Významové zjednotenie diela je vcelku dynamické, pokiaľ nemáme na mysli statický celkový význam – ideu diela (expresionizmus – javisko nie ako fyzický priestor ale ako priestor ideí. Symbolická hierarchia postáv, pohyb a rytmus ako základné prostriedky ideovej výstavby). To, čo pôsobí nadčasovo a bytostne v každom umeleckom diele ako zjednocujúca intencia je sémantické gesto – je dynamická, lebo zlieva dokopy rozpory a preto, lebo prebieha v čase – a predsa vnímanie každého diela je akt. Idea diela má obsahový ráz, zatiaľ čo sém.gesto sa napĺňa konkrétnym obsahom v priebehu svojho trvania. Je to konkrétna, ale nikdy vopred kvalitatívne neurčená sémantická intencia. Vnímateľ však môže zámer autora často pozmeňovať, a do u. diela vkladá určitú zámernosť, pomocou ktorej spája dielo do jednoty významovej. Zámernosť, sémantické gesto, nie je statickým ale dynamickým jednotiacim princípom. Úlohou zámernosti je aj prekonávať rozpory medzi jednotl. zložkami, takže aj významový nesúlad sa môže zdať zámerným.

Protiklad vnútorný – keď vnímateľ spojí rozporné zložky do syntézy napr. v básni., vonkajší protiklad – keď jedna zložka vystúpi proti všetkým ostatným ako voči celku – vnímateľ ju potom pocíti ako záležitosť mimoumeleckú, teda bude dielo vnímať ako vec, nie ako znak, pretože zložka, ktorá sa postaví proti všetkým ostatným bude považovaná za prvok nezámernosti v danom diele (Nerudova poézia, s.135).

Smelosť = pocit protikladu zámerného, premietaného dovnútra štruktúry
Smiešnosť= má svoj prameň v nezámernosti, protiklad je vnímaný mimo štruktúry.

Vždy je možné že niektorá zložka diela vyvinie odpor proti vnímateľovmu úsiliu tak radikálny, že ostane úplne mimo významovej jednoty ostatných. Pokiaľ je vnímateľom nezámernosť intenzívne pociťovaná, pôsobí vždy ako trhlina, čo rozdvojuje dojem z diela. (K.H.Mácha – Máj – rozpor medzi zámernými prvkami a tým, čo pôsobí mimoumelecky, bezprostredne). Je všeobecne platné, že každá nezámernosť časom prechádza dovnútra umeleckej výstavby diela, stáva sa jej súčasťou a stane sa zámernosťou. Pokiaľ umelec. dielo prežije dobu svojho vzniku a po určitej dobe pôsobí opäť ako živé – precitne v ňom nezámernosť znova, lebo práve ona dáva pocítiť dielo ako fakt bezprostredne naliehavý. Avšak táto nezámernosť je vnímaná inak ako v dobe vzniku diela, a opäť pôsobí rušivo, teda je pociťovaná intenzívne. Ak nezámernosť nazeráme z hľadiska vnímateľovho, objavuje sa ako pocit rozdvojenia dojmu ktorým dielo pôsobí, teda nie je možné zjednotenie istej zložky s celkovou štruktúrou diela.

Estetická neľúbosť je súčasťou estetického účinku rovnako ako estet. ľúbosť, teda nie je to fakt mimoestetický. Pri nezámernosti je neľúbosť iba sprievodným javom okolnosti, že v dojme z diela zápasia city estetické s citmi reálnymi(súvis s bezprostrednou skutočnosťou). Po účinku nezámernosti ako činiteľa vnímania diela: bezprostrednosť kt. pôsobia na vnímateľa zložky mimo jednoty diela, robia z diela umelecký, autonómny znak a zároveň aj bezprostrednú realitu, vec. Dielo sa ako autonómny znak vznáša nad skutočnosťou, a to ako celok, obrazne: každé u. dielo je pre vnímateľa metaforic. zobrazením skutočnosti aj ako celku. Vnímateľ si je vedomý že ide o city prechodné. Estetické city sú city predstavované, pútajúce sa k predstavám, zatiaľ čo city „vážne“ sú späté so skutočnosťou. Estetický stav subjektu je v podstate cit spätý s názorným predstavovaním, ktoré pritom tvorí psychický predpoklad citu.

