Ako vznikli -izmi a čo vlastne znamenajú
V predposlednom storočí 2 tisícročia došlo k mnohým zmenám a prevratom v hospodárskom, spoločenskom a politickom živote. V ľuďoch vznikali nové vlastenecké pocity a túžby po slobode, čo malo za príčinu vypuknutie revolúcii jednej za druhou. Donedávna bola antika považovaná za matku umenia a Taliansko bolo centrom všetkých smerov v umení i architektúre. V 19. storočí došlo k zmene a ťažisko kultúry sa prenieslo do Francúzka a smery ktoré sa zrodili netrvali viac ako desaťročia. Romantizmus bol verejným odrazom úpadku starých a utvárania sa nových spoločenských pomerov, ktoré sa prejavovali v prejavovaní protikladov medzi ideálom a skutočnosťou. Bol reakciou na suchý a príliš triezvy klasicizmus, predstavujúc úplný odklon od antiky a zdôrazňuje vnútorné ľudské pocity, zmysli a vôľu. Zdôrazňoval individuálny prístup ku skutočnosti a odmietal napodobňovanie minulých tendencií.
Realizmus snažil sa o to priviesť človeka k čo najužšiemu vzťahu k prírode. Zachytával skutočnú podobu tak, ako ju umelec skutočne videl. Prejavoval sa ako opozícia klasicizmu a romantizmu. Historizmus – akademizmus bol v poradí ďalším mini slohom. Ten sa vyvíjal súbežne s ostatnými spomínanými smermi. Jeho názov prezrádza že čerpal z histórie.

ABSTRAKTNÉ UMENIE– abstraktné, nefigurálne alebo nepredmetné umenie je umelecký smer, ale fenomén umenia rozšírený v 20. storočí. Prvý abstraktný obraz vytvoril roku 1910 Kandinsky ako dôsledok teoretických úvah. Abstraktné umenie sa delí na dva prúdy, jeden prísne geometrický smer (konštruktivizmus) a (abstraktný expresionizmus), ktorý vychádza z duševného prežívania.

ABSTRAKTNÝ EXPRESIONIZMUS – v americkom maliarstve 40. a 50. rokov 20. storočia formoval tento smer v rozhodujúcej miere Pollock. Korene abstraktného expresionizmu spočívajú v SUREALIZME, predovšetkým v jeho podvedomom maľovaní bez rozumovej kontroly. Paralelný jav v európskom maliarstve predstavujú informel a tachiumus.

ACTION PAINTING (akčné umenie) – smer v maliarstve okolo roku 1950, v ktorom sa maliarsky akt odohrával na verejnosti pred publikom, čo v podstatnej miere prospievalo k umeleckému charakteru obrazu. Actiom painting vychádza z abstraktného expresionizmu.

AMERICAN SCENE – realistický smer v americkom maliarstve dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia, formálne porovnateľný s tendenciami novej vecnosti.

ART NOUVEAU – Francúzsky termín zodpovedajúci pojmu Jugend stil secesia.

AVANGARDA – (francúzsky: predvoj). V umení od konca 19. storočia ide o označenie priekopníkov nového vývoja.

BAUHAUS – vysoká škola medzi národného významu založená vo Weimare roku 1919. roku 1925 preložená do Dessau, roku 1925 preložená do Dessau , roku 1932 do Berlína a roku 1933 ju zatvorili národný socialisti. V Bauhause sa nepropagoval nijaký jednotný umelecký smer, no neprehliadnuteľný vplyv na takzvaný „štýl Bauhausu“ mal KONŠTRUKTIVIZMUS. V Bauhause pôsobili okrem iných Klee a Kandinsky.

BIEDERMEIER – klasicistický dekoratívny štýl v Nemecku a Rakúsku, približne v rokoch 1815 a 1850. na rozdiel do empíru sa tvary redukujú na jednoduché, meštianske dimenzie. V súvislosti s maliarstvom možno hovoriť aj o romantizme biedermeierovských tendencií, tam kde stojí v popredí meštiansko-vidiecka idyla.

DADAIZMUS – názov vznikol náhodným objavením slova vo francúzskom slovníku: Dada znamená „hojdací koník“. Výtvarný a literárny smer vznikol z odporu k prvej svetovej vojne v rokoch 1916 až 1918 v Zürichu. Prechodne sa k dadaizmu hlásili Ernst v Kolíne, Grosz v Berlíne, Breton v Paríži a Duchamp v New Yorku. Dadaisti odvrhli tradičné umenie a kultúru, ktorá podľa ich názoru nemala cez voju zmysel. Dadaizmus patrí k najdôležitejším umeleckým smerom 20. storočia a pôsobil najmä na surrealizmus.

DE-STIJL – (holandský štýl). Abstraktný smer holandského maliarstva dvadsiatych rokov 20.storočia, ktorý vychádza z princípov konštruktivizmu. Pomenovaný podľa časopisu, ktorý prvý raz vyšiel roku 1917. teoretický základ De-stijlu načrtol Mondrian. Charakteristické je členenie obrazovej plochy vertikálnymi a horizontálnymi líniami a obmedzenie na základné farby červenú, žltú a modrú a tiež achromatické farby čiernu, sivú a bielu.

DIVIZIONIZMUS - pozri impresionizmus

EKLEKTIZMUS – v umení preberanie zobrazovaných prvkov skorších štýlov. Pojem väčšinou používaný polemicky, ktorý s výčitkou nedostatku vlastného tvorivého výkonu sprevádza kritizovaný umelecký smer. Za eklektické sa označovalo predovšetkým historizujúce umenie stredného a neskoršieho 19. storočia.

EXPRESIONIZMUS – smer v nemeckom umení so roku 1905 (založenie drážďanského maliarskeho združenia Die Brücke) do dvadsiatych rokov. Pojem vytvoril Herwarth Walden roku 1911 vo svojom časopise Der strum. Expresionizmus hľadal stupňovanie výrazu, na to mu slúžilo zjednodušenie tvaru až po jeho deformáciu, výrazné farebné kontrasty a oslobodenie sa od vzoru prírody. Najvýznamnejší predchodcovia expresionizmu sú van Gogh a Munch. Okolo roku 1910 ovplyvňuje expresionizmus fauvizmus a futurizmus. Jeho centrami boli Drážďany a Berlín s maliarmi v Die Brücke a Mníchove so skupinou Blaue Reiter, do ktorej patrili okolo iného Kandinsky a Marc.

