V 9. stor. dochádza k mohutnému rozmachu byzantskej moci a zároveň aj k ukončeniu obrazoboreckých sporov. Michal III. a jeho strýc Bardas sa intenzívne snažili pokrstiť Slovanov. Vierozvescovia Cyril a Metod nepriniesli Slovanom len evanjelium, ale aj písmo, ktoré zostavili s ohľadom na hláskovú stavbu slovanských jazykov.

Michal sa neskoršie spolu so svojim obľúbencom Bazilom pokúšal odstrániť Bardasa. Nakoniec však vzrástla Bazilova moc, ktorý dal odstrániť aj svojho ochrancu – cisára, a sám založil novú macedónsku dynastiu. Táto dynastia vládla do polovice 11. stor.
V roku 880 získala Byzancia späť svoje dŕžavy v Itálii. Bazil II. ochránil Balkán pred bulharskou a ruskou expanziou a Nikeforos II. vytlačil Arabov z Kilíkie, Sýrie a Arménie a dobyl späť Cyprus.

Súčasne so vzrastaním politickej moci sa šíril aj vplyv byzantského umenia. Východiskom tejto novej expanzie bol Carihrad a predovšetkým Hagia Sofia, ktorú dal cisár nanovo vyzdobiť. Bazil II. dal postaviť aj nový kostol, tzv. Nea, ktorý bol neskoršie zničený. Je však pravdepodobné, že tento chrám sa stal vzorom pri výstavbe kostola Nanebovzatia Panny Márie v Nikáji, ktorý bol v roku 1922 zničený, z ktorého interiéru sa ale zachovalo niekoľko fotografií.

Byzantské umenie v Grécku:
Veľkolepú chrámovú výzdobu z obdobia „macedónskej renesancie“ nájdeme aj v troch gréckych kostoloch:
-Hosios Lukas vo Fokis (zač. 11. stor.)
-Nea Moni na ostrove Chios (okolo r. 1050)
-Kláštorný kostol v Dafni, na ceste z Atén do Eleusis

Je pravdepodobné, že výzdobu týchto kláštorných kostolov zhotovovali umelci, ktorí nepochádzali z hlavného mesta, a preto je veľmi zaujímavé, že tu nachádzame prvky typické pre rané byzantské umenie. Hosios Lukas má centrálnu kupolu, ozdobenú na vrchole medailónom Pantokratora, obklopeného archanjelmi a prorokmi. V abside je Madona na tróne. Nad ňou, už v kupole sedia v kruhu apoštoli osvietení Duchom Svätým. V nikách pod kupolou sú výjavy Zvestovanie, Narodenie, Obetovanie v chráme a Kristovo pokrstenie v Jordáne. Na výjavoch z evanjelia je viditeľná chcená dôstojnosť. Postoj Krista pripomína obrazy víťazného cisára, stojaceho nad porazeným nepriateľom, len kopiju nahrádza kríž. Narodenie je naopak epické a malebné. Mozaiky v Nea Moni sú carihradským predlohám veľmi blízke. Zvláštnosťou sú červené viečka a zelené tiene na Máriinej tvári (na výjave, kde prikladá líce k ruke Kristovej, ktorého práve sňali z kríža). Jej tvár je okrem toho zámerne asymetrická, čím bol dosiahnutý bolestný výraz. Črty Kristovej tváre, sv. Jána Krstiteľa a anjelov sú však nezúčastnené.

V roku 1204 bol Carihrad dobytý križiakmi, čím bol na pol storočia pozastavený vývoj byzantského umenia. Byzantské umenie však nezaniklo úplne tak ako štát. Umelci, ktorí museli mesto opustiť si pravdepodobne založili dielne inde. Predovšetkým však nasledovali členov cisárskej rodiny, ktorým sa podarilo ujsť a upevniť si postavenie v niektorej vzdialenejšej provincii. Tak prišli najprv do Nikáje, kde dal Teodor Laskaris zvoliť nového patriarchu, ktorý ho potom korunoval za cisára. Napriek snahám latinského cisára Balduina sa Tedorovi podarilo udržať si svoje postavenie, ríšu však zjednotiť nedokázal.
V Epire vznikol samostatný „despotát“, v Trapeze bolo vyhlásené cisárstvo (vládli Alexios a Dávid Komnénovci).
Keďže sa umenie nemohlo vyvíjať v križiakmi obsadenom Carihrade, rozvíjalo sa len v neobsadených územiach. V tomto období sa vyvinul úzky vzťah k maliarskej tvorbe v Macedónii. Oba maliarske prejavy (byzantský i macedónsky) charakterizuje sviežosť inšpirácie a snaha o expresívnosť.


Byzantské umenie v Itálii:

Počas vlády macedónskej dynastie došlo k vzniku a vzrastu moci Benátok. Byzancia spočiatku bránila rozvoju samotných Benátok, ako aj mocenskej expanzii mestského štátu. Veľkou prekážkou v šírení moci Benátok bola Dalmácia, ktorú ovládala Byzancia. Karolovci však pre Benátky znamenali ešte väčšie nebezpečenstvo, preto dóžovia dávali obyčajne prednosť spojenectvu s Byzanciou, ktoré im otváralo obchodné cesty na Východ.

Vzťahy k Byzancii vysvetľujú i architektúru Chrámu sv. Marka, ktorý začali stavať okolo roku 1100. Je to päťkupolová stavba s krížovým pôdorysom. Základný kríž obkolesuje bočná loď, ktorú od hlavnej oddeľujú piliere a stĺpy. Na východnom konci vytvára bočná loď bočné kaplnky, takže kostol má vlastne tri apsidy. Toto pôdorysné usporiadanie vychádza z pôdorysu kostola sv. Apoštolov po prestavbe za Justiniána. Účinok chrámovej stavby ešte stupňujú zvýšené olovené kupoly a v nartexe skvostná mozaiková výzdoba.

Pravda je, že mozaiky vznikali v niekoľkých etepách a nezaobišli sa bez opráv a zmien. Niet však pochýb, že Benátčania sa pridŕžali byzantskej tradície, aj keď ju už od 12. stor. svojsky interpretovali. Asi najkorektnejšie by bolo hovoriť o benátskej škole byzantského umenia. Mozaiky v interiéri Chrámu sv. Marka, ktoré bezpochyby patria k starej výzdobe, odborníci pripisujú viacerým dielňam. Štýl výjavu Pokušenie Kristovo alebo Slávnostný vstup do Jeruzalema je prostý a vznešený. Nanebovstúpenie naproti tomu oživuje neobyčajnou silou výrazu a pohybu, ako tento štýl už poznáme zo Sv. Sofie, a pokojní evanjelisti na pendantívoch sú vytvorený taktiež úplne v inom štýle. Z toho teda odborníci usudzujú, že sa jedná o viacero dielní.