Benátska škola pôsobila aj v Torcelle, na jednom z ostrovov benátskej Lagúny. V torcellskej katedrále nájdeme hneď dve vynikajúce diela:
- v zlatej apside z 12. stor. je znázornená štíhla modrá postava Madony s dieťaťom nad radom apoštolov, obrátených tvárou k vnútornej stene priečelia, na ktorej je kompozícia Posledného súdu s piatimi radmi postáv nerovnakej výšky nad sebou. Nad výjavom dominuje motív Zmŕtvychvstania – Zostúpenie do predpeklia – s dvoma anjelmi v rúchu dvorských hodnostárov. Na samom vrchu kompozície je Kristus medzi apoštolmi a dole oddeľujú anjeli spasených od zatratených. Všetky tieto motívy boli už viackrát spracované, ale tu vytvárajú prvýkrát jeden prepojený celok.


Byzantské umenie na Sicílii:

Na Sicílii sa zrodilo veľmi zložité umenie, ktoré vyplýva z pohnutých udalostí. V roku 827 ovládli africkí Arabi Sicíliu. Napriek protiútokom sa Byzancii nepodarilo dobyť späť stratené územie. Normani spočiatku stáli na strane Byzancie, no neskôr sa sami zmocnili Apúlie a aj celej Sicílie. V rokoch 1073 a 1172 s nimi vyjednávali Komnénovci. Normanským kráľom ponúkali za manželky byzantské princezné. V rokoch 1130 – 1154 bol kráľom oboch Sicílii Roger II. a so západným a východným cisárom už rokoval ako rovný s rovným.

Práve z týchto stykov sa zrodilo sicílske umenie. Stretávame sa tu s architektúrou západného typu ( baziliky v Cefalù a Monreale ). Kupolovitý kostol Martona v Palerme je naopak zvnútra byzantský a zvonku ho zdobia islamské prvky.
Katedrála v Cefalù je najstaršia. V apside dominuje Kristus Pantokrator s pokojnou tvárou, ktorý veriacim predkladá Bibliu s gréckym a latinským textom „Ja som svetlo sveta“. Podobne aj v katedrále v Monreale nájdeme v apside Pantokratora a Máriu, ktorú obklopujú anjeli a svätí. Loď, steny transeptu nad arkádali, medziobločné piliere, steny bočných lodí, ako aj vnútornú stenu priečelia pokrývajú mozaiky. Do najmenších podrobností znázorňujú príbehy Starého a Nového zákona. Pridŕžajú sa byzantskej ikonografie, zachovávajú opisný charakter bez snahy o expresívnosť.

Mozaiky v palermskej Martorane sú hodnotnejšie. Palácová kaplnka, architektonický klenot paláca Rogera II., má maurské klenby a kupolu. Vyzdobená je mozaikami evanjelistov, zástupov svätcov, ktorých tváre pripomínajú byzantský vzor, ale aj celými výjavmi. V nartexe Martorany korunuje Kristus byzantského typu Rogera II. V jednej z palácových siení v Palerme nájdeme aj vplyv Arabov. Prekvapia nás mozaikové cyklys poľovníckymi a zvieracími motívmi na pozadí exotickej prírody. Pripomínajú dlážkové mozaiky v Antiochii, ktoré vznikli za Justiniána pod vplyvom islamskej verzie sásánovského dvorského umenia.

Byzantský vplyv u Slovanov:

Dodnes môžeme sledovať zaujímavý vývoj, ktorý napriek viacerým storočiam dejín a významných zmien, preniesol až do prítomnosti náboženské obrady i umelecký prejav, pochádzajúci z Byzancie medzi 6. a 12. stor. V roku 1204, keď križiaci dobyli Carihrad, sa zdalo, že byzantské umenie zanikne. Vznikli však nové centrá, medzi inými aj v Macedónii, Srbsku a Bulharsku.
Potom, čo Paleológovci znovu pozdvihli byzantskú kultúru, začala sa šíriť aj medzi nezávislé národy. Keď potom v roku 1453 Turci navždy ovládli Carihrad a mesto začali zdobiť mešity, Slovania ostávajú žiť v minulosti a naďalej rozvíjajú byzantskú tradíciu. Vývoj nebol prerušený, čo dokazujú aj maľby Andreja Rubľova a iných ruských maliarov 14. a nasledujúcich storočí.

Bulharsko:
V polovici 7. stor. sa turkotatársky kmeň Bulharov pod vedením chána Asparucha usadil so súhlasom cisára Konštantína II. v Dobrudži. Svoje územie rozširoval na úkor Avarov a postupne splynul so Slovanmi. Roku 870 prijal cár Boris prijal krst. Súhlasil, aby Metodovi žiaci vykonávali v Bulharsku misijnú činnosť v slovanskom jazyku. Z tohto obdobia pochádza len málo pamiatok.
V období druhého bulharského cárstva vzniká po roku 1158 domáca maliarska škola s byzantskými vplyvmi. Misionári pravdepodobne prichádzali aj s umelcami, ktorí potom školili ďalších. V bulharskom umení sa vytvorili dva prúdy, čo svedčí o tom, že nešlo o mechanické kopírovanie byzantských vzorov, ale o osobitný výtvarný prejav, ktorý vznikol z konfrontácie rozličných tradícií a podnetov, ktoré napokon splynuli a vytvorili osobitnú školu. Fresky v Ivanove predstavujú jeden prúd, ktorý sa vyznačoval pružnosťou pohybov, virtuóznym spracovaním a vibrujúcou farebnosťou. Druhý prúd zastupujú maľby v Zemene, ktoré sa približujú k ľudovému umeniu, kresba je veľmi výrazná, strohá, ale zato je expresívna a bezprostredná.