Ján Mukarovský: Zámernosť a nezámernosť v umení

Umelecké dielo je pravzorom zámernej tvorby. Aj tvorba praktická je zámerná, ale pri nej človek prihliada iba k tým vlastnostiam predmetu, ktoré majú slúžiť k určitému cieľu.

Dnes je rozdiel medzi praktickou a umeleckou tvorbou veľmi výrazný. Pri umelec. diele nie je totiž možné, aby našej pozornosti ušla jediná vlastnosť predmetu. V umelec diele ako v celku a v umení vôbec je mnoho vecí, čo sa zámernosti vymykajú, presahujú daný zámer. Vysvetlenie týchto nezámerných momentov sa hľadalo v umelcových psychic. Pochodoch, ktoré sprevádzali jeho tvorbu, v účasti podvedomia pri vzniku diela. Na dokonalosť diela nestačí iba vedomá zámernosť, ale je potrebná aj účasť podvedomia. Už v renesancii sa o tom začínajú zmieňovať.

Problém vedomia a podvedomia v umení je stále aktuálnym, veď otázka podvedomia má aktuálnu dôležitosť aj pre umeleckú prax a umelci si neustále kladú otázku do akej mieri sa môžu pri tvorbe naň spoliehať.Všetci ktorí sa od doby staroveku zaoberali otázkou podvedomia v umelec. tvorbe, mali na mysli hlavne nezámernosť výtvoru. No obidva sa im vo výtvore zdali totožnými. Až moderná psychológia tvrdí, že aj podvedomie má svoju zámernosť a oddeľuje tak problém zámernosti-nezámernosti od problému vedomia-podvedomia.

K podobnému výsledku dospela aj teória umenia, kt. tvrdí, že môže existovať aj podvedomá norma, teda zámernosť koncentrovaná v pravidlo. Nezámernosť sa môže zúčastniť vytvárania umelec. diela aj bez akéhokoľvek zásahu umelca, vedomého či podvedomého. Zámernosť sa uplatňuje v činnostiach praktických – ako smerovanie k určitému cieľu, ktorý sa má činnosťou dosiahnuť, ako aj tým že činnnosť vychádza od určitého subjektu. Stredom pozornosti nie je samotná činnosť, ale východisko a bod vyústenia, teda 2 inštancie, ktoré sú mimo samotnú činnosť.

Pri tvorbe umeleckej – jej výtvory nesmerujú k žiadnemu určitému cieľu, ale sú cieľom sami, čo platí aj vtedy, keď si uvedomujeme, že umelec. dielo môže druhotne nadobúdať vzťah k najrozmanitejším cieľom vnútorným. Aj vzťah k subjektu je v umení iný ako pri činnosti praktickej – tam je ním pôvodca výtvoru/činnosti, zatiaľ čo v 2.prípade vnímateľ(ktokoľvek) alebo sám umelec. Vyplýva to z toho, že umelec. dielo nie je vec, ale znak určený na to, aby pôsobil medzi indivíduami, a to znak autonómny, bez jednoznačného vzťahu ku skutočnosti , a preto je jasná jeho sprostredkovateľská úloha. Teda ani vzťahom k subjektu sa nedá zameranie u. diela jednoznačne charakterizovať.

Umelecké dielo je autonómnym znakom bez jednoznačného vecného vzťahu. Až ako celok môže v podvedomí vnímateľa nadviazať vzťah ku ktorémukoľvek zážitku alebo komplexu zážitkov vnímateľa (u.dielo= životná skúsenosť, duševný svet vnímateľa). – narozdiel od znakov oznamovacích, kde každá významová jednotka sa môže overiť na skutočnosti na ktorú poukazuje. Pri u. diele je závažná významová jednota, a zámernosť je tou silou, ktorá spája jednotlivé zložky diela do jedného celku, čím dáva dielu zmysel. Jednota umel. diela môže byť len v zámernosti, sile pôsobiacej vo vnútri diela, ktorá sa usiluje o prekonanie rozporov, napätia medzi jednotl. časťami a zložkami, dodávajúc im jednotný zmysel a vzájomný vzťah.