FAUVIZMUS – (z francúzskeho slova “fauves“= šelmy) umelecký smer francúzskeho maliarstva začiatku 20. storočia, stál pri zrode moderny. Označenie pochádza z poznámky kritika Louisa Vauxcellesa o niekoľkých maliaroch zastúpených na parížskom Salon d'Automne roku 1905, medzi nimi bol aj najvýznamnejší predstaviteľ predstaviteľ smeru Matisse. Pre fauvizmus je charakteristické veľkoplošné nanášanie čistých farieb. S nástupom kubizmu sa aj tak iba voľná skupina fauviztov začína rozpadať. Fauvuzmus mal mimoriadny vplyv na expresionizmus.

FUTURIZMUS – smer v talianskej literatúre a umení v rokoch 1910 až 1914. Futurizmus bezvýhradne veril v techniku a budúcnosť; staršie umenie a tradíciu vyhlásili za bezcenné. Futurizmus sa štylisticky orientoval predovšetkým na kubizmus, ku ktorému pridal prvok pohybu. Futurizmus pôsobil na expresionizmus.

IMPRESIONIZMUS – (z francúzskeho „impresion“= dojem) smer vo francúzskom maliarstve sedemdesiatych a nasledujúcich rokov 19. storočia pomenoval podľa Monetovho obrazu Impresia – východ slnka z roku 1972. impresionisti vychádzali z realizmu a krajinomaľby barbizónskej školy; jej cieľom bolo zachytiť predmet alebo situáciu v jej momentálnej podobe. Dôležité bolo zmocnenie sa svetla, atmosféry a pohybu. Pre impresionizmus je charakteristické maľovanie v prírode (“pein-air“), svetlé farby a spôsob maľby rozpúšťajúci kontúry, ktorý predpokladal poznanie diela Velázqeza a Turnera. V Anglicku a Nemecku. Za jeho zvláštnu formu sa považuje aj pointilizmus (tiež divizionizmus), ktorý mal krátke trvanie.

JUGENDSTIL (secesia) – súborné označenie umeleckého štýlu okolo roku 1900, ktoré zasahovalo predovšetkým maliarstvo, sochárstvo a umelecké remeslá. Nemeckému jegendstilu, pomenovanom podľa časopisu, pomenovanom podľa časopisu Jugend, ktorý po prvý raz vyšiel roku 1896 v Mníchove, zodpovedá vo Francúzsku art nouveau, v Anglicku modern stile a Rakúsku secesia. Pre jugendstil je charakteristická plošná línia. Základ vytvorili preraffaelisti. Plynulý prechod od jegendstilu k symbolizmu je zreteľný v diele Klimta, Muncha a Hodlersa.

KONŠTRUKTIVIZMUS – abstraktný smer v maliarstve, sochárstve a architektúre, ktorý okolo roku 1914 vznikol v Rusku. Malevič ho označil a teoreticky rozvinul ako suprealizmus. Konštruktivizmus smeroval k „čistému maliarstvu“ ktoré nemalo sprostredkúvať ani obsah, ani emócie. Používali sa „čisté“ geometrické tvary: štvorec, trojuholník, kruh a „čisté“ rovné línie. Konštruktivizmus pôsobil na Bauhaus a Stijl.

KUBIZMUS – smer v modernom umení, ktorý nasledoval po fauvizme. Názov pochádza od kritika Louisa Vauxcellesa, ktorý roku 1908 opísal Braquove obrazy vystavené v Kahnweilerivej galérii v Paríži pomocou slova „cubes“(kocky). Nadväzujúc na Cézanna začali Picassoa Braque fazetovať zobrazovaný predmet do geometrických tvarov a plôch, čím sa dal vnímať simultánne z viacerých strán. Tento druh kubizmu sa označuje ako analitický a roku 1912 prechádza do syntetického, v ktorom sa upúšťalo od fazetovania zobrazovaného predmetu v prospech vzájomného priraďovania plôch a rovín. Kubizmus má kľúčový význam pre ďalší rozvoj umenia v 20. storočí.

L'ART POUR L'ART – (francúzsky: umenie pre umenie) v polovici 19. storočia vyhlásený princíp, v dôsledku ktorého nemalo umenie konkrétny zmysel, ani politické, sociálne alebo náboženské väzby. Podľa tých istých zásad treba posudzovať staršie umenie iba na základe umelecko - formovaných hľadísk.

MANIERIZMUS – dôležité hnutie neskorej renesancie. Idealizmus vrcholnej renesancie bol v manierizme vedome povýšený a nezriedka prevrátený naopak. Typické je predĺžené ľudské telo, komplikovaná kompozícia a artistná farebnosť. V širšom zmysle pojem zahŕňa aj každú formu extrémnej príjemnosti a rafinovanosti v umení.

MINIMALISTICKÉ UMENIE – smer výtvarného umenia rozšírený predovšetkým v 60tych a 70tych rokoch 20. storočia, ktorý sa dá iba ťažko presne vymedziť. V minimal arte (paralelne s ním sa vytvára paralelistická hudba) sa iba s malými obmedzeniami opakujú najjednoduchšie obrazové prvky, aby sa docielil čistý účinok a citlivejšie vnímanie jemných odtieňov.

MODERNA – označenie avantgardného umenia 20. storočia, ktoré znamenalo rozpad podstatných výdobytkov renesancie. Základ moderny tvoril predovšetkým van Gogh, Munch a Cézanne.

NEOIMPRESIONIZMUS – označovanie dekoratívneho štýlu, ku ktorému sa dostali Seurat a jeho priatelia Paul Signac pointilistickou technikou a ktorou v polovici osemdesiatich rokov 19. storočia zanechali za sebou impresionizmus.

NOVÁ VECNOSŤ – hnutie v nemeckom maliarstve 30tych rokov. Meno dostala podľa výstavy usporiadanej v Mannheime roku 1925. Na rozdiel od expresionizmu šlo nevej vecnosti, ku ktorej sa okrem iných prechodne hlásili Dix a Grosz, o čo najobjektívnejšie a presné chápanie sociálnej skutočnosti. Príliš ostré zobrazenie predmetov pridáva mnohým obrazom „novej vecnosti“ magický charakter, ktorý je podmienený aj tým, že niektorí maliari boli blízki surrealizmu. Paralely s novou vecnosťou sa nachádzajú v maliarstve american scene.

