medzi metaforickým vyjadrením a metafor. obsahom vznikajú zložité sémantické vzťahy nerovnosti a nejednoznačnosti, ktoré vylučujú racionálnu operáciu vzájomnej zámeny v oboch smeroch. Rétorický charakter ikony sa prejavuje najmä v tom, že úlohu 1. člena metafory nemôže hrať akékoľvek výtvarné zobrazenie, ale len také, ktoré vzniklo v súlade so zavedeným maliarskym kánonom, s ustálenou rétorikou kompozície, atď.

Barok oponuje tým, čo v rétorických figúrach vidia vonkajšiu ozdobu. V období romantizmu je celková zameranosť na tróp ako štýlotvorný základ. Wackenroder stotožnil vo svojom diele jazyk symbolov, emblémov a metafor s umením vo všeobecnosti – jazyk umenia je celkom odlišný od jazyka prírody. Vyjadruje sa prostredníctvom ľudských obrazov a hovorí akoby v hieroglyfoch, ktoré sú pre nás už svojimi vonkajšími príznakmi zrozumiteľné. Základom poetiky celých prúdov avantgardy je princíp juxtapozície. Princípom textu je juxtapozícia vzájomne neporovnateľných segmentov. Ich vzájomné prekódovanie vytvára jazyk, ktorý možno prečítať mnohorakým spôsobom, čo odkrýva nečakaný rezervoár významov.

Tróp je figúra rodiaca sa na hranici 2 jazykov a v tomto zmysle je izoštruktúrny s mechanizmom tvorivého myslenia. Ak ignorujeme to, že tróp je mechanizmus vnášajúci do semiotickej štruktúry kultúry nevyhnutný stupeň neurčitosti, nedostaneme ani adekvátny opis tohto javu. Rétorizmus nepatrí výlučne niektorému obdobiu kultúry, ale patrí k univerzáliám ľudskej kultúry. V kultúre, pre kt. sa bohatá rétorika stala tradíciou a vošla do inercie čitateľského očakávania, stáva sa tróp súčasťou fondu jazyka a prestane sa vnímať ako aktívna jednotka. Na tomto pozadí sa antirétorický text zostavený z prvkov priamej sémantiky, začína chápať ako metatróp – rétorická figúra kt. prešla druhotným zjednodušením, pričom „druhý jazyk“ je redukovaný na hranicu nuly. Táto mínusová rétorika, vnímaná ako priblíženie sa k realite a jednoduchosti predstavuje zrkadlový obraz rétoriky.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.