Architektúra
Po dlhej dobe umeleckého tvorenia sa vyčerpali všetky možnosti ďalšieho rozvinutia koncepcie a doposiaľ samozrejmá slohová jednotka sa rozpadla. Oblasti umenia ovládajú dve úplne odlišné koncepcie: empír a romantizmus. Zatiaľ čo empír, ako je známe, môžeme ešte považovať za dozvuk predchádzajúceho tvorenia v duchu klasiky a za dobový prejav osvietenstva sa javí romantizmus ako prvý prejav historizmu. Po búrlivom roku 1848 sa ujala moc buržoázie a historizmus sa stáva výlučným architektonickým pojmom. Nikdy predtým sa totiž nestalo, že by si určitá doba nevedela rady, v akom poňatí má stavať. Nemôžme usúdiť či to bolo vplyvom malomeštiactva, ale každopádne stúpajúca životná úroveň mala z zadosťučinenie so zbavením sa pompéznosti. Historizmus má svoje korene v romantickom zbožňovaní minulosti. V roku 1844 sa v Prahe konal zjazd nemeckých architektov a inžinierov. Hlavnou otázkou bolo: „V akom slohu máme stavať?“. Počas 19. storočia totiž architekti trpeli mimoriadnym nedostatkom invencie. Okolo roku 1850 sa ustálila konvencia a stavali sa chrámy a nemocnice v slohu neogorickom, obytné domy, školy a múzeá v slohu renesančnom. Pevné pravidlo to však nebolo; existovali i neorenesančné chrámy alebo neogotické obytné domy. Radnice napríklad môžeme vidieť v novorenesančnom i novogotickom. Okolo roku 1880 sa znovu vracajú barokové tvary a prezdobenosť. Najväčší problém predstavovali novodobé stavby ako napríklad nádražia a továrne či obchodné domy. Mestské domy napodobňovali svojimi priečeliami talianske renesančné paláce. Tie však neboli domami nájomníkov. Pôdorysnému riešeniu sa nekládol dôraz, pretože za architektúra sa považovala fasáda, len vonkajší výraz domu. Hygienická výstavba bola tiež zanedbanou stránkou veľkomiest. Uličná sieť bola väčšinou pravouhlá, no a v mestských štvrtiach boli miestami vysádzané parky a stromové aleje.
V nasledujúcom storočí sú naproti tomu skoro všetci architekti absolventi vysokých škôl technických alebo akadémii výtvarných umení. Navyše bola hodnotená akadémia parížska, známa pod skráteným názvom Ecole des Beaux Arts. Svojim najlepším študentom udeľovala Veľkú rímsku cenu, poskytujúcu päťročné štipendium pobytu v Ríme.

V dobe feudalizmu stavitelia väčšinou pracovali v stálych službách kráľa, alebo šľachtického rodu. V kapitalizme sa ich postavenie zmenilo. Architekti museli začať vyhľadávať zákazníkov a stavebníkov sami, lebo nechceli riskovať neistú existenciu. Museli sa uspokojiť s anonymnou prácou u iného samostatného architekta. Štátna správa a podobné inštitúcie zamestnávala len malé množstvo architektov, pravdepodobne tých s významnejším rodokmeňom.

Do 19.storočia bol architekt súčasne projektantom i konštruktérom. Celkom jednoduché znalosti mu zabezpečovali sám návrh aj technické riešenie stavby. Avšak čoskoro po roku 1810 sa stretáme s prípadom, kedy sa o autorstvo jednej a tej istej stavby podieľali dve osoby: inžinier a architekt. Rozdelenie architektonickej a technickej úlohy malo za následok, že mnoho architektov bolo nedostatočne školených. Nové stavebné technické poznatky sa však rozrástli.

Rozdiel v staviteľstve tiež našiel svoje rozdelenia a to na oblasť pozemného staviteľstva zahrňujúca obytné budovy a inžinierske staviteľstvo, zaoberajúce sa výstavbou ciest, tunelov, mostov, priehrad a podobných objektov. Neskôr až po druhej svetovej vojne sa rozšírilo ešte o urbanistov, zaoberajúcich sa na výstavbu miest a územným plánovaním.

Skutočnosť, že doba nemá svoj vlastný sloh a že je výtvarne neplodná, si všimli i niektorí vzdelaní laici. A tak trpký poznatok prinútil bavorského kráľa Maximiliána II., aby v roku 1851 vypísal súťaž na vynájdenie nového slohu. Táto nevídaná akcia nebola úspešná; výsledkom boli niektoré mníchovské stavby, zlučujúce renesanciu s goticky prevýšenými proporciami.

Pokrok v staviteľstve
Gottfried Semper študoval architektúru na akadémii výtvarných umení. Zostal po celý život zástupcom neorenesancie, považoval ornament za prednosť tvorby človeka a nezmieril sa s novými konštrukciami zo železa, ktoré sa mu podobne ako stavby gotické zdali príliš chladnými a nehmotnými. Hovoril síce o tom že materiál má vyjadrovať svoju totožnosť ale podporoval a zdôrazňoval dôležitosť náteru.

