Gustav Klimt – secesia

Narodil sa roku 1862 v Baumagartene pri Viedni. Po niekoľkých rokoch štúdia na viedenskej umeleckej priemyslovke spolu s bratom Ernestom a ďalším spolužiakom zakladajú spolok „Künstlercompagnie“. Vytvárali veľké programy pre úpravy novostavieb. Za dekoratívne maľby v divadle Burgtheater bola celá ich skupina poctená samotným cisárom. Navštívil Mníchov a Benátky.

V rokoch 1890 a 1891 nasledovali práce v Umeleckohistorickom a Prírodovednom múzeu vo Viedni. Klimt patril k zakladajúcim členom Viedenskej secesie a roku 1897 sa stáva jej prezidentom.

Už ich prvá výstava roku 1898 na ktorej sa zúčastnili aj iný svetový umelci bola veľmi úspešná. Pre legendárnu secesiu a časopis secesia, navrhuje Klimt ilustrácie.

V rokoch 1900 až 1901 namaľoval fakultné obrazy Filozofia a Medicína – na ktorej je nahá tehotná žena. Práve preto vznikla búrlivá kritika. Od tohto momentu sa stal podozrivým z pornografie.

Roku 1903 cestuje Klimt do Ravanny, kde sa inšpiroval ranokresťanskými mozaikami. Tie trvalo zapôsobili na jeho tvorbu. V tom istom roku boli založené viedenské remeselnícke dielne, ktoré dostali objednávku roku 1904 na úpravu Palais Stoclet v Bruseli. Klimt navrhol do jedálne mramorový vlys.
Roku 1905 opustili umelci združenie okolo Klimta Viedenskú secesiu pre spory. Keď Klimt už krátko po prelome storočí namaľoval krajinky v kvadratickom formáte, preberá teraz tento tvar „ bez napätia“ aj pre portréty. Zoznámil sa s Eugenom Schielem.

Klimtova skupina usporiada výstavu (1908) a jeho obrazy tvoria stredobod pozornosti. Poslednými obrazmi ktoré vznikli boli Smrť a život asi z roku 1910.
Roku 1917 bol ešte menovaný za čestného člena Akadémie v Mníchove a vo Viedni. Roku 1918 zomrel v hlavnom meste Rakúska.

Patril k hlavným umeleckým predstaviteľom secesie. Jeho zobrazenie ženy, a jeho kresby točiace sa okolo ženskej sexuality mu zaisťujú popredné miesto v dejinách erotického umenia 20. storočia.

Edvard Munch – priekopník expresionizmu

Narodil sa roku 1863 v Løtene v južnom Nórsku. Vyrastal v predmestskej robotníckej štvrti Christiane – dnešné Oslo. Roku 1879 začína na otcovo želanie študovať inžinierstvo, po krátkom čase štúdium ukončil, aby sa stal maliarom. Roku 1883 sa po prvý krát zúčastnil ba Jesennom salóne, ktorý rok predtým založili secesionisti z Oslo. Munch sa stýkal s tunajšou bohémou, s anarchistickými a socialnoreformistickými spisovateľmi a umelcami. Maliar Fritz Thaulow, Munchov vzdialený príbuzný a švagor Paula Guagina, mu roku 1885 umožňujú cestovať na Svetovú výstavu do Antverp a Paríža.

Munchovo prvé majstrovské dielo Choré dieťa vyvoláva na Jesennom salóne roku 1886 pobúrenie. Vďaka štátnemu štipendiu mohol cestovať po roku 1889 do Paríža, Le Havru a Nice. Z jeho diel sa vytrácajú náznaky impresionizmu a po krátkej naturalistickej fáze sa presadzuje „protoexpresionizmus“ so silnými symbolickými črtami.

Začína sa zaujímať o konflikt pohlaví. Roku 1892 vystavoval svoje obrazy v Berlíne. Výstava vyvolala škandál a zatvorili ju. Munch sa stretával so spisovateľmi, ktorí sa stretávali v „Čiernom prasiatku“, medzi nimi aj so Strindbergom.

Roku 1893 vznikol Výkrik, v nasledujúcom roku Madonna, neskôr Červené divé víno, obrazy Vlysu života, ktoré tvoril postupne počas viac ako troch desaťročí. Dvadsaťdva z nich bolo roku 1902 vystavených v Berlíne pod názvom Zo života modernej duše. Na prelome storočí podnikal takmer každodenne väčšie cesty; tie ho zaviedli do Paríža, kde viac ráz vystavoval na „Salóne nezávislých“, do Talianska a najmä do Berlína. Všimli si ho nemeckí zberatelia; vzniklo množstvo portrétov. Traumatický koniec vzťahu s Tullou Larsenovou roku 1902 Muncha sprevádzal v obrazoch Smrť Mareta. Jeho v podstate problematický vzťah k ženám a k sexualite odrážajú série Zelená izba (1907) a Umelec a modelka (1920), ale aj obrazy triptychu Kúpajúci sa muži (1907/08), v ktorých odmietal monumentálne zobrazenie archaickej mužskosti.

V dôsledku nadmernej konzumácie alkoholu sa roku 1908 nervovo zrútil. Odišiel do sanatória roku 1909 kúpil usadlosť na juhonórskom pobreží, útočisko i „ateliér v prírode“, ako od roku 1916 jeho dom pri Oslo.

Po roku 1918 opäť viac cestoval, stal sa členom akadémií v Berlíne a Mníchove. Jeho sedemdesiatiny vyvolali roku 1933 medzinárodnú pozornosť.

Roku 1937 odstránili z nemeckých galérií osemdesiatdva jeho diel s výhradou, že sú „zvrhlé“. Po obsadení Nórska Nemeckom roku 1940 odchádza Munch do ústrania. Zomrel roku 1944 v Ekely pri Oslo.

Výkrik (1893)
Na obraze vidno akési mólo, ktoré vedie do hĺbky. Dve mužské postavy po ňom pokojne kráčajú, smerujú von z obrazu. V popredí, ktoré je ostro zrezané, ako na mnohých Munchovích obrazoch, a teda v tesnej blízkosti pozorovateľa, stojací čelom k nemu tretia postava – bez pohlavia, v meravej póze, držiac sa za hlavu a s ústami otvorenými k prenikavému výkriku. Postava je absolútne izolovaná. Krajina za ňou s fjordami je zrkadlom jej vnútorného života. Nebo je sfarbené do krvavočervena. Upokojujúce prvky – lode na vode a kostolná veža napravo- ktorú vidno iba na grafike vytvorenej podľa toho motívu roku 1895, tu chýba. Farebnosť výkriku sa nesie v zajatí naturizmu. Červenomodrú vodu, v ktorej sa odráža krvavočervená večerná obloha , možno chápať ako fenomén vyvolaný jasným svetlom a vetrom. Tvár a postoj postavy v popredí – expresívne skrivené, vystupňované v prospech výrazu. Nanášanie farby na pozadí v pásoch sa často vysvetľuje ako znázornenie zvukových vĺn, ale taktiež prirovnanie k van Goghovej „nehlučnej“ Hviezdnej noci. Za podobraz Výkriku sa považuje táto peruánska múmia z Musée de l'Homme v Paríži. Ruky podopierajú lebku zviazanej múmie. Ústa má otvorené.