William Turner - impresionista

Joseph Mallord William Turner sa narodil roku 1775 v Londýne. V roku 1789 vstúpil do kancelárie istého kresliča s úmyslom stať sa architektom. Svoje kresby vystavoval v obchode svojho otca. Jeden člen Royal Academy si ich všimol a povzbudil ho, aby sa stal maliarom. Bol prijatý do školy Kráľovskej akadémie a na výstave akadémie, ktorá bola vlastne obdobou parížskeho Salónu, sa zúčastnil už v roku 1790. Pracoval ako kreslič pre významného architekta sira Johna Soana. Vďaka sirovi a samozrejme svojmu talentu precestoval celý Wales, Anglicko a Škótsko.

Roku 1799 dostal hneď dve ponuky a to od lorda Elginsa, aby ho sprevádzal po Grécku ako kreslič, ale rozhodol sa pre pozvanie anglického excentrika Williama Beckforda na návštevu do viedenského sídla Fonthill Abbely.

Roku 1800 získal Beckford dovtedy najväčšiu olejomaľbu, Piatu egyptskú ranu. Po prvý raz Turner obraz “vybavil“ vlastnými veršami. Záujem o topograficky presné vnímanie krajiny a architektúry začína ustupovať.

Amiensky mier mu umožnil cestovať roku1802 do Švajčiarska. V Paríži navštívi Dávidov ateliér v Louvre, ktorý bol už bohatší o Napoleonove diela.
Keď Turnera roku 1803 zvolili do predstavenstva Kráľovskej akadémie, rozpútal sa spor o jeho spôsobe maľovania. Hlasné pochybnosti o jeho duševnom zdraví utíchli až po vydaní Modern Painters od Johana Ruskina roku 1843. Turner si vo svojom dome zriadil galériu. Politicky sa interpretuje Snehová búrka: Hanibal a jeho armáda prekročila Alpy roku 1812.

V nasledujúcom roku dosiahla akademická polemika o Turnerovej štýlovej voľnosti vrchol. Obraz Ranný mráz z roku 1813 však robil dojem aj na jeho odporcov a Johna Constabla, ktorý odsudzoval Turnerovo vzdialenie sa od skutočnosti. Jeho paleta sa rozjasnila a začal opäť cestovať. Roku 1817 k Rínu, roku 1818 z poverenia sira Waltera Scotta do Edimburghu a roku 1819 na žiadosť jedného vydavateľa po prvý raz do Talianska. Cieľom je vyhotoviť predlohy knižných ilustrácií a grafických sérií – tie potom vychádzali do polovice tridsiatich rokov.

Roku 1840 cestuje Turner po tretí raz do Benátok. Geotheho Farbenlehre vychádza v anglickom preklade. Roku 1843 mu Turner venoval dve kompozície. O rok neskôr predstavil na výstave Kráľovskej akadémie Dážď, paru a rýchlosť. Roku 1845 sa sťahuje do ústredia. Zaoberá sa možnosťami fotografie a ešte krátko pred smrťou si so záujmom prezrie Prvú svetovú vojnu v Londýne. Zomrel v Londýne roku 1851. Zberatelia majú vraj väčší záujem o jeho akvarel ako o olejomaľby. Svojim maľbám dával dlhé mená, ktoré ako partitúra podfarboval veršami Johana Miltona(1608 až 1674), Byrona (1788 až 1824) alebo aj svojimi. Hudba a krajinomaľba boli pre neho príbuznými disciplínami.

Dážď, para a rýchlosť – Great Western Railway
Hlavnou témou tohto obrazu je rýchlosť, to, čo ľudí v 19. storočí tak fascinovalo. Hovorí sa že autor vyklonil hlavu z okna svojho kupé, aby zakúsil rýchlosť na vlastnej koži. Turner totiž v poštových vozňoch precestoval Anglicko, Škótsko a pol Európy, vedel prednosti železnice oceniť.
Lokomotíva na jeho obraze prechádza cez novo postavený most na Temži pri Maidenheade, na východ od Londýna a v tej dobe bol most aj lokomotíva považované za majstrovský kúsok techniky. Turner ukazuje na kabínu rušňovodiča. Kotol je rozpálený, oblaky dymu naznačujú smer jazdy von z obrazu. Jednoznačne téma železnice ponecháva otázku či treba jeho obrazy vnímať ako klam alebo monument skutočnosti.
Dynamiku dodáva prudká perspektíva mosta, ktorá sa rozplýva vo farbách až úplne mizne.

Fighting Temeraire – ťahaný k svojmu poslednému kotvisku na zošrotovanie
„Téméraire“ namaľoval po prvý raz roku 1806 v Bitke pri Trafalgare. O dobrých tridsať rokov neskôr loď doslúžila. Na poslednú plavbu sa už nevydáva vlastnými silami, k poslednému kotvisku ju ťahá malý kolesový parník. Obe lode sa odrážajú na pokojnej morskej hladine. Farby zapadajúceho slnka možno nájsť aj vo farbách parníka.

Turner veľa cestoval a na mnohý akvareloch zachytáva krajinky, mestá a pamätihodnosti.