Zámernosť v umení je energiou sémantickou. Zámernosť ako sémantický fakt je prístupná pohľadu toho, kto k dielu zaujme vzťah čisto praktický. Umelec si musí byť pri práci stále vedomí toho, že u. dielo je autonómny znak a že sa v jeho postoji k dielu stále mieša postoj praktický s čistou zámernosťou. Vnímateľov postoj k dielu je základný, bezpríznakový, pričom umelcov postoj je druhotný, príznakový. Pomer medzi postojom vnímateľa a pôvodcu nie je len o aktivite pôvodcu a pasivite príjemcu, ale – aj vnímateľ môže byť voči dielu aktívny. Významové zjednotenie vždy závisí z časti aj od vnímateľa, ktorý rozhoduje o tom, ktorú zložku diela pojme ako základ významového zjednotenia. Aktívna účasť vnímateľa na vytváraní zámernosti jej dodáva dynamickú povahu. Čím živšie pôsobí dielo na vnímateľa, tým viac rôznych možností mu ponúka. Jeho aktívna účasť na diele môže však nadobudnúť aj skutočnú podobu – keď zasahuje priamo do jeho utvárania. Patrí sem aj keď umelec berie ohľad na publikum- tento vplyv sa niekedy považuje za pozitívny, inokedy za negatívny. Vnímateľom môže byť aj objednávateľ(renesanční objednávatelia – mali vysoký vplyv na vtedajšiu tvorbu).

Zámernosť v umení môže byť postihnutá vo svojej plnosti až vtedy, keď na ňu vzhliadneme zo stanoviska vnímateľa. Označenie „vnímateľ“ hovorí o stanovisku k u. dielu, na ktorom sa nachádza aj autor, pokiaľ svoje dielo vníma ako znak, teda ako umelecké dielo a nie len ako výrobok. Ten, kto vníma umelcove dielo najčistejšie ako znak, je vnímateľ. V teórii umenia sa vyskytli už názory, ktoré sa snažili nezámernosť z umenia úplne vylúčiť.

Formalistické poňatie umenia používalo dva pojmy, ktoré redukovali u. dielo na čistú zámernosť: štylizácia(jednota tvaru – postimpresionizmus, symbolizmus) a deformácia (účelom zdôraznenia tvaru sa stalo porušovanie tvarovej konvencie, aby vznikla dynamičnosť). – v oboch prípadoch išlo o pokus zastrieť prítomnosť nezámernosti, pričom bola odsunutá mimo u. dielo, do reálnosti predmetu. Deformácia sa teda snaží redukovať nezámernosť na spor 2 zámerností- prekonávanej a aktuálnej. Tieto pokusy sa však neosvedčili, pretože zámernosť povinne navodzuje u vnímateľa dojem artefaktu, ale živé nezautomatiz. dielo vyvoláva zákonite vedľa dojmu zámernosti aj bezprostredný dojem zo skutočnosti.

V umeleckom vnímaní existuje polarita zámernosti a nezámernosti, kedy jedna alebo druhá stránka prevažuje. Napr. dvaja vnímatelia, z kt. jeden chápe u. dielo prevažne ako znak, a druhý ako bezprostrednú skutočnosť (str. 127). „Strhnutie“ – bezprostredné uchvátenie robí z diela priamu súčasť divákovho života, je mimo zámernosti – dielo prestáva byť pre diváka autonómnym znakom a stáva sa nezámernou skutočnosťou.

Vedľa podvedomej zámernosti existuje aj nevedomá – pochádza z nenormálneho psychického diania počas umelcovej tvorby, ktoré je buď dočasné(nejaké opojenie) alebo trvalou súčasťou tvorivej činnosti. Patrí k nej aj nedodržiavanie všeobecne prijatých zásad (napr.perspektívy). „Neumelost“ je pojem relatívny – to, čo sa tak javí nám z dávnej doby, sa mohlo vtedajším vnímateľom javiť ako technický pokrok.Nezámernosť neosobná – ide o náhodné zásahu, ktoré postihnú dielo potom ako je hotové. Napr. poškodenie sochy kt. z nej urobí torzo, sa môže stáť integrujúcou zložkou dojmu a zmeniť sa tak na zámernosť.

Nezámernosť zámerná – postupy, kt. majú na diváka pôsobiť ako porušenie významovej jednoty, ale boli do diele vnesené vedome – nezámernosť sa tu stáva tvárnym prostriedkom( umelé torzo v sochárstve). Všetko, čo je zo stanoviska pôvodu diela nezámerné, mohlo by sa javiť ako zámerné a naopak, čo v diele pôsobí ako nezámerné, mohlo by byť do neho zámerne vnesené. Pri vnímaní diela vnímateľom sa môžu vyskytnúť dva momenty:

1. daný k smerovaniu k tomu čo má v diele platnosť znakovú,
2. smerujúci k bezprostrednému prežívaniu diela ako skutočnosti.

