Paul Cézanne – post impresionista
Narodil sa 1839 v Aix-en- Provence, navštevoval od roku 1857 kurz na mestskej škole kreslenia v Aix. Proti svojej vôli nastúpil roku 1859 v rodnom meste na štúdium práva, v ktorom pokračoval roku 1861 v Paríži, kde žil aj jeho priateľ zo školských čias Émile Zola. Tu sa zoznámil s dielami impresionistov ako aj s ich metódou maľby v prírode. Svoju túžbu stať sa maliarom si presadil až roku 1862. Na prijímacích skúškach na École des Beaux Arts neuspel, namiesto toho navštevuje kurzy Académie Suisse, kde sa zoznámil s Pissarrom a Renoirom.

Roku 1863 boli odmietnuté jeho obrazy na Salóne odmietnutých. V Louvri začal kopírovať maľby a od roku 1865 maľoval už len príležitostne v prírode. Cézannovo ranné dielo je štýlovo nejednotné, ovplyvnené starými majstrami i Delacroixom, navyše ťažko ho posudzovať, lebo mnohé obrazy zničil jeho otec alebo on sám. Roku 1866 sa o jeho zátišiach pochvalne vyjadruje Manet.

Roku 1872 sa Céznne zoznámil s Paulom Gachatom, jedným z prvých dôležitých podporovateľov impresionistov, roku 1873 sa stretol s van Ghoghom, neskôr aj s Gauguinom. Barokové a romantické náznaky z jeho diel miznú a zbližuje sa s umelcami z Café Guérbois, neskoršími impresionistami, no nikdy sa nestotožnil s ich cieľmi. Domnieval sa, že sa maliar musí dívať na geometriu scény ležiacej pred ním. Za týmto účelom si Cézanne osvojil charakteristické ťahy štetcom plným pastelových farieb, ktoré dodávali jeho dielam hutnosť a kompaktnosť. Na ich prvej výstave sa zúčastnil roku 1874 okrom iného obrazmi Obesencov dom a Moderná Olympia, ktoré vzbudili najviac rozruchu a pohoršenia.

Na tretej výstave impresionistov roku 1877 Cézanne opäť ostro napáda kritika a od vtedy sa na nijakej ich výstave nezúčastňuje, ale ostáva však naďalej s kolegami v priateľskom spojení. V polovici tridsiatich rokov sa zaoberá témou Kúpajúce sa ženy.

Po „romantickom“ a „impresionistickom“ období sa v Cézannovej tvorbe okolo roku 1880 začína „konštruktívne“ alebo „syntetické“ obdobie. Širšie ťahy štetca využíva ako geometrické plochy striedajúce mihotavé ťahy impresionizmu, čo viedlo k spevneniu prvkov obrazov. Monet a jeho impresionizmus boli preňho čistým umením pre oko.

Znova a znova maľoval krajinu v okolí L'Estaque pri Marseille, zjednodušoval ju, jednotlivé tvary spájal do veľkých. Vznikali početné zátišia a portréty.
Predtým vždy odmietaný roku 1882 vystavil po prvý a posledný raz na Salóne.

Po smrti svojho otca, ktorý mu zanechal značné dedičstvo, sa roku 1886 vrátil do rodného domu v Aix. Okolitá krajina sa mu stala obrovským zdrojom inšpirácie (hora Sainte-Victoire).Toho istého roku došlo k zlomu v priateľstve so Zolom, pretože vo svojom románe Dielo opisoval skrachovaného maliara, ktorý spácha samovraždu a dáva mu Cézannove črty.

Vďaka samostatnej výstave roku1895 v Paríži sa predstavil širšiemu publiku.

Paul Cézanne zomrel vo svojom rodnom meste a na jeho počesť sa konala spomienková výstava roku 1907. Až do prvej veľkej výstavy bol neznámy. Jeho predovšetkým neskoršie diela najviac ovplyvnili umelcov 20. storočia a to najmä predstaviteľov fauvizmu a kubizmu.

Mont Sainte-Victoire
Zrieka sa kontrastného nasadenia i popredia so stromami alebo skalami; namiesto toho sa do popredia dostáva nižšia zóna vyčlenená zo stredného plánu obrazu. Vzniká tak trojité horizontálne navrstvenie, zreteľné práve v zürišskom obraze. Motív vrchov je vystihnutý priamo; nič neodvádza pozornosť od hieratického masívu na pozadí oblohy. Kompozícia obrazu získala na ostrosti. Ťahy štetca sú uložené jeden vedľa druhého. Vzniká koberec z farebných fľakov, ktoré mimovoľne vnímame ako lúky, domy, vrch a nebo. V neskorších obrazoch Mont Sainte-Victoire sa farba chápe ako tvar, pričom povedané Cézannovými slovami, „tvar“...existuje iba vďaka susedným tvarom“. Farba a tvar sa nachádzajú už len na jedinom mieste. Cézanne namaľoval cez 60 variácií na túto horu neďaleko svojho domu. Pohľad na ňu v ňom vyvolával silné citové asociácie a sám Cézanne horu popísal ako „ohromujúci motív“. Opakovane ju maľoval cez viac ako 30 rokov.