OP-ART – umelecký smer najmä v 60tych rokoch 20. storočia. Pokúšal sa dosiahnuť optické príťažlivé a mätúce efekty, napríklad špirálami, ktoré akoby sa pri dlhšom pozeraní otáčali; tento efekt môže zosilnieť tým, že špirála je otáčavým objektom. Op-art sa stal aj dekoračným štýlom, napríklad v odevnej metráži alebo šperkoch.

ORFIZMUS – pojem vytvoril roku 1912 francúzsky básnik a kritik Guillaume Apollinaire podľa Orfea, speváka gréckych bájí. Orfizmus vychádza z tvárového fazetovania analytického kubizmu a koncentruje sa na dojem svetla, ktorý zachytáva pomocou farby. Zakladateľom a najdôležitejším predstaviteľom orfizmu bol Robert Delaunay.

PERFORMANCE – (anglicky = predstavenie, stvárnenie). Pojem vznikol v 70tych rokoch 20. storočia na označenie umeleckej akcie pred publikom, pri ktorej sa umelecká výpoveď koná počas dejového pásme (umenie v pohybe)

PITTURA METAFISICA – (taliansky: metafyzické maliarstvo) smer vznikol roku 1917 ako opozícia futurizmus v talianskom maliarstve, hlavným predstaviteľom je de Chirico. Poznávacím znamením sú obrazové priestory podávané v nezvyčajnej perspektíve, scénické a pôsobiace pustým dojmom s malým množstvom ojedinelých obrazov. Pittura metafisica mala značný vplyv na surrealizmus.

PRIMITIVIZMUS – nejde o samostatný štýl, skôr o vedomú odchýlku od výdobytkov európskeho maliarstva a zaoberanie sa motívmi a prvkami z takzvaného primitívneho umenia prírodných národov, najmä začiatkom 20. storočia. Vplyvy umenia primitívnych národov sa nachádzajú napríklad v diele Picassa a niektorých maliarov expresionizmu.

SECESIA – označenie prostých hnutí progresívnych umelcov, ktoré vznikli okolo roku 1900 ako opozícia k akadémiám a oficiálnemu umeleckému vkusu.

SURREALIZMUS – smer v literatúre, maliarstve, vo filme a fotografii, ktorý vyšiel začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia z parížskeho dadaizmu, ovplyvnený Freudovou psychoanalýzou. Surrealistické maliarstvo získalo rozhodujúce podnety z puttura metafisica. Surrealizmus hľadal spontánny výraz podvedomia. Charakteristická je (zdanlivo) protirečivá kombinácia predmetov a ich mnohoznačnosť, surrealizmus otriasol modelom skúsenosti, myslenia a videnia. Najtypickejší predstavitelia surrealizmu sú Dalí a Magritte.

SYMBOLIZMUS – smer, ktorý vznikol v literatúre okolo roku 1860, v maliarstve okolo roku 1880 ako reakcia na citovo vyprázdnený, prevedečtený a komercializovaný svet. Nezobrazovala sa viditeľná realita, ale fantázia, ktorá často krúžila okolo tém hriechu, choroby a smrti. K symbolizmu sa radia napríklad Böcklin a Munch. Medzi symbolizmom a jugendstilom je plynulý prechod.

TACHIZMUS – (z francúzskeho „tache“= fľak) pojem použil okolo roku 1950 kritik Michel Seuphor. Pojem je v podstate synonymným s informelom. Paralelne s ním sa vyvíja abstraktný expresionizmus.

ZVRHLÉ UMENIE – v čase nemeckého nacionalizmu oficiálny názov takmer celej moderny a niekoľkých jej predchodcov. Umelecké diela spadajúce pod verdikt „zvrhlé“ po roku 1933 odstránili z verejných zbierok, vybrali ich na „zastrašenie“ a roku 1937 vystavili v Mníchove, potom predali do cudziny, alebo zničili (roku 1939 v Berlíne verejne spálili viac než tisíc umeleckých diel ). Takto postihnutí umelci mali zákaz vystavovať a tvoriť.

Luděk Marold - realista

Vo svojich obrazoch, maľbách a kresbách sa snažil dôverne zachytiť situáciu a tú danú skutočnosť. Množstvo jeho diel a kresieb je rozptýlených po Francúzku a Nemecku. Ale tiež v českých súkromných zbierkach by sme našli menšie diela Maroldovej tvorby. Keďže zomrel tak skoro na prelome storočia, kedy sa striedali dve veľmi odlišné generácie, nikto o ňom nepodal svedectvo.

Narodil sa 7.októbra 1865 v českom Poříčí na Malej Strane Prahy v rohovom dome na spadnutie. Jeho rodina bola štvrtou generáciou Maroldov – vojakov. Narodil sa ako nemanželské dieťa Antonína Paduánskeho Květkoviča a Alojzie. Jeho matka zomrela keď mal desať rokov a tak sa ďalej o neho stará neho teta Jozefa Alojzia ktorej bol celý život za to veľmi vďačný. Jeho otec sa o neho nezaujímal, ale musel platiť súdom vymerané alimenty. Zo začiatku chodil do českej školy, neskôr bol prevedený do nemeckej školy. Pretože sa predpokladalo, že pôjde na katedru. Pri skúškach však neuspel. Vzhľadom k tomu, že veľmi rád kreslil, pokúsil sa o prijatie na Akadémiu výtvarných umení. Úspešne zložil prijímacie skúšky a bol prijatý (1881). Mal vtedy šestnásť rokov. Škola bola v temných a pochmúrnych priestoroch. Vyučovanie pozostávalo z kreslenia podľa modelu, väčších sadrových odliatkov antických sôch. Maľba sa v prvých ročníkoch neučila a farby sa považovali takmer za hriech. Kto mohol sa snažil odísť študovať do Mníchova.

Praha bola v tomto období mestom búrlivého rozvoja, ale nie moderným mestom. Domy boli väčšinou vysoké, začala sa budovať kanalizácia, elektrifikácia a prvé vodovodné pripojenia. Čechy boli síce v tej dobe najbohatšou zemou monarchie, nemajú však ujasnený politický program. V hudbe bol pražský život pomerne živý. Takmer všetky Smetanove opery boli súčasťou divadelného repertoáru. V roku 1878 začala rásť aj popularita Antonína Dvořáka. V tom istom roku vyrástla jedna z najkrajších architektúr novodobej Prahy – novorenesančná budova Národného divadla.