Umelecké dielo, pokiaľ ho vnímame ako autonómny znak, zdá sa nám byť odtrhnuté od priameho styku so skutočnosťou, a to najmä so skutoč. duševného života vnímateľa – odtiaľ pochádza tzv. „imaginárny a fiktívny svet“. Iba nezámernosť môže dielo učiniť v očiach vnímateľa záhadným, iba tá môže podráždiť aktivitu vnímateľa a otvoriť cestu rôznym asociáciám. Ak sa javí umenie človeku vždy znovu novým, je to hlavne vďaka nezámernosti, ktorá sa obnovuje s každou novou generáciou, umelec. osobnosťou a dielom, spolu so zámernosťou. Nezámernosť vzniká vždy znovu pri nesúlade štruktúry s celkovým usporiadaním artefaktu, ktorý je v danom momente nositeľom tejto štruktúry. Často býva hodnotená negatívne práve pre svoj rušivý efekt (od čias renesancie).

Bežným zjavom je v ľudovej poézii – vedľa seba sa nájdu strofy, ktoré si navzájom protirečia. Taktiež v ľudovom maliarstve a sochárstve – ako neúmernosť jednotl. súčastí. Jedine dialektické spojenie ľúbosti a neľúbosti dodáva umelec. zážitku plnosť.Umelecké dielo je vo svojej podstate znakom autonómnym, ktorý púta našu pozornosť k vnútornému usporiadaniu. Toto usporiadanie je zámerné – rovnako u pôvodcu ako u vnímateľa, a zámernosť je preto základným, bezpríznakovým činiteľom dojmu, ktorým u. dielo pôsobí. Nezámernosť je pociťovaná až na jej pozadí, a vnímateľ si ju uvedomuje zväčša až vtedy, keď sa mu stavia do cesty pri pochopení významového zjednotenia diela.

Nezámernosť je teda sprievodným javom zámernosti, alebo je sama istým druhom zámernosti. Zámernosť a nezámernosť sú síce v stálom dialektickom napätí, ale sú v podstate jedno. Ich mechanickým protikladom je sémantická indiferencia – keď je niektorá zložka diela vnímateľovi ľahostajná a je mimo okruhu úsilia o významové zjednotenie. Zámernosť môže raz klásť dôraz na významové zjednotenie bez akýchkoľvek rozporov - ich vylúčením alebo zastrením( klasicizmus), inokedy naopak uplatnením sa cez rozpory zjavné a zdôraznené. Nezámernosť môže byť raz postavená na nepredvídaných asociáciách a inokedy na zvratoch. Mimoestetická funkcia vstupuje do protikladu s funkciou estetickou, ale nikdy nie s významovým zjednotením diela.

Protiklad zámernosť – nezámernosť je teda niečím úplne iným než tento protiklad. Mimoestet. funkcie sú teda súčasťou zámernosti len niekedy – ale nie je medzi nimi zásadná príbuznosť v umelec. diele. Ak je umelec. dielo chápané ako znak, je ochudobnené o svoje priame včlenenie do skutočnosti. Nie je len znakom, ale aj vecou bezprostredne pôsobiacou na duševný život človeka, ktorá vyvoláva priame a živelné zaujatie. Práve ako vec je dielo schopné pôsobiť na to, čo je v človeku ľudské. Zatiaľ čo vo svojom aspekte znakovom – apeluje dielo na to, čo je v človeku sociálne a dobovo podmienené. Zámernosť robí z diela - znak a nezámernosť - vec - - čo znamená ťe tento protiklad je základnou antinómiou v umení.

Zámernosť a nezámernosť sú javy sémantické, a nie psychologické: sú významovým zjednotením diela a poprením tohto zjenotenia. Sémantický rozbor nie je synonymný s rozborom formálnym, aj keď sa i ten zaoberá vnútornou výstavbou diela. Sémant. Rozbor je schopný nadviazať oveľa bezprostrednejšie spojenie s psychologickým skúmaním, než rozbor obsahový(formálny).