Luděk Marold - realista

Vo svojich obrazoch, maľbách a kresbách sa snažil dôverne zachytiť situáciu a tú danú skutočnosť. Množstvo jeho diel a kresieb je rozptýlených po Francúzku a Nemecku. Ale tiež v českých súkromných zbierkach by sme našli menšie diela Maroldovej tvorby. Keďže zomrel tak skoro na prelome storočia, kedy sa striedali dve veľmi odlišné generácie, nikto o ňom nepodal svedectvo.

Narodil sa 7.októbra 1865 v českom Poříčí na Malej Strane Prahy v rohovom dome na spadnutie. Jeho rodina bola štvrtou generáciou Maroldov – vojakov. Narodil sa ako nemanželské dieťa Antonína Paduánskeho Květkoviča a Alojzie. Jeho matka zomrela keď mal desať rokov a tak sa ďalej o neho stará neho teta Jozefa Alojzia ktorej bol celý život za to veľmi vďačný. Jeho otec sa o neho nezaujímal, ale musel platiť súdom vymerané alimenty. Zo začiatku chodil do českej školy, neskôr bol prevedený do nemeckej školy. Pretože sa predpokladalo, že pôjde na katedru. Pri skúškach však neuspel. Vzhľadom k tomu, že veľmi rád kreslil, pokúsil sa o prijatie na Akadémiu výtvarných umení. Úspešne zložil prijímacie skúšky a bol prijatý (1881). Mal vtedy šestnásť rokov. Škola bola v temných a pochmúrnych priestoroch. Vyučovanie pozostávalo z kreslenia podľa modelu, väčších sadrových odliatkov antických sôch. Maľba sa v prvých ročníkoch neučila a farby sa považovali takmer za hriech. Kto mohol sa snažil odísť študovať do Mníchova.

Praha bola v tomto období mestom búrlivého rozvoja, ale nie moderným mestom. Domy boli väčšinou vysoké, začala sa budovať kanalizácia, elektrifikácia a prvé vodovodné pripojenia. Čechy boli síce v tej dobe najbohatšou zemou monarchie, nemajú však ujasnený politický program. V hudbe bol pražský život pomerne živý. Takmer všetky Smetanove opery boli súčasťou divadelného repertoáru. V roku 1878 začala rásť aj popularita Antonína Dvořáka. V tom istom roku vyrástla jedna z najkrajších architektúr novodobej Prahy – novorenesančná budova Národného divadla.

Medzi Maroldovích spolužiakov v rokoch 1881 a 1882 patrili Věnceslav Černý, Václav Jansa, Viktor Oliva, Karel Rašek, Kamil Stuchlík a Jozef Uprka, teda zmes umelcov, ktorý sa stali protagonistami počiatku českého moderného umenia. Na pražskom učilišti si pobudol len rok, pretože ho vylúčili za skazený prístup a za nerešpektovanie príkazov a rád učiteľov. Preto sa pokúsil o prijatie na Akadémiu v Mníchove a poznať tak vtedajšie umelecké centrum v Paríži a Taliansku, pretože bolo s ňou v priamom kontakte. Na prijímacie skúšky prišiel neskôr a keďže sa okolo modelu, ktorý mali adepti nakresliť utvoril hustý kruh, postavil sa do rohu miestnosti a nakreslil celý výjav tak, ako sa v ateliéri odohrával pred jeho očami- a prijali ho. Mníchovská Akadémia patrila k významným umeleckým školám od 19. storočia. Najvplyvnejším učiteľom tam v prvom pól storočí bol Peter von Cornelius, priťahujúci žiakov svojimi umeleckými názormi a svojou slávou. V spoločnosti sa začali utvárať rôzne spolky. V Mníchove sa formovali aj mnohé umelecké spolky, medzi nimi aj český Skréta, do ktorého sa Marold zapojil.

Od roku 1884 sa začal zaoberať ilustrovaním, ktoré sa pre neho stalo nevyhnutným. Jeho profesori ho odporučili nakladateľstvu Braun a Schneider, pre ktorých začal pracovať. V roku 1892 získal na medzinárodnej umeleckej výstave zlatú medailu za ilustrácie. Tým sa zvýšil záujem o jeho ilustrácie a získal veľmi zaťažujúce francúzske zákazky.

V Prahe v roku 1884 začali vychádzať Maroldove ilustrácie v časopisoch i románoch. Jedna boli kreslené perom a tušom, druhé boli kreslené ostrou líniou pera tak, akoby boli ryté grafikovo. Použitá „tinta“(česky) dodávala týmto kresbám charakter leptu. Marold v Mníchove študoval najmä rytiny a neskôr dokázal popísať každý Rembrantov obraz z Louvru aj Mníchova. Aj keď už prekladal žiacky prejav, jeho kresby sa zatiaľ mozaikovito skladali z bystro odpozorovaných detailov.

Záujem o ľudí žijúcich na okraji spoločnosti premietol na obraz Pytlák. Svojou jednoduchosťou a skicovitosťou je vlastne ilustráciou prevedenou do techniky oleja. Chcel dosiahnuť úspech v maľbe a nie v ilustrácií. Počas Mníchovského štúdia prekonal taktiež reumatickú horúčku, ktorá mu oslabila srdce a podlomila zdravie. Od tej doby už nikdy nebol úplne zdravý. Musel si zarábať aj na liečenie.

Predpokladá sa že v Mníchove vzniklo viacero obrazov, ale doposiaľ sa ich nepodarilo objaviť. Získal tu technickú rutinu, odvahu k rozjasneniu palety a prehľad o súčasnom výtvarnom dianí vo svete. Po piatich rokoch štúdia sa vrátil doštudovať naspäť do Prahy. Na konci leta 1889 odchádza aby vstúpil do ateliéru a učenia v Paríži. Pred Vianocami 1889 Marold v Paríži ochorel reumatizmom. Začiatkom roku 1890 začína znovu ilustrovať. Znova sa horlivo snaží zachytiť skutočnosť ale nie maľbou. Do jeho tvorby po prvý krát vstupuje ženská krása. Nie len z Maroldovho záujmu, ale pretože si to vyžadovali dobové požiadavky. Na konci roku 1891 sa mu narodil syn Ludvík. Pre Marolda znamenalo narodenie syna určite veľkú radosť, no predovšetkým záväzok hmotného zabezpečenia rodiny. Je preto nútený horlivo a svedomite pracovať. Niekde v roku 1894 sa presťahoval do Meudonu v Paríži, kde si prenajal vilu s priestorným ateliérom v záhrade. V posledných rokoch pracoval hlavne na farebných kresbách, aj keď boli prevedené do čiernobielych drevorytov.
V roku 1895 maľuje svoj najväčší plagát pre Indické slávnosti v Londýne. Zachovali sa k nemu mnohé kresby, svedčiace o nadšenosti jeho zaujatí touto témou. V 98 ešte stihol namaľovať Plagát pre Výstavu architektúry a inžinierstva v Prahe. Krátko po dokončení olejovej panorámy Bitka pri Lipsku, nedokázal vzdorovať náporu svojej choroby a 1. decembra 1898 vo svojich tridsiatich rokoch zomrel.