Medzi Maroldovích spolužiakov v rokoch 1881 a 1882 patrili Věnceslav Černý, Václav Jansa, Viktor Oliva, Karel Rašek, Kamil Stuchlík a Jozef Uprka, teda zmes umelcov, ktorý sa stali protagonistami počiatku českého moderného umenia. Na pražskom učilišti si pobudol len rok, pretože ho vylúčili za skazený prístup a za nerešpektovanie príkazov a rád učiteľov. Preto sa pokúsil o prijatie na Akadémiu v Mníchove a poznať tak vtedajšie umelecké centrum v Paríži a Taliansku, pretože bolo s ňou v priamom kontakte. Na prijímacie skúšky prišiel neskôr a keďže sa okolo modelu, ktorý mali adepti nakresliť utvoril hustý kruh, postavil sa do rohu miestnosti a nakreslil celý výjav tak, ako sa v ateliéri odohrával pred jeho očami- a prijali ho. Mníchovská Akadémia patrila k významným umeleckým školám od 19. storočia. Najvplyvnejším učiteľom tam v prvom pól storočí bol Peter von Cornelius, priťahujúci žiakov svojimi umeleckými názormi a svojou slávou. V spoločnosti sa začali utvárať rôzne spolky. V Mníchove sa formovali aj mnohé umelecké spolky, medzi nimi aj český Skréta, do ktorého sa Marold zapojil.

Od roku 1884 sa začal zaoberať ilustrovaním, ktoré sa pre neho stalo nevyhnutným. Jeho profesori ho odporučili nakladateľstvu Braun a Schneider, pre ktorých začal pracovať. V roku 1892 získal na medzinárodnej umeleckej výstave zlatú medailu za ilustrácie. Tým sa zvýšil záujem o jeho ilustrácie a získal veľmi zaťažujúce francúzske zákazky.

V Prahe v roku 1884 začali vychádzať Maroldove ilustrácie v časopisoch i románoch. Jedna boli kreslené perom a tušom, druhé boli kreslené ostrou líniou pera tak, akoby boli ryté grafikovo. Použitá „tinta“(česky) dodávala týmto kresbám charakter leptu. Marold v Mníchove študoval najmä rytiny a neskôr dokázal popísať každý Rembrantov obraz z Louvru aj Mníchova. Aj keď už prekladal žiacky prejav, jeho kresby sa zatiaľ mozaikovito skladali z bystro odpozorovaných detailov.

Záujem o ľudí žijúcich na okraji spoločnosti premietol na obraz Pytlák. Svojou jednoduchosťou a skicovitosťou je vlastne ilustráciou prevedenou do techniky oleja. Chcel dosiahnuť úspech v maľbe a nie v ilustrácií. Počas Mníchovského štúdia prekonal taktiež reumatickú horúčku, ktorá mu oslabila srdce a podlomila zdravie. Od tej doby už nikdy nebol úplne zdravý. Musel si zarábať aj na liečenie.

Predpokladá sa že v Mníchove vzniklo viacero obrazov, ale doposiaľ sa ich nepodarilo objaviť. Získal tu technickú rutinu, odvahu k rozjasneniu palety a prehľad o súčasnom výtvarnom dianí vo svete. Po piatich rokoch štúdia sa vrátil doštudovať naspäť do Prahy. Na konci leta 1889 odchádza aby vstúpil do ateliéru a učenia v Paríži. Pred Vianocami 1889 Marold v Paríži ochorel reumatizmom. Začiatkom roku 1890 začína znovu ilustrovať. Znova sa horlivo snaží zachytiť skutočnosť ale nie maľbou. Do jeho tvorby po prvý krát vstupuje ženská krása. Nie len z Maroldovho záujmu, ale pretože si to vyžadovali dobové požiadavky. Na konci roku 1891 sa mu narodil syn Ludvík. Pre Marolda znamenalo narodenie syna určite veľkú radosť, no predovšetkým záväzok hmotného zabezpečenia rodiny. Je preto nútený horlivo a svedomite pracovať. Niekde v roku 1894 sa presťahoval do Meudonu v Paríži, kde si prenajal vilu s priestorným ateliérom v záhrade. V posledných rokoch pracoval hlavne na farebných kresbách, aj keď boli prevedené do čiernobielych drevorytov.
V roku 1895 maľuje svoj najväčší plagát pre Indické slávnosti v Londýne. Zachovali sa k nemu mnohé kresby, svedčiace o nadšenosti jeho zaujatí touto témou. V 98 ešte stihol namaľovať Plagát pre Výstavu architektúry a inžinierstva v Prahe. Krátko po dokončení olejovej panorámy Bitka pri Lipsku, nedokázal vzdorovať náporu svojej choroby a 1. decembra 1898 vo svojich tridsiatich rokoch zomrel.
William Turner - impresionista

Joseph Mallord William Turner sa narodil roku 1775 v Londýne. V roku 1789 vstúpil do kancelárie istého kresliča s úmyslom stať sa architektom. Svoje kresby vystavoval v obchode svojho otca. Jeden člen Royal Academy si ich všimol a povzbudil ho, aby sa stal maliarom. Bol prijatý do školy Kráľovskej akadémie a na výstave akadémie, ktorá bola vlastne obdobou parížskeho Salónu, sa zúčastnil už v roku 1790. Pracoval ako kreslič pre významného architekta sira Johna Soana. Vďaka sirovi a samozrejme svojmu talentu precestoval celý Wales, Anglicko a Škótsko.

Roku 1799 dostal hneď dve ponuky a to od lorda Elginsa, aby ho sprevádzal po Grécku ako kreslič, ale rozhodol sa pre pozvanie anglického excentrika Williama Beckforda na návštevu do viedenského sídla Fonthill Abbely.

Roku 1800 získal Beckford dovtedy najväčšiu olejomaľbu, Piatu egyptskú ranu. Po prvý raz Turner obraz “vybavil“ vlastnými veršami. Záujem o topograficky presné vnímanie krajiny a architektúry začína ustupovať.

Amiensky mier mu umožnil cestovať roku1802 do Švajčiarska. V Paríži navštívi Dávidov ateliér v Louvre, ktorý bol už bohatší o Napoleonove diela.
Keď Turnera roku 1803 zvolili do predstavenstva Kráľovskej akadémie, rozpútal sa spor o jeho spôsobe maľovania. Hlasné pochybnosti o jeho duševnom zdraví utíchli až po vydaní Modern Painters od Johana Ruskina roku 1843. Turner si vo svojom dome zriadil galériu. Politicky sa interpretuje Snehová búrka: Hanibal a jeho armáda prekročila Alpy roku 1812.