Eugène Emmanuel Viollet-le-Duc bol Parížan už od šestnástich rokov pracoval u rôznych staviteľov a architektov a však odporučenie na Ecole des Braux Arts nevyužil. Svoj dôležitý prínos mal v teoretickom diele, ktoré zhrnul do desiatich zväzkov histórie architektúry. Bol odporcom klasicistickej tradície a naopak zástancom gotiky. Nie však pre jej mysliteľské pôsobenie, ale pre racionalistický výraz, jej konštrukcie a účelový výraz. Odmietal dobový historizmus hovoril: „Ak chceme mať vlastnú architektúru, nesmieme hľadať zdroj v iných dobách“. Poznanie substilných konštrukcií gotických katedrál, ho však priviedlo k tomu, že tušil veľký význam kovových konštrukcií.

Pri skúmaní stredovekých pamiatok prišiel k záveru, že gotický stavitelia riešili svoje stavby čisto podľa účelu a konštrukcie a že duchovné zámery jej pripisovali až neskôr.

Prvou kovovou konštrukciou bol most v Anglicku budovaný cez rieku Severn. Bolo to ku koncu 18. storočia a použitá bola krehká, ale na tlak odolná liatina. K zmenám v staviteľstve došlo náhle. Najskôr sa používali liatinové stĺpy, zdobené ešte antickými tvarmi a v rôznych formách dodávané podľa katalógov. Ďalej sa železo používalo namiesto dreva na strešné konštrukcie.

Železné konštrukcie majú veľké množstvo výhod. Sú subtílne a zaberajú málo pôdorysnej plochy. Umožňujú zaskliť veľké plochy, a tým dokonale presvetliť vnútorný priestor. Dovoľujú rýchlu a suchú montáž, a tým kratšiu dobu výstavby. Prisudzovala sa jej ohňovzdornosť, ktorú v skutočnosti nemá. Požiar Krištáľového paláca v New Yorku (1858) dokázal, že sa železo ľahko zohreje a zmäkne.

Už v polovici 19.storočia sa kovové konštrukcie stávali samozrejmými pre konštrukciu veľkolepých stavieb, väčšinou nádraží a výstavných hál. Nádražie sv. Pankráca v Londýne malo vtedy najväčší rozpor. Oblúkové nosníky prekonali rozpor 73,2 metra.

Novodobým vynálezom pre výškové stavby bol výťah. Po prvý krát ho predviedol Elisha Grave Otis v New Yorskom obchodnom dome roku 1853.
Po prvý krát sa tiež stretáme s názvom betón ako určitú hydraulickú omietku vynájdenú francúzskym konštruktérom B.F. de Bélidor, a to v roku 1753.
Dnes sa považuje za betón zmes kameniva (štrk a piesok) a spojiva (voda a cement).musí obsahovať cement. Vynález sa datuje rokom 1824, kde si ho dal patentovať istý anglický murár Joseph Aspdin. Patentov na betón bolo viac pretože každý si ho vytváral podľa svojich odlišných pomerov jednotlivých surovín.

Ide v podstate o akýsi umelý kameň, je viac odolný na tlak, nie však na ťah. Preto sa zo začiatku používal iba pre vyhotovenia základov.

Železo betón, ktorý je vnútri vystužený oceľovými prútmi či sieťovou výstužou, umožňoval využitie aj v miestach kde bola konštrukcia namáhaná na ťah. V období okolo II. svetovej sa začala šíriť aj výroba železobetónových dielcov zhotovených v továrňach a tie sa spájali až na staveniskách.

Okrem konštrukcií budov sa odrazil pokrok aj na interiérovom vybavení. Typické boli ohýbané stoličky thonetky. Na tento nápad prišiel umelecký stolár Michael Thonet. Pomocou horúcej pary dosiahol ohyb a tvarovanie využívané i v súčasnosti. Thonetové bukové stoličky boli veľmi pevné a lacné a preto si získali takú obľubu na celom svete. Prvú stoličku vyrobil v Koryčanoch (1856).

Záver
Túto prácu som si zvolil z vlastného záujmu najmä preto, že napriek slohovej nejednotnosti ktorá vtedy bola, malo 19. a 20. storočie veľký vplyv a význam podobne ako aj renesancia. Navyše nebolo to tak dávno a celé 19. storočie bolo jedným veľkým prínosom v rozvoji technológií, techniky a v neposlednom rade aj umenia. Podľa svojich možností som sa snažil vypracovať predovšetkým svetoznámych maliarov, o ktorých je pomerne veľa dostupných informácii. Ich tvorba bola ovplyvňovaná ich životnými skúsenosťami, ktoré ma naozaj zaujali. Všetci umelci spomínaný v tejto práci a mnoho iných, boli skutočnými velikánmi v oblasti umenia, častokrát uznanie ich tvorby, so strany širokej verejnosti a umeleckých kruhov, prišlo až po ich smrti.