Paul Gauguin – post impresionista

Na rozdiel od kľudného a systematického Seurata zdieľal Paul (1848-1903) van Goghovo presvedčenie, že maľba by sa mala snažiť vyjadrovať vnútorný pocit. Rovnako túžil po dokonalejšom svete, ale jeho hľadanie ho zaviedlo do sveta s úplne odlišnou kultúrou.

Gauguinova záľuba vo všetkom farebnom a exotickom mohla mať korene v jeho detstve strávenom v Peru. Samozrejme v prvých rokoch dospelosti získal jeho život celkom obyčajný ráz. Po určitej dobe prežitej v radoch francúzskeho obchodného loďstva sa stal Gauguin obchodníkom s cennými papiermi. Oženil sa mal 5 detí a potom sa presťahoval do pekného predmestského domu v blízkosti Paríža. Ako náhle dosiahol vo veku 35 rokoch obchodného úspechu finančne sa zabezpečil, rozhodol sa, že sa začne venovať maľovaniu ako koníčku. Skoro zistil, že týmto spôsobom neuživí rodinu, svojho pokusu sa vzdal a v roku 1886 sa presťahoval do umeleckej kolónie Pont-Aven v Bretani. Priťahoval ho primitívny, náboženský život, ktorý ho doviedol až za hranice svojej vlasti. Posledných 12 rokov svojho života rozdelil medzi dlhé pobyty na Tahiti a Marquesách a krátke obdobie strávil v Paríži. Ostrovy v Pacifiku mu poskytovali veľkú inšpiráciu. Jedným z najcharakteristickejších rysov jeho obrazov vytvorených na Tahiti je používanie plochej kompozície podobnej frýzu., čo naznačuje, že bol pravdepodobne ovplyvnený egyptským umením.

Videnie po kázaní (1888)
Pokúsil sa vyjadriť neviditeľný svet duchov a démonov. V tej dobe sa nadobro rozlúčil s impresionizmom, ale farby nanášal na plátno po malých plôškach, či v krúživých pohyboch. Nie v širokých plochách.

Žltý Kristus (1889)
Žena s kvetinou (1891)

Rok pred tým ako namaľoval tento obraz, odišiel z Francúzska na Tahiti, kde chcel vytárať prosté, veľmi prosté umenie.

Odkiaľ prichádzame? Čo sme? Kam ideme? (1897)
Biely kôň (1898)

George Seurat (1859–1891) – post impresionista

Zo všetkých postimpresionistov mal najbližšie k pôvodným cieľom impresionistov. Motívy, ktoré s obľubou maľoval, boli obľúbené motívy impresionistov.
- Parížania v letnom popoludní, alebo na večernej zábave, každodenný život na predmestí či krajina na severnom pobreží Lamanšského prielivu.
Ako syn pomerne zámožných rodičov sa Seurat nikdy nemusel obávať o živobytie, a v dôsledku toho sa mohol cieľavedome a intenzívne venovať svojej umeleckej tvorbe. Pre jeho metodickú dôkladnosť bolo typické, že sa v začiatkoch svojej kariéry venoval dva roky čiernobielej kresbe, aby si osvojil jemnosť odtieňov, a až potom prešiel na kresbu farebnú.

Seuratov prístup k používaní farieb bol vedecký a premyslený. Stredobodom jeho diela bol dojem „optickej zmesi“. Namiesto toho, aby farby pred nanesením na plátno miešal na palete, čo malo podľa neho za následok stratu vnútorného napätia, nanášal na povrch plátna jednotlivé farebné bodky namiešaných farieb. Pri pohľade z diaľky sa jednotlivé farby opticky spojili, čo vytváralo dojem väčšej žiarivosti. Veľkosť bodiek Seurat presne prepočítaval tak, aby zodpovedali veľkosti obrazu a vzdialenosti, z ktorej sa na ňu budú ľudia dívať. Táto náročná technika maľovania drobnými bodkami sa nazýva „pointoizmus“; klasickým príkladom je Seuratovo „Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte“ (1884-86).
Ako náhle preštudoval farbu, začal sa zaoberať líniami v presvedčení, že určité línie môžu s určitou farbou vyjadrovať konkrétne emócie. Napríklad nahor zakrivené línie môžu vyjadrovať šťastie, upadajúce línie môžu predstavovať kľud.

Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte (1884 – 1886)

Bola populárna téma impresionistov – elegantní Parížania, užívajúci si lenivé letné popoludnie. Muž a žena sa prechádzajú pod stromami alebo odpočívajú na brehu rieky a sledujú veslárov na Seine. Scéna pôsobí uhladeným dojmom, ľudia sú oblečený podľa poslednej módy a oddávajú sa posledným módnym výstrelkom, akými bola napríklad opička na vodítku. V skutočnosti nebol ostrov La Grande Jatte tak uprený a škrobený, ale Sauret ho tak rád zobrazoval. A predstavoval si tak ideálny svet.

