Umelecké dielo je pravzorom zámernej tvorby. Aj tvorba praktická je zámerná, ale pri nej človek prihliada iba k tým vlastnostiam predmetu, ktoré majú slúžiť k určitému cieľu.

Dnes je rozdiel medzi praktickou a umeleckou tvorbou veľmi výrazný. Pri umelec. diele nie je totiž možné, aby našej pozornosti ušla jediná vlastnosť predmetu. V umelec diele ako v celku a v umení vôbec je mnoho vecí, čo sa zámernosti vymykajú, presahujú daný zámer. Vysvetlenie týchto nezámerných momentov sa hľadalo v umelcových psychic. Pochodoch, ktoré sprevádzali jeho tvorbu, v účasti podvedomia pri vzniku diela. Na dokonalosť diela nestačí iba vedomá zámernosť, ale je potrebná aj účasť podvedomia. Už v renesancii sa o tom začínajú zmieňovať.

Problém vedomia a podvedomia v umení je stále aktuálnym, veď otázka podvedomia má aktuálnu dôležitosť aj pre umeleckú prax a umelci si neustále kladú otázku do akej mieri sa môžu pri tvorbe naň spoliehať.Všetci ktorí sa od doby staroveku zaoberali otázkou podvedomia v umelec. tvorbe, mali na mysli hlavne nezámernosť výtvoru. No obidva sa im vo výtvore zdali totožnými. Až moderná psychológia tvrdí, že aj podvedomie má svoju zámernosť a oddeľuje tak problém zámernosti-nezámernosti od problému vedomia-podvedomia.

K podobnému výsledku dospela aj teória umenia, kt. tvrdí, že môže existovať aj podvedomá norma, teda zámernosť koncentrovaná v pravidlo. Nezámernosť sa môže zúčastniť vytvárania umelec. diela aj bez akéhokoľvek zásahu umelca, vedomého či podvedomého. Zámernosť sa uplatňuje v činnostiach praktických – ako smerovanie k určitému cieľu, ktorý sa má činnosťou dosiahnuť, ako aj tým že činnnosť vychádza od určitého subjektu. Stredom pozornosti nie je samotná činnosť, ale východisko a bod vyústenia, teda 2 inštancie, ktoré sú mimo samotnú činnosť.

Pri tvorbe umeleckej – jej výtvory nesmerujú k žiadnemu určitému cieľu, ale sú cieľom sami, čo platí aj vtedy, keď si uvedomujeme, že umelec. dielo môže druhotne nadobúdať vzťah k najrozmanitejším cieľom vnútorným. Aj vzťah k subjektu je v umení iný ako pri činnosti praktickej – tam je ním pôvodca výtvoru/činnosti, zatiaľ čo v 2.prípade vnímateľ(ktokoľvek) alebo sám umelec. Vyplýva to z toho, že umelec. dielo nie je vec, ale znak určený na to, aby pôsobil medzi indivíduami, a to znak autonómny, bez jednoznačného vzťahu ku skutočnosti , a preto je jasná jeho sprostredkovateľská úloha. Teda ani vzťahom k subjektu sa nedá zameranie u. diela jednoznačne charakterizovať.

Umelecké dielo je autonómnym znakom bez jednoznačného vecného vzťahu. Až ako celok môže v podvedomí vnímateľa nadviazať vzťah ku ktorémukoľvek zážitku alebo komplexu zážitkov vnímateľa (u.dielo= životná skúsenosť, duševný svet vnímateľa). – narozdiel od znakov oznamovacích, kde každá významová jednotka sa môže overiť na skutočnosti na ktorú poukazuje. Pri u. diele je závažná významová jednota, a zámernosť je tou silou, ktorá spája jednotlivé zložky diela do jedného celku, čím dáva dielu zmysel. Jednota umel. diela môže byť len v zámernosti, sile pôsobiacej vo vnútri diela, ktorá sa usiluje o prekonanie rozporov, napätia medzi jednotl. časťami a zložkami, dodávajúc im jednotný zmysel a vzájomný vzťah.

Zámernosť v umení je energiou sémantickou. Zámernosť ako sémantický fakt je prístupná pohľadu toho, kto k dielu zaujme vzťah čisto praktický. Umelec si musí byť pri práci stále vedomí toho, že u. dielo je autonómny znak a že sa v jeho postoji k dielu stále mieša postoj praktický s čistou zámernosťou. Vnímateľov postoj k dielu je základný, bezpríznakový, pričom umelcov postoj je druhotný, príznakový. Pomer medzi postojom vnímateľa a pôvodcu nie je len o aktivite pôvodcu a pasivite príjemcu, ale – aj vnímateľ môže byť voči dielu aktívny. Významové zjednotenie vždy závisí z časti aj od vnímateľa, ktorý rozhoduje o tom, ktorú zložku diela pojme ako základ významového zjednotenia. Aktívna účasť vnímateľa na vytváraní zámernosti jej dodáva dynamickú povahu. Čím živšie pôsobí dielo na vnímateľa, tým viac rôznych možností mu ponúka. Jeho aktívna účasť na diele môže však nadobudnúť aj skutočnú podobu – keď zasahuje priamo do jeho utvárania. Patrí sem aj keď umelec berie ohľad na publikum- tento vplyv sa niekedy považuje za pozitívny, inokedy za negatívny. Vnímateľom môže byť aj objednávateľ(renesanční objednávatelia – mali vysoký vplyv na vtedajšiu tvorbu).

