Každý duševný obsah, kt. presahuje hranice individuálneho vedomia, nadobúda povahu znaku. Veda o znaku(semiológia) musí byť vypracovaná do podrobná ako lingvistika, pričom rozširuje pole sémantiky. Existuje celá skupina vied ktoré sa špeciálne zameriavajú na problém znaku (u.dielo je zároveň znakom, štruktúrou a hodnotou) – duchovné vedy. Umelec. dielo sa nedá identifikovať na základe duševného stavu jeho pôvodcu ani toho, čo vyvoláva u subjekta, ktorý ho vníma – ako to chcela psychologické estetika: každý subjektívny stav vedomia má v sebe niečo individuálneho a okamžitého, čo z neho robí nezachytiteľné v jeho celku, ale u. dielo je určené na to, aby sprostredkovalo medzi jeho pôvodcom a kolektívom. U. dielo nemôže byť redukované na dielo – vec, nakoľko sa stáva, že také dielo mení svoj vzhľad a vnútornú štruktúru, keď sa premiestňuje v čase a priestore. Dielo-vec funguje len ako vonkajší symbol, ktorému dáva kolektívne vedomie určitý význam – daný tým, čo majú spoločné subjektívne stavy vedomia u členov určitého kolektívu.V každom akte vnímania u. diela existujú aj subjektívne psychické prvky, ktoré môžu byť taktiež objektivizované, pokiaľ je ich všeobecná kvalita určená ústredným jadrom, ktoré je v kolektívnom vedomí.Surrealistická báseň necháva na čitateľa aby si predstavil skoro celú spojitosť témy, zatiaľ čo klasická báseň vylučuje takmer úplne slobodu jeho vlastných asociácií prostredníctvom presných vyjadrení. Takýmto spôsobom nadobúdajú subjektívne zložky psychic. stavu vnímajúceho subjektu objektívnu semiolog. povahu, podobnú tomu, kt. majú druhotné významy slova.

Znak je zmyslovou realitou, ktorá sa vzťahuje k inej realite, ktorú má vyvolávať. Aká je táto 2.realita? Znak má byť pochopený rovnako jeho pôvodcom ako jeho vnímateľom. Neurčitá realita ku kt. mieri umelec. dielo = celkový kontext zjavov sociálnych(filozofia, politika, náboženstvo..). - preto je umenie schopné charakterizovať danú epochu dejín. To však neznamená, že dielo priamo splýva s kontextom spoločens. javov ako jeho priame svedectvo, ale: ako každý znak môže mať k veci ktorú označuje vzťah nepriamy – napr. metaforický. Umelecké dielo nemôže byť nikdy použité ako historický alebo sociologický dokument, bez predbež. výkladu jeho dokument. hodnoty. Umenie(objektívne štúdium javov) musí pozerať na u. dielo ako na znak, ktorý sa skladá zo zmyslového symbolu – vytvorený umelcom, z významu = estetický predmet ktorý je umiestnený v kolektívnom vedomí, a zo vzťahu k označovanej veci:

1. smeruje k celkovému kontextu spoločenských javov,
2. zložka obsahuje vlastnú štruktúru diela.

Vedľa svojej funkcie autonómneho znaku má u. dielo ešte funkciu znaku komunikatívneho, oznamovacieho. (napr. básnické dielo nefunguje len ako umelec. ale aj ako „slovo vyjadrujúce cit, myšlienku..). V určitých umeniach táto funkcia prevláda (poézia, maľba, sochárstvo), no aj umenia, kde je zakrytá (tanec), alebo neviditeľná (hudba, architektúra).Umenie, v ktorom je fungovanie diela ako oznamovacieho znaku jednoznačné – je umenie so sujetom (téma, obsah). Umenia bez sujetu majú oznam. silu rozptýlenú – surrealizmus. U. dielo má dvojitý semiologický význam – autonómny a komunikatívny, z kt. 2. je vyhradení predovšetkým pre umenia, kt. majú sujet. Vo vývoji týchto umení sa prejavuje dialektická antinómia medzi funkciou autonómneho znaku a znaku komunikatívneho. Ako komunikatívny znak mieri umenie k určitej realite, napr. k presne vytýčenej udalosti, postave. Tento vzťah medzi dielom a označovanou vecou nemá existenciálny význam. Taktiež je dôležité pri vnímaní diela vedieť, či považuje svoj sujet za reálny, alebo za fiktívny, alebo medzi nimi dvomi kolísa(maliarsky portrét). Pravá podstata sujetu spočíva v tom, že je jednotou zmyslu a nie pasívnou kópiu reality, a to ani v prípade realistického či naturalist. diela. Štúdium štruktúry umelec. diela nemá bez štúdia jeho semiologického charakteru zmysel, lebo bez toho bude teoretik umenia pozerať na dielo ako na čisto formálnu konštrukciu, alebo ako na priamy obraz psychických, príp. fyziologic. dispozícií autora. Jedine semiologické hľadisko im umožní pochopiť vývoj umenia ako imanentný pohyb, kt je ale stále v dialektic. vzťahu k vývoju ostatných oblastí kultúry. Hlavné znaky umenia (zhrnutie):

1.problém znaku je jedným z podstatných znakov duchovied
2.u. dielo má charakter znaku. Existuje ako estet. objekt, ktorého miestom je vedomie celej kolektivity.
3.každé u. dielo je autonómny znak kt. sa skladá z: diela-veci – ako zmyslový symbol, z „estetického objektu“ – ako význam, zo vzťahu k označovanej veci – mieri na celkový kontext sociálnych fenoménov daného prostredia
4.sujetové umenia majú ešte 2. semiologickú funkciu - komunikatívnu. Sujet tu funguje ako osa rozptýlenej komunikatívnej sily ostatných zložiek. Vzťah medzi u. dielom a označ. vecou nemá existenciálnu povahu. V každom komunikatívnom znaku mieri vzťah k označovanej veci k odlišnej realite
5.obe semiologické funkcie, kt. existujú spolu v sujetových umeniach, tvoria podstatnú dialekt. antinómiu ich vývoja, ich dualita sa prejavuje stálymi výkyvmi vo vývoji, vo vzťahu k realite.