Len dielo jednotného zmyslu sa javí znakom. Všetko, čo sa v diele tomuto stavia na odpor a porušuje jeho významovú jednotu, je ním pociťované ako nezámerné. Počas vnímania kolísa vnímateľ neustále medzi pocitmi zámernosti a nezámenosti – teda dielo je mu znakom a zároveň vecou. Práve týmto si u. dielo vynucuje pozornosť. Vnútorná zjednotenosť daná zámernosťou navodzuje určitý vzťah k predmetu a tvorí pevnú osu, okolo ktorej sa môžu zhromaždiť asociované predstavy a city. Existujú celé obdobia umelec. vývoja, kedy je dávaný výlučný dôraz na zámernosť( hlavne francúzky klasicizmus, napr. Racine – vo svojich tragédiách dokonale dodržiava požiadavky jednoty miesta, času a deja, ale nezámernosť je ich súčasťou). V talianskom renesančnom maliarstve zase vedomá zámernosť silne riadila činnosť umelcov, tvorba quatrocenta nemá ďaleko od vedy.Významové zjednotenie diela je vcelku dynamické, pokiaľ nemáme na mysli statický celkový význam – ideu diela (expresionizmus – javisko nie ako fyzický priestor ale ako priestor ideí. Symbolická hierarchia postáv, pohyb a rytmus ako základné prostriedky ideovej výstavby). To, čo pôsobí nadčasovo a bytostne v každom umeleckom diele ako zjednocujúca intencia je sémantické gesto – je dynamická, lebo zlieva dokopy rozpory a preto, lebo prebieha v čase – a predsa vnímanie každého diela je akt. Idea diela má obsahový ráz, zatiaľ čo sém.gesto sa napĺňa konkrétnym obsahom v priebehu svojho trvania. Je to konkrétna, ale nikdy vopred kvalitatívne neurčená sémantická intencia. Vnímateľ však môže zámer autora často pozmeňovať, a do u. diela vkladá určitú zámernosť, pomocou ktorej spája dielo do jednoty významovej. Zámernosť, sémantické gesto, nie je statickým ale dynamickým jednotiacim princípom. Úlohou zámernosti je aj prekonávať rozpory medzi jednotl. zložkami, takže aj významový nesúlad sa môže zdať zámerným.

Protiklad vnútorný – keď vnímateľ spojí rozporné zložky do syntézy napr. v básni., vonkajší protiklad – keď jedna zložka vystúpi proti všetkým ostatným ako voči celku – vnímateľ ju potom pocíti ako záležitosť mimoumeleckú, teda bude dielo vnímať ako vec, nie ako znak, pretože zložka, ktorá sa postaví proti všetkým ostatným bude považovaná za prvok nezámernosti v danom diele (Nerudova poézia, s.135).

Smelosť = pocit protikladu zámerného, premietaného dovnútra štruktúry
Smiešnosť= má svoj prameň v nezámernosti, protiklad je vnímaný mimo štruktúry.

Vždy je možné že niektorá zložka diela vyvinie odpor proti vnímateľovmu úsiliu tak radikálny, že ostane úplne mimo významovej jednoty ostatných. Pokiaľ je vnímateľom nezámernosť intenzívne pociťovaná, pôsobí vždy ako trhlina, čo rozdvojuje dojem z diela. (K.H.Mácha – Máj – rozpor medzi zámernými prvkami a tým, čo pôsobí mimoumelecky, bezprostredne). Je všeobecne platné, že každá nezámernosť časom prechádza dovnútra umeleckej výstavby diela, stáva sa jej súčasťou a stane sa zámernosťou. Pokiaľ umelec. dielo prežije dobu svojho vzniku a po určitej dobe pôsobí opäť ako živé – precitne v ňom nezámernosť znova, lebo práve ona dáva pocítiť dielo ako fakt bezprostredne naliehavý. Avšak táto nezámernosť je vnímaná inak ako v dobe vzniku diela, a opäť pôsobí rušivo, teda je pociťovaná intenzívne. Ak nezámernosť nazeráme z hľadiska vnímateľovho, objavuje sa ako pocit rozdvojenia dojmu ktorým dielo pôsobí, teda nie je možné zjednotenie istej zložky s celkovou štruktúrou diela.