V nasledujúcom roku dosiahla akademická polemika o Turnerovej štýlovej voľnosti vrchol. Obraz Ranný mráz z roku 1813 však robil dojem aj na jeho odporcov a Johna Constabla, ktorý odsudzoval Turnerovo vzdialenie sa od skutočnosti. Jeho paleta sa rozjasnila a začal opäť cestovať. Roku 1817 k Rínu, roku 1818 z poverenia sira Waltera Scotta do Edimburghu a roku 1819 na žiadosť jedného vydavateľa po prvý raz do Talianska. Cieľom je vyhotoviť predlohy knižných ilustrácií a grafických sérií – tie potom vychádzali do polovice tridsiatich rokov.

Roku 1840 cestuje Turner po tretí raz do Benátok. Geotheho Farbenlehre vychádza v anglickom preklade. Roku 1843 mu Turner venoval dve kompozície. O rok neskôr predstavil na výstave Kráľovskej akadémie Dážď, paru a rýchlosť. Roku 1845 sa sťahuje do ústredia. Zaoberá sa možnosťami fotografie a ešte krátko pred smrťou si so záujmom prezrie Prvú svetovú vojnu v Londýne. Zomrel v Londýne roku 1851. Zberatelia majú vraj väčší záujem o jeho akvarel ako o olejomaľby. Svojim maľbám dával dlhé mená, ktoré ako partitúra podfarboval veršami Johana Miltona(1608 až 1674), Byrona (1788 až 1824) alebo aj svojimi. Hudba a krajinomaľba boli pre neho príbuznými disciplínami.

Dážď, para a rýchlosť – Great Western Railway
Hlavnou témou tohto obrazu je rýchlosť, to, čo ľudí v 19. storočí tak fascinovalo. Hovorí sa že autor vyklonil hlavu z okna svojho kupé, aby zakúsil rýchlosť na vlastnej koži. Turner totiž v poštových vozňoch precestoval Anglicko, Škótsko a pol Európy, vedel prednosti železnice oceniť.
Lokomotíva na jeho obraze prechádza cez novo postavený most na Temži pri Maidenheade, na východ od Londýna a v tej dobe bol most aj lokomotíva považované za majstrovský kúsok techniky. Turner ukazuje na kabínu rušňovodiča. Kotol je rozpálený, oblaky dymu naznačujú smer jazdy von z obrazu. Jednoznačne téma železnice ponecháva otázku či treba jeho obrazy vnímať ako klam alebo monument skutočnosti.
Dynamiku dodáva prudká perspektíva mosta, ktorá sa rozplýva vo farbách až úplne mizne.

Fighting Temeraire – ťahaný k svojmu poslednému kotvisku na zošrotovanie
„Téméraire“ namaľoval po prvý raz roku 1806 v Bitke pri Trafalgare. O dobrých tridsať rokov neskôr loď doslúžila. Na poslednú plavbu sa už nevydáva vlastnými silami, k poslednému kotvisku ju ťahá malý kolesový parník. Obe lode sa odrážajú na pokojnej morskej hladine. Farby zapadajúceho slnka možno nájsť aj vo farbách parníka.

Turner veľa cestoval a na mnohý akvareloch zachytáva krajinky, mestá a pamätihodnosti.

Édouard Manet – realista a impresionista

Narodil sa v Paríži roku1832 ako syn majetnej meštianskej rodiny mal preto právo študovať, ale chcel sa tomu vyhnúť a tak sa pokúšal – bez úspechu – vstúpiť do námorníctva. Napokon sa roku 1850 dostal na École des Beaux Arts. V roku 1853 cestoval po prvý raz do Talianska, roku 1856 do Belgicka, Holandska, Nemecka a Rakúska. Manetovu prihlášku na Salón roku 1859 aj napriek Delacroixovým chválam, zrejme pre námet zamietli. O dva roky neskôr potom vystavoval obraz s názvom „Španielsky spevák“, ktorý zaujal aj Charla Baudelaira. Manet nachádza svoj štýl a zoznámi sa s profesionálnou modelkou Victorine Maurentovou. Na obrazoch ako Koncert v Tuileriách či Pouličná speváčka (Victorine Maurentová) z roku 1862.
Protesty umelcov odmietnutých na oficiálnom Salóne vedú roku 1863 k paralelnej výstave Salon des Refusés, kde Raňajky v tráve vyvolajú búrlivú kritiku.

To isté sa stalo roku 1865 s Olympiou, ktorá vznikla v roku 1863. Tento akt v ničom nezostáva za sebavedomím Goyovej krásavice Nahá maja, ktorú Manet objaví ešte v tom istom roku na svojej ceste po Španielsku. Z Maneta sa tak stala vedúca osobnosť skupiny mladých maliarov stretávajúcich sa v Café Guérbois, neskorších impresionistov.

Keď ho roku 1867 nepozvali na svetovú výstavu, pripraví súkromnú výstavu vlastných diel, ku ktorej vydáva v podobe brožúr Émile Zola článok Nový spôsob maľovania - Édouard Manet. Publikum a rovnako aj tlač výstavu ignorovali. Manet inšpirovaný Goyovým Zastrelením povstalcov3. mája 1808 namaľoval roku1868 Maximiliánovú popravu, no vystavovanie a šírenie tohto diela bolo zakázané.

V nasledujúcom roku sa Manet zoznámil s Berthe Morisotovou, ktorá sa stal jeho žiačkou. Roku 1869 sa na Salóne vystavuje Balkón opäť podľa Goyu, a Raňajky v ateliéri. Pod vplyvom umelcov z Café Guérbois sa Manetova paleta začala okolo roku 1870 rozjasňovať a ťahy štetca sa stali uvoľnenejšie napr. obraz Pri železnici 1873.

Účasť na prvej výstave umelcov Guérbois v roku 1874 odmietol; zdalo sa že účasť na Salónoch naďalej závisela od subjektu: Argentuil roku 1874 prijali, ale Nanu roku 1877 odmietli prijať.
Keďže Maneta postihla choroba ku koncu svojho života (v osemdesiatych rokoch), tvoril už len malé zátišia a kytice kvetov. Roku 1881 Maneta
vymenovali za rytiera Čestnej légie. A ešte krátko pred smrťou (roku 1883 v Paríži) dosiahol veľký úspech obrazom Bar vo Folies-Bergères.