Zámernosť v umení môže byť postihnutá vo svojej plnosti až vtedy, keď na ňu vzhliadneme zo stanoviska vnímateľa. Označenie „vnímateľ“ hovorí o stanovisku k u. dielu, na ktorom sa nachádza aj autor, pokiaľ svoje dielo vníma ako znak, teda ako umelecké dielo a nie len ako výrobok. Ten, kto vníma umelcove dielo najčistejšie ako znak, je vnímateľ. V teórii umenia sa vyskytli už názory, ktoré sa snažili nezámernosť z umenia úplne vylúčiť.

Formalistické poňatie umenia používalo dva pojmy, ktoré redukovali u. dielo na čistú zámernosť: štylizácia(jednota tvaru – postimpresionizmus, symbolizmus) a deformácia (účelom zdôraznenia tvaru sa stalo porušovanie tvarovej konvencie, aby vznikla dynamičnosť). – v oboch prípadoch išlo o pokus zastrieť prítomnosť nezámernosti, pričom bola odsunutá mimo u. dielo, do reálnosti predmetu. Deformácia sa teda snaží redukovať nezámernosť na spor 2 zámerností- prekonávanej a aktuálnej. Tieto pokusy sa však neosvedčili, pretože zámernosť povinne navodzuje u vnímateľa dojem artefaktu, ale živé nezautomatiz. dielo vyvoláva zákonite vedľa dojmu zámernosti aj bezprostredný dojem zo skutočnosti.

V umeleckom vnímaní existuje polarita zámernosti a nezámernosti, kedy jedna alebo druhá stránka prevažuje. Napr. dvaja vnímatelia, z kt. jeden chápe u. dielo prevažne ako znak, a druhý ako bezprostrednú skutočnosť (str. 127). „Strhnutie“ – bezprostredné uchvátenie robí z diela priamu súčasť divákovho života, je mimo zámernosti – dielo prestáva byť pre diváka autonómnym znakom a stáva sa nezámernou skutočnosťou.

Vedľa podvedomej zámernosti existuje aj nevedomá – pochádza z nenormálneho psychického diania počas umelcovej tvorby, ktoré je buď dočasné(nejaké opojenie) alebo trvalou súčasťou tvorivej činnosti. Patrí k nej aj nedodržiavanie všeobecne prijatých zásad (napr.perspektívy). „Neumelost“ je pojem relatívny – to, čo sa tak javí nám z dávnej doby, sa mohlo vtedajším vnímateľom javiť ako technický pokrok.Nezámernosť neosobná – ide o náhodné zásahu, ktoré postihnú dielo potom ako je hotové. Napr. poškodenie sochy kt. z nej urobí torzo, sa môže stáť integrujúcou zložkou dojmu a zmeniť sa tak na zámernosť.

Nezámernosť zámerná – postupy, kt. majú na diváka pôsobiť ako porušenie významovej jednoty, ale boli do diele vnesené vedome – nezámernosť sa tu stáva tvárnym prostriedkom( umelé torzo v sochárstve). Všetko, čo je zo stanoviska pôvodu diela nezámerné, mohlo by sa javiť ako zámerné a naopak, čo v diele pôsobí ako nezámerné, mohlo by byť do neho zámerne vnesené. Pri vnímaní diela vnímateľom sa môžu vyskytnúť dva momenty:

1. daný k smerovaniu k tomu čo má v diele platnosť znakovú,
2. smerujúci k bezprostrednému prežívaniu diela ako skutočnosti.

Len dielo jednotného zmyslu sa javí znakom. Všetko, čo sa v diele tomuto stavia na odpor a porušuje jeho významovú jednotu, je ním pociťované ako nezámerné. Počas vnímania kolísa vnímateľ neustále medzi pocitmi zámernosti a nezámenosti – teda dielo je mu znakom a zároveň vecou. Práve týmto si u. dielo vynucuje pozornosť. Vnútorná zjednotenosť daná zámernosťou navodzuje určitý vzťah k predmetu a tvorí pevnú osu, okolo ktorej sa môžu zhromaždiť asociované predstavy a city. Existujú celé obdobia umelec. vývoja, kedy je dávaný výlučný dôraz na zámernosť( hlavne francúzky klasicizmus, napr. Racine – vo svojich tragédiách dokonale dodržiava požiadavky jednoty miesta, času a deja, ale nezámernosť je ich súčasťou). V talianskom renesančnom maliarstve zase vedomá zámernosť silne riadila činnosť umelcov, tvorba quatrocenta nemá ďaleko od vedy.