La parade (1888)
Pudrujúce sa mladé dievča (1890)
Cirkus (1890 – 1891)

Vincent van Gogh – post impresionista

Narodil sa 23.marca 1853 v Groot-Zunderte v severnom Brabantsku, malom meste Holandska. Jeho otec bol protestantský duchovný, zatiaľ čo jeho matka pochádzala z rodiny maliarov a obchodníkov s umením.

V roku 1869 nastúpil do učenia v obchode s umeleckými predmetmi v Den Haagu, ktorý vlastnil jeho strýko. Navštevoval filiálky v Londýne a Paríži. Pri svojej prvej návšteve Paríža, bol veľmi okúzlený vôbec prvou výstavou impresionistov.

Jeho budúcnosť vyzerala sľubne až do roku 1874, kedy bol preložený do Londýna. Tu sa zamiloval do dcéry svojej domácej a zanedbával tak prácu. Z práce ho prepustili a nasledovne poslali domov.

V roku 1876 sa do Anglicka vrátil a pracoval pre jednu londýnsku školu ako vyberač poplatkov. Bol natoľko šokovaný chudobou panujúcou v meste, že odmietol ďalej vyberať peniaze a rozhodol sa intenzívne študovať Bibliu, aby sa stal duchovným ako bol jeho otec. S cieľom stať sa laickým kazateľom navštevoval van Gogh roku 1878 evanjelickú školu pri Bruseli.

Na skúške prepadol, ale napriek tomu získal v januári 1879 dočasné miesto kazateľa v belgickom banskom dištrikte Borinage, kde mohol pomáhať chudobným. Svoje dojmy zachytil v kresbách.

Rozhodol sa vzdať všetkého majetku a žil v schátralej búde po boku svojich ovečiek. Jeho zdesení zamestnávatelia ho v roku 1880 prepustili. Van Gogh nebol svojim prepustením nijak zaskočený.

Začiatkom roku 1880 sa stretol van Gogh s populárnym maliarom vidieckych scén Julom Boretonom, neodvážil sa vstúpiť do jeho strhujúceho sprievodu, ale rozhodol sa, že sa chce stať umelcom a chce zdeľovať plátnu vitalitu a hĺbku každodenného života.

Theo van Gogh, jeho brat, s ktorým si celý život intenzívne písal, ho začal finančne podporovať v štúdiu umenia, v ktorom Vincent začína v októbri 1880 v Bruseli.

Roku 1882 získal van Gogh ateliér v Den Haagu. Vzdialení príbuzní mu dodávali odvahu pri maľovaní olejovými farbami. Do roku 1885 vzniklo asi 200 expresívnych olejomalieb v tmavých tónoch, medzi nimi prvé majstrovské dielo Jedáci zemiakov.

Roku 1886 odišiel Vincent van Gogh k bratovi do Paríža, kde sa konala posledná výstava post impresionistov. Jeho brat Theo tu viedol malú galériu na parížskom Montmartri. Tu stretol všetkých dôležitých postimpresionistov, ako napr. Cézanneho, Seurata a medzi nimi aj Gaugina, ktorý mal rovnaké názory na to, že maľby sa majú odvíjať od vnútorných pocitov. Van Gogh však do tohto prostredia nezapadol, bol častejšie opitý ako triezvy a opilstvo samozrejme smerovalo k nekontrolovateľným výstupom. Rozhodol sa teda opustiť aj toto miesto.

V jeho hlave sa postupne rozvinula ďalšia mánia, ktorú začal postupne rozvíjať. Jeho realistické začiatky sprevádzané tmavými tónmi pominuli, začal používať jasnejšie farby a ovplyvnil sa japonskými drevorezbami. Vzniklo tak celkom tristo kresieb a malieb, okrem iného aj dvadsaťdeväť autoportrétov. Van Gogh sa zúčastnil na skupinových výstavách a reštauráciách a divadlách; svoje obrazy začal predávať, no za neprimerane nízke ceny.

Zaujatý myšlienkou založiť spoločenstvo, v ktorom by umelci spoločne žili a pracovali, odišiel vo februári 1888 do Arles na juhu Francúzka a to bolo to pravé miesto, ktoré splňovalo jeho predstavy. Podarilo sa mu zoznámiť sa s miestnymi ľuďmi a našiel si podnájom. Tu pracoval až 16 hodín denne a naplno rozvíjal svoj expresívny, ale osobitý štýl. Často si v noci zobral farby a stojan a vydal sa do polí zachytiť mesačný svit. Dokonca, aby videl na maľovanie, udržiaval hlavu v patričnej polohe radu sviečok na klobúku.