Estetická neľúbosť je súčasťou estetického účinku rovnako ako estet. ľúbosť, teda nie je to fakt mimoestetický. Pri nezámernosti je neľúbosť iba sprievodným javom okolnosti, že v dojme z diela zápasia city estetické s citmi reálnymi(súvis s bezprostrednou skutočnosťou). Po účinku nezámernosti ako činiteľa vnímania diela: bezprostrednosť kt. pôsobia na vnímateľa zložky mimo jednoty diela, robia z diela umelecký, autonómny znak a zároveň aj bezprostrednú realitu, vec. Dielo sa ako autonómny znak vznáša nad skutočnosťou, a to ako celok, obrazne: každé u. dielo je pre vnímateľa metaforic. zobrazením skutočnosti aj ako celku. Vnímateľ si je vedomý že ide o city prechodné. Estetické city sú city predstavované, pútajúce sa k predstavám, zatiaľ čo city „vážne“ sú späté so skutočnosťou. Estetický stav subjektu je v podstate cit spätý s názorným predstavovaním, ktoré pritom tvorí psychický predpoklad citu.

Umelecké dielo, pokiaľ ho vnímame ako autonómny znak, zdá sa nám byť odtrhnuté od priameho styku so skutočnosťou, a to najmä so skutoč. duševného života vnímateľa – odtiaľ pochádza tzv. „imaginárny a fiktívny svet“. Iba nezámernosť môže dielo učiniť v očiach vnímateľa záhadným, iba tá môže podráždiť aktivitu vnímateľa a otvoriť cestu rôznym asociáciám. Ak sa javí umenie človeku vždy znovu novým, je to hlavne vďaka nezámernosti, ktorá sa obnovuje s každou novou generáciou, umelec. osobnosťou a dielom, spolu so zámernosťou. Nezámernosť vzniká vždy znovu pri nesúlade štruktúry s celkovým usporiadaním artefaktu, ktorý je v danom momente nositeľom tejto štruktúry. Často býva hodnotená negatívne práve pre svoj rušivý efekt (od čias renesancie).

Bežným zjavom je v ľudovej poézii – vedľa seba sa nájdu strofy, ktoré si navzájom protirečia. Taktiež v ľudovom maliarstve a sochárstve – ako neúmernosť jednotl. súčastí. Jedine dialektické spojenie ľúbosti a neľúbosti dodáva umelec. zážitku plnosť.Umelecké dielo je vo svojej podstate znakom autonómnym, ktorý púta našu pozornosť k vnútornému usporiadaniu. Toto usporiadanie je zámerné – rovnako u pôvodcu ako u vnímateľa, a zámernosť je preto základným, bezpríznakovým činiteľom dojmu, ktorým u. dielo pôsobí. Nezámernosť je pociťovaná až na jej pozadí, a vnímateľ si ju uvedomuje zväčša až vtedy, keď sa mu stavia do cesty pri pochopení významového zjednotenia diela.

Nezámernosť je teda sprievodným javom zámernosti, alebo je sama istým druhom zámernosti. Zámernosť a nezámernosť sú síce v stálom dialektickom napätí, ale sú v podstate jedno. Ich mechanickým protikladom je sémantická indiferencia – keď je niektorá zložka diela vnímateľovi ľahostajná a je mimo okruhu úsilia o významové zjednotenie. Zámernosť môže raz klásť dôraz na významové zjednotenie bez akýchkoľvek rozporov - ich vylúčením alebo zastrením( klasicizmus), inokedy naopak uplatnením sa cez rozpory zjavné a zdôraznené. Nezámernosť môže byť raz postavená na nepredvídaných asociáciách a inokedy na zvratoch. Mimoestetická funkcia vstupuje do protikladu s funkciou estetickou, ale nikdy nie s významovým zjednotením diela.

Protiklad zámernosť – nezámernosť je teda niečím úplne iným než tento protiklad. Mimoestet. funkcie sú teda súčasťou zámernosti len niekedy – ale nie je medzi nimi zásadná príbuznosť v umelec. diele. Ak je umelec. dielo chápané ako znak, je ochudobnené o svoje priame včlenenie do skutočnosti. Nie je len znakom, ale aj vecou bezprostredne pôsobiacou na duševný život človeka, ktorá vyvoláva priame a živelné zaujatie. Práve ako vec je dielo schopné pôsobiť na to, čo je v človeku ľudské. Zatiaľ čo vo svojom aspekte znakovom – apeluje dielo na to, čo je v človeku sociálne a dobovo podmienené. Zámernosť robí z diela - znak a nezámernosť - vec - - čo znamená ťe tento protiklad je základnou antinómiou v umení.

Zámernosť a nezámernosť sú javy sémantické, a nie psychologické: sú významovým zjednotením diela a poprením tohto zjenotenia. Sémantický rozbor nie je synonymný s rozborom formálnym, aj keď sa i ten zaoberá vnútornou výstavbou diela. Sémant. Rozbor je schopný nadviazať oveľa bezprostrednejšie spojenie s psychologickým skúmaním, než rozbor obsahový(formálny).