Raz je hodnotený ako realista a inokedy ako impresionista, preto ho nemôžme zaradiť k žiadnemu smeru. Faktom však zostáva, že sa odmietal zúčastnenia na výstavách impresionistov.

Roku 1863, na vrchole rozkvetu druhého cisárstva, mala porota Salónu na výber z päťtisíc prihlásených diel. Takmer dve tretiny zamietli. Vylúčili celú mladšiu generáciu, ktorá sa uberala novou cestou vrátane Maneta, Pissara a Cézanna. Odmietnutý maliari sa s rozhodnutím poroty neuspokojili. Protestovali, pridala sa aj tlač, vyzvali dokonca cisára, aby zaujal stanovisko. Napoleon III. si prezrel časť odmietnutých prác, zachoval sa občiansky a rozhodol, že neprijaté diela môžu byť vystavené v zvláštnom oddelení vedľa oficiálneho Salóna. Tak vznikla akási proti výstava nazvaná Salon des Refusés (Saló odmietnutých), na ktorej bolo vystavených asi 700 obrazov. V deň otvorenia sa písal dátum 15.mája1863, teda dva týždne po otvorení Salónu. Výstavy oddelil iba turniket.

Raňajky v tráve - Obraz vyvolal jeden z najväčších umeleckých škandálov, aký kedy Paríž zažil. Bol magnetom pre publikum, ale Napoleon III. ho jednoznačne označil za neslušný. Porote sa nepáčila veľká kontrastnosť, rovnako ako tendencia k zjednodušovaniu farebnosti a formy a nerešpektovania pravidiel perspektívy, ktoré sa tradovalo už od renesancie. O zmierenie sa pokúšal Émile Zola, i keď hovorí len polovicu pravdy, upozorňoval na to, že v Louvri visí asi 50 obrazov, na ktorých sú obnažené a nahé postavy a vôbec to nevzbudzuje pobúrenie pretože ide o mytologické výjavy.
Na tomto obraze autor komponuje postavy troch ľudí v životnej veľkosti rozložených na ploche do trojuholníka. Okrem modelky Victorine Meurentovej sú na obraze aj dvaja Manetovi bratia a v pozadí je nemenovaná kúpajúca sa. Manet ju nezmenšuje podľa pravidiel perspektívy, maľuje ju oveľa väčšiu a to k pomeru člnu napravo od nej. Sami mešťania sú zasadení do prírody, kde pôsobia cudzo. Krajina je kulisou, ktorá tvorí pozadie zátišia.

Raňajky v ateliéri - zoskupil tri postavy okolo stola uvoľnenejšie, už nie v stojatej, nehybne zmanipulovanej kompozičnej figúre. O stôl sa nanútene opiera mladý muž s rukou vo vrecku, jednoducho dandy ako z učebnice.

Bar vo Folies-Bergères – tento obraz je posledným Manetovým obrazom. Zachytáva prázdny a opustený pohľad dievčaťa za pultom. V zrkadle vidno obrysy žiarivého svetla. Ako kronikár moderného umenia ukazuje osamelosť človeka ako sprievodný zrak fenoménu veľkomesta.
Claude Monet - impresionizmus

Narodil sa roku 1840. roku 1845 sa rodina s ekonomických dôvodov presťahovala z Paríža – kde sa počet obyvateľov náhle zvýšil vplyvom industrializácie z 550 tisíc na 1,9 milióna – do Le Havru. Prvé hodiny kreslenia dostal od svojej tety milovníčky umenia a tiež od krajinkára Eugéna Boudina. Finančné problémy rodiny sú zo začiatku nedovoľujúce umelecké štúdium, Monet si privyrábal na živobytie kreslením karikatúr.

Roku 1859 odišiel do Paríža a nastúpil do Académie Suisse, o niečo neskôr do École des Beaux Arts. Musel však štúdium prerušiť kôli vojenskej službe, ktorú si musel odkrútiť v Alžírsku. Po niekoľkých mesiacov sa vrátil späť do Francúzka pretože ochorel na týfus. Z ďalších povinností ho vykúpila teta. Monet sa zoznámil s Camillom Pissarom, Augustom Renoirom a Johanom Bartholdom Jongkindom. Posledného z nich potom označil ako učiteľa.
Monetova situácia sa viditeľne zhoršila, pretože roku 1867 skonfiškujú a vydražia 200 jeho obrazov. V lete 1868 sa pokúsil o samovraždu.

Na začiatku vojny roku 1870 cestoval cez Trouvile do Londýna, kde sa venoval dielu Williama Turnera a spoznal významného obchodníka s umením Paula Daranda-Ruela, ktorý sa vďaka svoje galérií v Paríži stal najdôležitejším sprostredkovateľom pre maliarov barbizónskej školy.

Roku 1872 sa Monet vrátil do Francúzska a získal hausboot v Argenteuil. Vzniká viacero pohľadov na neďaleký most na Seine ale roky strávené v Argenteuil sú poznačené biedou.

Na Monetov podnet sa roku 1874 uskutočnila prvá výstava umeleckej skupiny, ktorú na základe jednej kritiky o niečo neskôr označia za impresionistov. Výstavný priestor im poskytol fotograf Nadar.

Do roku 1886 sa potom uskutočnilo ešte osem ďalších výstav, tretia v poradí – usporiadaná v roku 1877 sa považuje za najvýznamnejšiu.
Monetovi išlo v jeho kľúčových dielach o zachytenie farebne premenlivého pôsobenia svetla. Vo viacerých sériách Monet opätovne zobrazoval tie isté motívy v rozličnom osvetlení – Most v Argenteuil (1874), parížska Stanica Saint-Lazare (1876/77), Katedrála v Rouene ( okolo 1893) a Lekná (po roku 1899)-, a vyčerpával tak možnosti impresionizmu až do samej hranice.

Roku 1916 dostal štátnu objednávku na Grandes décorations, osem veľkých rozmerných obrazov lekien, ktoré boli inštalované roku 1927, rok po jeho smrti, v Oranžérii v Tuilerijských záhradách neďaleko Louvru, kde sa nachádzajú dodnes.

