Nemý film
V dnešnej dobe plnej elektroniky si ani neuvedomujem dôležitosť tohto obdobia ľudstva, kedy podobne ako v renesancii dochádza k mnohým bádaniam, skúmaniam a objavom a to predovšetkým v oboroch ako fyzika,, elektrofyzika, a chémia. Všetky činnosti cieľavedomých ľudí priniesli svoje klady a žiaľ aj nechcené zápory, ako bola 1. a 2.svetová vojna. Obraz tohto obdobia zaznamenáva práve vynález nemého filmu. Film sa v skutočnosti skladá s tisícov statických obrázkov, ktoré sú premietané v pravidelných sekvenciách pred zrakmi divákov. Každý obrázok sa ukáže len na chvíľu a potom sa nahradí obrázkom, ktorý je len nepatrne odlišný, medzera medzi nimi zostáva vďaka zotrvačnosti oka nepostrehnuté a obrazy naväzujú v súvislom deji.
Tento fenomén tvoril princíp mnohých hračiek 19. storočia. Jeho aplikácia vo filme bola však veľmi obtiažna. Prvé pohyblivé fotografie vznikli v 30 rokoch 19. storočia. Film sa zrodil pomocou dvoch prístrojov. Prvý bol schopný vytvoriť rýchlu pripravenú sekvenciu obrazu k zachyteniu deja a druhý dokázal tieto obrazy v takej istej rýchlosti premietať. Nakoniec, po období len postupného zlepšovania týchto prístrojov, bol v laboratóriách známeho amerického vynálezca Thomasa Alva Edisona navrhnutá skutočná kamera a špeciálny premietací prístroj známi ako kinematograf.

Zrodenie fimu
Edisonov vynález po prvýkrát verejne predstavil v New Yorku v roku 1894. V nasledujúcom roku predviedli svoj kinematograf dvaja francúzsky bratia Auguste a Louis Lumiérovci. Premietal obrázky na plátno a mimochodom dal taktiež názov dnešnému kinu. Prvé publikum bolo nadšené pohyblivými obrázkami zachytávajúcimi každodenné udalosti filmových bratov Lumiérovích. Po niekoľkých rokoch bol film hlavným zdrojom noviniek, predvádzaných na veľtrhoch a v koncertných sienach.

Približne od roku 1900, začali výrobcovia filmov prechádzať na to, že nemusí byť len nahrávkou udalostí, ale mohol by byť použitý kreatívne, a to k tvorbe príbehov. Vzniká teda úplne nová tvorba zábavy a umenia veľmi podobné divadelnej a nazýva sa filmovým umením.

Vynikajúcim priekopníkom bol Francúz Georges Méliés. Jeho veľkolepý medzinárodný úspech „Cesta na mesiac“(1902) taktiež odhalil výnimočný potenciál kamery pre triky a zvláštne efekty. Edwina S. Portera „Veľká vlaková lúpež“(1903) bola významná pre rozvoj realistického príbehu používajúcheho zmes kvalitných nástrojov, ako je strih – časový posun vzad a vpred medzi dvoma dejmi odohrávajúcimi sa medzi dvoma dejmi odohrávajúcimi sa na rovnakom mieste.

Po roku 1900 sa filmové predstavenia premiestnili do časových búd a sál a do roku 1910 boli už v Európe a Amerike tisícky kín. Film začal byť obrovským biznisom. Od roku 1912 sa objavili prvé celovečerné filmy. Trvali hodinu a dlhšie (okrem 15 – 16 minútových filmov). Tvorili sa ďaleko ambicióznejšie – historické epické diela a veľkofilmy s ohromnými výpravami a mimoriadnymi výlohami, ktorých priekopníkmi boli taliansky filmový tvorcovia(napr. Quo Vadis -1912). Tvorcovia používali pohyblivú kameru a najímali veľké množstvo statikov.

Moderné sochárstvo
Sochárstvo, rovnako ako maliarstvo, prešlo v priebehu 20. storočia výraznými zmenami. Vďaka záplave nových vĺn, štýlu, tém a materiálov vznikla široká škála skvelých diel.

Od doby talianskej renesancie až do 20. storočia sa od sochárov očakávalo presné zobrazenie skutočného sveta. Sochárstvo bolo len zriedkakedy formou seba vyjadrenia. Bolo predovšetkým verejným umením určeným na výzdobu budov a pamätníkov. Sochár pracoval tak, že opracovával kameň, modeloval z hliny, alebo odlieval z bronzu.

V 20. storočí došlo k zmene týchto tradícii. Táto zmena začala veľmi náhle a mala rýchly priebeh. Jej náznaky môžeme nájsť už v diele najvýznamnejšieho sochára konca 19. storočia, Augusta Rodina. So svojím poňatím krásy a energie môže byť považovaný za tradicionalistu, ale jeho sochy taktiež svedčia o typicky modernom cítení pre kontrastné štruktúry materiálu a hru so svetlom.

