Umberto Ecco: Poetika otvoreného umeleckého diela

Medzi najnovšími produkciami inštrumentálnej hudby pútajú niektoré kompozície slobodou, ktorá je pri prevedení poskytovaná interpretovi. Ten môže do kompozície sám zasahovať, často určením trvania nôt či poradia tónov v akte tvorivej improvizácie. Príklady:

1. Klavierstück XI – Karlheinz Stockhausen, Na jednom veľkom liste papiera je rade zoskupení, medzi ktorými ma interpret voliť, najprv to, ktorým začne, potom prípad od prípadu tie nasledujúce. Sloboda interpreta sa zakladá na kombinačnej štruktúre skladby, na tom že on sám montuje poradie hudobných fráz.
2. Sequenza per flauto solo – Luciano Berio, Na notovom papieri je udané poradie tónov a dynamika, zatiaľ čo trvanie noty závisí na hodnote, ktorú sa jej interpret rozhodne dať.
3. Scambi – Henri Pousseur , Skladbu tvorí 16 oddielov, každý môže byť spojený s dvoma inými.
4. 3. sonáta pre klavír – Pierre Boulez Prvá časť pozostáva z 10 listov ktoré sú navzájom kombinovateľné ako karty. Druhá časť sa skladá zo 4 oddielov, ktoré sú štruktúrované kruhovo a môžeme začať hociktorým z nich.

Tieto diela sa nereprezentujú ako uzavreté, ktoré môžu byť realizované iba v jednej intencii, ale ako otvorené umelecké diela, dokončené interpretom až vtedy, keď sú sprostredkovávané poslucháčovi. Môžu byť interpretované na tisíc spôsobov, bez toho aby tým bola dotknutá neopakovateľná jedinečnosť. Každá recepcia je taká interpretácia i realizácia, lebo pri každej recepcii dielo v originálnej perspektíve znovu ožíva. Je však jasné, že také diela ako sú skladby 1.) a 2.) sú otvorené v ďaleko menej metaforickom zmysle a viac hmatateľnom slova zmysle. Sú to nehotové diela, ktoré umelec dáva interpretovi do ruky viac-menej ako diely stavebnice, zdanlivo nezainteresovaný v tom, čo z tejto hry vzíde. Tento výklad je paradoxný a nepresný. Prečo to potom robia?

Poetika otvoreného diela sa usiluje vyvolať v interpretovi akty vedomej slobody, učiniť ju aktívnym centrom siete nevyčerpateľných súvzťažností.Význam subjektívneho podielu pri recepcii neušiel ani učencom staroveku. Platón poznamenáva,že maliari nezachytávajú proporcie objektívne, ale v závislosti na zornom uhle, pod ktorým sa postavy svojmu pozorovateľovi javia. Ale tieto rafinovanosti perspektívy sú tu len na to, aby divák videl figúru presne tak, ako to chcel autor.

V stredoveku sa vyvinula teória že Písmo Sväté sa dá interpretovať nielen v doslovnom zmysle, ale aj alegoricky, eticky a anagogicky. (Dante) Dielu takto chápanému je bozpochby vlastná istá otvorenosť, čitateľ textu vie, že každá veta, figúra je otvorená mnohosti významov, ktoré má on sám odkryť. Podľa svojho vlastného rozpoloženia používa kľúče, ktoré sa mu javia ako najadekvátnejšie. Avšak otvorenosť, neznamená v tomto prípade skutočnú neurčitosť, lebo existuje len istý počet prísne fixovaných a podmienených možností, takže sa interpretatívna reakcia nikdy nevymkne autorovej kontrole. Napr. Exodus Izraelitov z Egypta- alegória nášho spasenie cez Krista, morálnym zmyslom je obrátenie duše zo smútku a biedy hriechu do stavu milosti, anagogickým je cesta svätej duše z otroctva tejto skazy ku slobode večnej nádhery. Je jasné, že iné výklady neexistujú,čitateľ sa môže v rámci tejto štvorvrstvovej vety viac prikláňať k tomu, či onomu zmyslu, avšak vždy iba podľa pravidiel nutnej a dopredu programovanej jednoznačnosti.

V baroku už bola otvorená forma v modernom zmysle. Je dynamická, usiluje o neurčitosť účinku, plastické masy baroka nepripustia fixáciu preferovaného, frontálneho, konečného stanoviska, z ktorého by mali byť pozorované, ale podnecujú pozorovateľa stále k tomu, aby svoje stanovisko menil a dielo videl stále z nových aspektov, akoby sa nachádzalo stále v nových premenách. Človek sa prvý raz vymyká normám kánonična, aby vo vede a umení vstal tvárou v tvár svetu, ktorý je v pohybe a ktorý od neho vyžaduje tvorivosť a vynaliezavosť. Medzi osvietenstvom a romantizmom konečne kryštalizuje predstava „čistej poézie“, lebo odmietavý postoj anglického empirizmu voči všeobecne platným ideám a abstraktným zákonom zdôrazňuje slobodu básnika a ohlasuje tematiku Stvorenia. Keď má umelecké dielo mnoho významov, mnoho tvárí a spôsobov, ktorými môže byť chápané, ukazuje sa ako najzaujímavejšie a ako čistý výraz osobnosti.