Cieľom Moneta a impresionizmu vôbec bolo zachytiť predmet v tej podobe, ako sa javí v určitom okamihu. Od ostatných výdobytkov renesancie – centrála perspektíva a uzavretá kompozícia obrazu – sa upúšťalo. Impresionisti stoja na prahu nového myslenia vo výtvarnom umení, ktoré abstrahuje do témy obrazu. Začína sa artikulovať nová voľnosť v narábaní s tvarmi a farbami. Jednotlivé ťahy štetca sú viditeľné ako škvrnky. Predmet vytvárajú nespočetné ťahy štetca nanášané vedľa seba i cez seba. Obraz vzniká v oku pozorovateľa až v určitej vzdialenosti od plátna, neznázorňuje však sám predmet, ale „impresiu“, monumentálny dojem z neho. Dôležitú úlohu tu zohráva svetlo a jeho premenlivé pôsobenie na predmety. Nie bez príčiny zachytil Monet výhľad zo svojho hausbootu niekoľko ráz. Pokus o zachytenie dojmu, ktorý trvá iba okamih. Poukazuje teda na vplyv vtedy ešte mladej fotografie, ktorú Monet poznal aj z prác svojho priateľa Nadara.

Monet vystavuje obraz Impresia: Východ slnka (1872)
K namaľovaniu tohto obrazu sa zrejme inšpiroval v Londýne. Jeho pozadie, farba a téma sú veľmi podobné Fighting Téméraire od Williama Turnera. Oranžové slnko sa odráža na vodnej hladine, rozplývajúce sa modré tiene naznačujú lode ponorené do hmly. Jednu kritiku výstavy uverejnil časopis Charivari 25. apríla pod názvom Výstava impresionistov. Tak dostala skupina podľa Monetovho obrazu svoje (pôvodne posmešné) označenie.

Most v Argenteuil
Tento obraz vznikol v roku prvej výstavy impresionistov. Monet pravdepodobne reprodukuje pohľad so svojho hausbootu, ktorý si zriadil roku 1872 po návrate z Londýna. Pokojný nie veľmi teplý slnečný deň; tri plachetnice stoja priviazané vedľa seba na Seine. Pozadie tvoria stromy na brehu, ktoré zakrývajú horizont. Najdôležitejším motívom obrazu je voda, v nej sa odrážajú člny, most, stromy a aj obloha. Hladina je mierne zvlnená, obrysy strácajú ostrosť, dôležitejšie sú farby.

Rouenská katedrála
Fasáda , obrysy sa rozplývajúce vo vežiach a vežičkách, plnia podobne ako voda v Moste v Argentueuil, úlohu projekčného plátna. Na ňom ukazuje pôsobenie svetla, ktoré je farebne nestále a v ktorom sa predmety rozplývajú. Monet zachováva svetlo, farby, charakteristické pre impresionizmus, ale v radení obrazov je zrejmé, že pre Moneta už nie je dôležitá farba, ktorá je s ním spojená a ktorá ho určuje.

Roku 1883 si Monet kúpil pozemok hraničiaci s jeho záhradou v Giverny. Získal povolenie zahradiť potok, ktorý tadiaľ tiekol a urobil si rybník. Okolo neho založil záhradu, ktorá sa stal na nasledujúcich tridsať rokov jeho ateliérom. Tu našiel inšpiráciu pre asi jeho najznámejší motív lekná.
Paul Cézanne – post impresionista
Narodil sa 1839 v Aix-en- Provence, navštevoval od roku 1857 kurz na mestskej škole kreslenia v Aix. Proti svojej vôli nastúpil roku 1859 v rodnom meste na štúdium práva, v ktorom pokračoval roku 1861 v Paríži, kde žil aj jeho priateľ zo školských čias Émile Zola. Tu sa zoznámil s dielami impresionistov ako aj s ich metódou maľby v prírode. Svoju túžbu stať sa maliarom si presadil až roku 1862. Na prijímacích skúškach na École des Beaux Arts neuspel, namiesto toho navštevuje kurzy Académie Suisse, kde sa zoznámil s Pissarrom a Renoirom.

Roku 1863 boli odmietnuté jeho obrazy na Salóne odmietnutých. V Louvri začal kopírovať maľby a od roku 1865 maľoval už len príležitostne v prírode. Cézannovo ranné dielo je štýlovo nejednotné, ovplyvnené starými majstrami i Delacroixom, navyše ťažko ho posudzovať, lebo mnohé obrazy zničil jeho otec alebo on sám. Roku 1866 sa o jeho zátišiach pochvalne vyjadruje Manet.

Roku 1872 sa Céznne zoznámil s Paulom Gachatom, jedným z prvých dôležitých podporovateľov impresionistov, roku 1873 sa stretol s van Ghoghom, neskôr aj s Gauguinom. Barokové a romantické náznaky z jeho diel miznú a zbližuje sa s umelcami z Café Guérbois, neskoršími impresionistami, no nikdy sa nestotožnil s ich cieľmi. Domnieval sa, že sa maliar musí dívať na geometriu scény ležiacej pred ním. Za týmto účelom si Cézanne osvojil charakteristické ťahy štetcom plným pastelových farieb, ktoré dodávali jeho dielam hutnosť a kompaktnosť. Na ich prvej výstave sa zúčastnil roku 1874 okrom iného obrazmi Obesencov dom a Moderná Olympia, ktoré vzbudili najviac rozruchu a pohoršenia.

Na tretej výstave impresionistov roku 1877 Cézanne opäť ostro napáda kritika a od vtedy sa na nijakej ich výstave nezúčastňuje, ale ostáva však naďalej s kolegami v priateľskom spojení. V polovici tridsiatich rokov sa zaoberá témou Kúpajúce sa ženy.

Po „romantickom“ a „impresionistickom“ období sa v Cézannovej tvorbe okolo roku 1880 začína „konštruktívne“ alebo „syntetické“ obdobie. Širšie ťahy štetca využíva ako geometrické plochy striedajúce mihotavé ťahy impresionizmu, čo viedlo k spevneniu prvkov obrazov. Monet a jeho impresionizmus boli preňho čistým umením pre oko.

Znova a znova maľoval krajinu v okolí L'Estaque pri Marseille, zjednodušoval ju, jednotlivé tvary spájal do veľkých. Vznikali početné zátišia a portréty.
Predtým vždy odmietaný roku 1882 vystavil po prvý a posledný raz na Salóne.

Po smrti svojho otca, ktorý mu zanechal značné dedičstvo, sa roku 1886 vrátil do rodného domu v Aix. Okolitá krajina sa mu stala obrovským zdrojom inšpirácie (hora Sainte-Victoire).Toho istého roku došlo k zlomu v priateľstve so Zolom, pretože vo svojom románe Dielo opisoval skrachovaného maliara, ktorý spácha samovraždu a dáva mu Cézannove črty.