K radikálnym zmenám došlo okolo roku 1908 kubistickým hnutím vo Francúzsku, pretože ľudia na to neboli ešte pripravený. Jeho vodcami boli Pablo Picasso a Georges Braque, spôsobili revolúciu v umení tým, že skutočnosť najprv rozobrali, a potom ju znovu zložili dohromady, často ako skupinu geometrických útvarov. To prinieslo kľúčovú modernú myšlienku o slobode umenia, a síce, že maliarstvo nie je len zrkadlom skutočnosti, ale je samé o sebe novou odlišnosťou.

Kubizmus pôvodne vznikol ako hnutie v maliarstve, ale ani sochárstvo nezostalo príliš pozadu. Sám Picasso vytvoril v roku 1908 prvú kubistickú sochu a čoskoro sa predstavili aj ďalší vynikajúci umelci ako napríklad Jacques Lipchitz (1891 – 1973). Kubizmus okamžite hneď nasledovali ďalšie hnutia (fauvizmus, konštruktivizmus, dadaizmus). Všetky tieto obdobia zažili svoj rozkvet ešte pred vojnou. V modernom sochárstve sa objavili dve dôležité, na pohľad nezlučiteľné vplyvy: umenie primitívnych ľudí a funkčná elegancia moderného umenia.

Na začiatku 20. storočia začali Európania obdivovať krásu a silu primitívneho umenia, predovšetkým plastiky domorodých kmeňov z Afriky a oblasti Pacifiku. Tieto plastiky boli inšpiráciou sochárov k odkloneniu sa od povrchového realizmu, zvyčajne preto, aby vyjadrili základné emócie. Američan Jacob Epstein (1880 – 1959) bol obzvlášť inšpirovaný týmto umením. Usadil sa v Británii, kde jeho škaredé a obscénne diela pohoršovali verejnosť od roku 1908 až do doby po 2. svetovej vojne.

Mnoho umelcov začalo používať jednoduchšie tvary a približovali sa k čistej abstrakcii.

Konštruktivizmus
V takmer opačnom duchu oslavovali talianski futuristi, ako napr. Umberto Boccioni, rýchlosť a dynamika moderného života. Rovnaké moderne zmýšľajúci, ale viac neosobný vo svojich cieľoch bol Naum Gabo a ostatní konštruktivisti vytvárajúci diela, ktoré sa svojou presnosťou a eleganciou veľmi podobali strojom a vedeckým modelom. Konštruktivisti boli významnými novátori. Používali priemyslové materiály (plasty, sklo, oceľ), svoje sochy skôr zostavovali než vytesávali či modelovali a namiesto tradičných sôch z množstva materiálov vytvárali konštrukcie.

Antiumenie
Rovnako anarchistický dadaisti sa radikálne odklonili od tradície a vedome prevádzali poburujúce antiumenie zahrňujúce rôzne zoskupenia, ktoré vznikli nahromadením námatkovo vybratých predmetov, alebo dokonca aj odpadkov. Ich výtvory často zahrňovali i čisté náhodné efekty. Mnoho dadaistických gest, ktoré vznikli ako výsmechy, alebo hra, sa znovu objavilo v posledných desaťročiach. Umelecká revolúcia, ktorá začala pred rokom 1914, mala oslobodzujúci vplyv takmer na všetkých umelcov. Mnohí vynikajúci sochári 20.storočia pokračovali v zobrazovaní ľudského sveta, ale neváhali svoje sochy zdeformovať, alebo ich zjednodušiť, aby dosiahli emocionálnej intenzity. Tieto všeobecné tendencie, známe ako expresionizmus.
Po roku 1945 začala verejnosť postupne prijímať moderné sochárstvo, nové myšlienky a materiály. Objavil sa jeden významný trend smerujúci k vytvoreniu predovšetkým abstraktných kovových štruktúr, ktoré boli skôr zostavené a nie odliate.

Pop-art
Od konca 50tych rokov bol pop-art najrozšírenejším známym umeleckým smerom, ktorý sa objavoval vo veľkej rade médií. Bol zámerne moderný, ale neoslavoval stroje, ale obdobie konzumnej kultúry. Medzi jeho charakteristické výtvory patrili bronzové plechovky od piva Jaspera Johnse a vypchaté vinylové gigantické hamburgery a zmrzlinové kornúty Clease Oldenburga Ako je možné vidieť, konvenčné formy maliarstva a sochárstva v posledných rokoch často strácali svoju dôležitosť, zatiaľ čo myšlienka, že umenie v um. ení je všetko dovolené, stále viditeľné slávi úspechu.