V tejto poetike náznakov sa dielo vedome definuje ako otvorené voči slobodnej čitateľovej reakcii. Dielo ktoré „naznačuje“, pri každej interpretácii do seba prijíma to, čo čitateľ prináša v podobe emotívnych a imaginatívnych prvkov. Síce je pri čítaní každej básne v hre určitý osobný svet, ale text chce čitateľov osobný svet stimulovať tak, aby mohol z hĺbky jeho vnútra vytiahnuť odpoveď. Kafkovo dielo je dokonalým príkladom otvoreného diela, významy nie su jednoznačným spôsobom predpísané, nie sú garantované žiadnou encyklopédiou, nezakladajú sa na žiadnom ráde sveta. Dielo zostáva nevyčerpateľné a otvorené pretože namiesto sveta, usporiadaného podľa všeobecných zákonov, vstúpil svet založený na viacznačnosti.

W.Y.Tindall – „umelecké dielo je mechanizmus, ktorý môže každý, vrátane tvorcu, používať ako pokladá za vhodné“.

James Joyce- Odysseus, najmarkantnejší príklad otvoreného diela. Používa slovné hračky, v ktorej dva, tri a viac lexikálnych koreňov splýva a vytvára tak slovo ktoré sa stáva uzlom významov

Brecht – má koncepciu dramatického diania ako problematickú expozíciu určitých stavov napätia. Nechce na diváka pôsobiť sugestívne, ale usiluje o to, stavať pred neho skutočnosti odťažito, v dištance, v odcudzení – tieto situácie neukazuje, ale v vo svojich najprísnejších modifikáciách žiada riešenie, je na divákovi aby z toho, čo videl, vyvodil kritické závery. Umelecké dielo je tu tak otvorené ako môže byť otvorená diskusia. Riešenie je očakávané a dúfa sa v neho, musí však vyplynúť z vedomej spolupráce publika.

Pod kategóriou otvoreného umeleckého diela sú UMELECKÉ DIELA V POHYBE. Nie je to obmedzené len na oblasť hudby (príklad č.3). Môže byť aj napr. v umení plastiky, kde diela majú v sebe mobilitu a schopnosť sa v očiach pozorovateľa formovať ako stále nové. Napr. fakulta architektúry v Caracase, kde majú prednáškové sály pohyblivé steny a učitelia a žiaci si ich môžu prispôsobiť. Alebo Bruno Munari vytvoril koláž z plastických elementov a premieta ju, necháva šošovkou prechádzať svetelné lúče. Projekcia tak mení svoje farby. Tým, že pozorovateľ podľa seba reguluje otáčajúcu sa šošovku, participuje na tvorbe estetického objektu.

Aj priemyselný dizajn má diela v pohybe: prestavovateľné lampy, knižnice, sedadlá s možnosťou premien... V literatúre je tiež príklad: Livre – Stepham Mallarmé. (nedokončil to) Stránky knihy mali byť rôzne zostavovateľné, podľa permutačných zákonov. Z rady voľných zošitov mala byť vždy prvá a posledná strana napísaná na veľký, uprostred preložený list, ktorý by označoval začiatok a koniec zošitu a vnútri by dochádzalo k voľnej hre jednotlivých, jednoduchých, pohyblivých a vzájomne sa zameniteľných listov, avšak tak, aby čítanie pri každej kombinácii dávalo zmysel.

Dnešné umelecké diela v pohybu sa usilujú budovať harmonické a konkrétne vzťahy spolužitia a chcú pestovať senzibilitu a imagináciu. Je možné chápať tento útek pred istou a pevnou nutnosťou a zmienenou tendenciou k viacznačnosti a neurčitosťou., ako odraz krízy našej doby. Ale je tu aj opačný výklad, že totiž tieto poetiky vyjadrujú, v súlade s dnešnou vedou, pozitívne možnosti človeka, ktorý je otvorený stálemu obnovovaniu svojich schém žitia a poznávania a pracuje na rozvoji svojich schopností a rozšírení si svojho obzoru.Umelecké dielo v pohybe, v zhrnutí, poskytuje možnosť pre mnohosť individuálnych zásahov, nie je však žiadnou amorfnou výzvou k ľubovoľnému zasahovaniu. Nie je to ani nútiaca, ani jednoznačná výzva k zásahu, orientovanému na diele samotnom, ale pozvanie slobodne sa včleniť do sveta, ktorý je ešte stále svetom umelcom chceným.Umelec, ponúka interpretovi dielo, čakajúce na dokončenie, nevie presne akým spôsobom bude dovedené do konca, vie ale, že dielo bude ešte stále jeho vlastné a nie niekoho iného. Možnosti ktoré ponúkol, totiž už boli racionálne organizované, orientované a nadané organickými vývojovými tlakmi a tendenciami.Diela spomenuté v úvode nebudú nikdy vyzerať rovnako, ale nebudú ani niečím úplne náhodným.

1.)otvorené umelecké diela pokiaľ sú diela v pohybe, charakterizuje výzva tvoriť dielo spolu s jeho pôvodcom
2.)do širšieho okruhu ako diela v pohybe patria tie diela, ktoré sú síce fyzicky uzavreté, ale napriek tomu otvorené neustálemu naväzovaniu nových vnútorných vzťahov, ktoré má recipient triediť
3.)každé umelecké dielo, i keď bolo vytvorené v duchu poetiky nutnosti, je vo svojej podstate otvorené pre potencionálne nekonečnú radu možných spôsobov čítania