referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Miloslava
Pondelok, 17. februára 2020
Jan Mukařovský: O štrukturalizme
Dátum pridania: 31.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: emma07
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 045
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 2.9
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 4m 50s
Pomalé čítanie: 7m 15s
 
- pokúša sa o prehľad dnešného stavu československej teórie umenia v celej jeho šírke
- charakteristický pojem pre stav ČS teórie umenia je pojem štruktúry
– z toho názov štrukturalizmus
- v iných odboroch existujú tiež obdobné hnutia; najviac je štrukturalistická teória umenia spätá s lingvistikou (Pražský lingvistický krúžok
– rozvíjaním fonológie otvorila lingvistika teórii umenia cestu ku skúmaniu zvukovej stránky slovesného um. diela, dala nové možnosti štúdiu štylistiky básnického jazyka, dôraz na znakovú povahu jazyka, pochopenie um. diela ako znaku)

Štruktúra (1) býva definovaná ako celok, ktorého časti nadobúdajú špeciálny charakter tým, že do neho vstupujú

– táto definícia je príliš obšírna. V umení považujeme za špecifickú vlastnosť štruktúry vzájomné vzťahy medzi jej zložkami, dynamické vzťahy
– ich rovnováha sa stále porušuje a znova vytvára, súbor sa javí ako súbor dialektických protikladov; hierarchia, vzájomná podriadenosť a nadriadenosť zložiek sa stále mení, význam pre celkový zmysel umeleckej štruktúry majú tie, čo sú momentálne v prevahe. Čo sa v umení javí ako štruktúra? Každé um. dielo samo o sebe; aby bolo pochopené ako štruktúra, musí byť tvorené a vnímané na pozadí určitých umeleckých konvencií, kt. sú dané um. tradíciou (tá je uložená v podvedomí umelca aj vnímateľa)
– ináč by dielo nebolo chápané ako um. výtvor. Ako štruktúru v umení ale nechápeme iba umelecké dielo; každé dielo je totiž súčasťou súvislého um. prúdu vytvoreného dobou. Um. dielo väčšinou nie je jediným dielom autora, ale je jedným z článkov celého reťazca výtvorov; autorov pohľad na skutočnosť aj metódy sa postupne menia, tým sa mení aj štruktúra jeho diel (aj keď nie markantne).Toto platí aj o vývoji každého umenia ako celku. Každá generácia umelcov má tvorbovú štruktúru inú a tieto štruktúry na seba vzájomne tiež pôsobia. Vnútorná dialektika určitého umenia zahrňuje osobnosti, generácie, smery, jednotlivé umelecké žánre... a naopak
– žiadne umenie v kultúre nie je osamotené. Vývoj umenia je teda veľmi zložitý proces (ak ho vnímame zo stanoviska umenia samotného a jeho vnútornej výstavby).
-existujú aj vzťahy aj medzi národnými umeniami= nielen jednotlivé um. dielo a nielen vývoj každého umenia ako celku, ale aj vzájomné vzťahy medzi umeniami majú vzťah štruktúr a ak to celé chápeme ako štruktúry (=labilná rovnováha vzťahov), poukazujeme tak na ich bohatstvo. Ďalšou dôležitou vlastnosťou um. diela je povaha znaku

(2). Um. dielo, ako každý znak, je určené na to, aby bolo sprostredkovateľom medzi pôvodcom (umelcom) a prijímateľom (vnímateľom). Um. dielo je ale veľmi zložitý znak – každá jeho zložka je nositeľom iba časti významu, kt. spolu tvoria celkový zmysel diela. Um. dielo je teda svedectvom vzťahu pôvodcu k skutočnosti a je výzvou pre vnímateľa; na to, aby vnímateľ pochopil celkový zmysel, musí prebehnúť celý proces vytvárania zmyslu. Um. dielo teda kladie dôraz nie na výsledný vzťah ku skutočnosti, ale na proces, kt. tento vzťah vzniká. Každé um .dielo sa vnímateľovi javí ako významová súvislosť, ako kontext. Nositeľmi významu um. diela sú všetky jeho zložky bez rozdielu; aj obsahové, aj formálne. Zúčastňujú sa sémantického procesu, kt. sme nazvali kontextom, napr. v maliarskom diele vytvárajú kontext línie, farba, obrys, objem, námet, organizácia plochy,...Vzťah umenia k skutočnosti nie je jednoznačný a nemenný, ale dialektický a historicky premenlivý a preto má umenie mnoho možností zamerať sa na skutočnosť ako celok; striedanie týchto možností môžeme sledovať v priebehu dejín.

Posledným javom pri charakterizácii dnešnej vedy o umení v ČS je pojem funkcie (3). Týka sa vzťahu um. diela k vnímateľovi a k spoločnosti. Objektivitu nadobúda, ak je pod funkciou myslená rozmanitosť účelov, kt. umenie v spoločnosti slúži. Dielo môže vykonávať aj niekoľko funkcií zároveň, funkcie sa môžu striedať; sú teda rozmanité a je ich veľa, ťažko sa triedia. Jedna ale prevláda v um. diele = estetická funkcia; bez nej by nebolo um. dielom. Estetická funkcia sa neobmedzuje len na oblasť umenia, prelína celý život človeka.Ako sa uplatňuje? Nemá žiaden konkrétny cieľ, neplní praktickú úlohu (to platí najmä o umení). Názor, že má za následok odtrhnutie umenia od života je nezmysel, pretože nebráni človeku aby bolo jeho záujmom umenie. Nebráni človeku v tvorivej iniciatíve, ale ho podporuje. Akú úlohu hrá pri rozhodovaní o umeleckej platnosti určitého „zjevu“ subjekt: ak myslíme subjekt umelca, je to jednoduché – do diela vkladá subjektivitu tým, že štruktúru dopredu prispôsobuje určitej funkcii. O tom, či má byť predmet um. dielom rozhoduje do istej miery aj vnímateľ. Štrukturalistická metóda ukazuje v novom svetle aj otázku vplyvov a ich význam pre dejiny jednotlivých umení. Vplyv nepôsobí tak, aby anuloval domácu vývojovú situáciu; jednotlivé národné umenia sa stretávajú na základe vzájomnej rovnosti; sú ovplyvňované aj umeniami iných národov, zväčša viacerých, nielen jedného. Vplyvy teda nie sú prejavom nadraďovania niektorých kultúr, ale naopak vedú k vzájomnej rovnosti národov a kultúr. Štrukturalizmus sa zrodil a aj žije (žil?) v bezprostrednej súvislosti s umeleckou tvorbou. Svoj vzťah k nej neopúšťa ani vtedy, keď sa snaží vysvetliť umenie minulosti. Súvislosť medzi „uměnovědným“ štrukturalizmom a dnešným umením je vzájomná.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.