Vďaka samostatnej výstave roku1895 v Paríži sa predstavil širšiemu publiku.

Paul Cézanne zomrel vo svojom rodnom meste a na jeho počesť sa konala spomienková výstava roku 1907. Až do prvej veľkej výstavy bol neznámy. Jeho predovšetkým neskoršie diela najviac ovplyvnili umelcov 20. storočia a to najmä predstaviteľov fauvizmu a kubizmu.

Mont Sainte-Victoire
Zrieka sa kontrastného nasadenia i popredia so stromami alebo skalami; namiesto toho sa do popredia dostáva nižšia zóna vyčlenená zo stredného plánu obrazu. Vzniká tak trojité horizontálne navrstvenie, zreteľné práve v zürišskom obraze. Motív vrchov je vystihnutý priamo; nič neodvádza pozornosť od hieratického masívu na pozadí oblohy. Kompozícia obrazu získala na ostrosti. Ťahy štetca sú uložené jeden vedľa druhého. Vzniká koberec z farebných fľakov, ktoré mimovoľne vnímame ako lúky, domy, vrch a nebo. V neskorších obrazoch Mont Sainte-Victoire sa farba chápe ako tvar, pričom povedané Cézannovými slovami, „tvar“...existuje iba vďaka susedným tvarom“. Farba a tvar sa nachádzajú už len na jedinom mieste. Cézanne namaľoval cez 60 variácií na túto horu neďaleko svojho domu. Pohľad na ňu v ňom vyvolával silné citové asociácie a sám Cézanne horu popísal ako „ohromujúci motív“. Opakovane ju maľoval cez viac ako 30 rokov.
Paul Gauguin – post impresionista

Na rozdiel od kľudného a systematického Seurata zdieľal Paul (1848-1903) van Goghovo presvedčenie, že maľba by sa mala snažiť vyjadrovať vnútorný pocit. Rovnako túžil po dokonalejšom svete, ale jeho hľadanie ho zaviedlo do sveta s úplne odlišnou kultúrou.

Gauguinova záľuba vo všetkom farebnom a exotickom mohla mať korene v jeho detstve strávenom v Peru. Samozrejme v prvých rokoch dospelosti získal jeho život celkom obyčajný ráz. Po určitej dobe prežitej v radoch francúzskeho obchodného loďstva sa stal Gauguin obchodníkom s cennými papiermi. Oženil sa mal 5 detí a potom sa presťahoval do pekného predmestského domu v blízkosti Paríža. Ako náhle dosiahol vo veku 35 rokoch obchodného úspechu finančne sa zabezpečil, rozhodol sa, že sa začne venovať maľovaniu ako koníčku. Skoro zistil, že týmto spôsobom neuživí rodinu, svojho pokusu sa vzdal a v roku 1886 sa presťahoval do umeleckej kolónie Pont-Aven v Bretani. Priťahoval ho primitívny, náboženský život, ktorý ho doviedol až za hranice svojej vlasti. Posledných 12 rokov svojho života rozdelil medzi dlhé pobyty na Tahiti a Marquesách a krátke obdobie strávil v Paríži. Ostrovy v Pacifiku mu poskytovali veľkú inšpiráciu. Jedným z najcharakteristickejších rysov jeho obrazov vytvorených na Tahiti je používanie plochej kompozície podobnej frýzu., čo naznačuje, že bol pravdepodobne ovplyvnený egyptským umením.

Videnie po kázaní (1888)
Pokúsil sa vyjadriť neviditeľný svet duchov a démonov. V tej dobe sa nadobro rozlúčil s impresionizmom, ale farby nanášal na plátno po malých plôškach, či v krúživých pohyboch. Nie v širokých plochách.

Žltý Kristus (1889)
Žena s kvetinou (1891)

Rok pred tým ako namaľoval tento obraz, odišiel z Francúzska na Tahiti, kde chcel vytárať prosté, veľmi prosté umenie.

Odkiaľ prichádzame? Čo sme? Kam ideme? (1897)
Biely kôň (1898)

George Seurat (1859–1891) – post impresionista

Zo všetkých postimpresionistov mal najbližšie k pôvodným cieľom impresionistov. Motívy, ktoré s obľubou maľoval, boli obľúbené motívy impresionistov.
- Parížania v letnom popoludní, alebo na večernej zábave, každodenný život na predmestí či krajina na severnom pobreží Lamanšského prielivu.
Ako syn pomerne zámožných rodičov sa Seurat nikdy nemusel obávať o živobytie, a v dôsledku toho sa mohol cieľavedome a intenzívne venovať svojej umeleckej tvorbe. Pre jeho metodickú dôkladnosť bolo typické, že sa v začiatkoch svojej kariéry venoval dva roky čiernobielej kresbe, aby si osvojil jemnosť odtieňov, a až potom prešiel na kresbu farebnú.

Seuratov prístup k používaní farieb bol vedecký a premyslený. Stredobodom jeho diela bol dojem „optickej zmesi“. Namiesto toho, aby farby pred nanesením na plátno miešal na palete, čo malo podľa neho za následok stratu vnútorného napätia, nanášal na povrch plátna jednotlivé farebné bodky namiešaných farieb. Pri pohľade z diaľky sa jednotlivé farby opticky spojili, čo vytváralo dojem väčšej žiarivosti. Veľkosť bodiek Seurat presne prepočítaval tak, aby zodpovedali veľkosti obrazu a vzdialenosti, z ktorej sa na ňu budú ľudia dívať. Táto náročná technika maľovania drobnými bodkami sa nazýva „pointoizmus“; klasickým príkladom je Seuratovo „Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte“ (1884-86).
Ako náhle preštudoval farbu, začal sa zaoberať líniami v presvedčení, že určité línie môžu s určitou farbou vyjadrovať konkrétne emócie. Napríklad nahor zakrivené línie môžu vyjadrovať šťastie, upadajúce línie môžu predstavovať kľud.

Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte (1884 – 1886)

Bola populárna téma impresionistov – elegantní Parížania, užívajúci si lenivé letné popoludnie. Muž a žena sa prechádzajú pod stromami alebo odpočívajú na brehu rieky a sledujú veslárov na Seine. Scéna pôsobí uhladeným dojmom, ľudia sú oblečený podľa poslednej módy a oddávajú sa posledným módnym výstrelkom, akými bola napríklad opička na vodítku. V skutočnosti nebol ostrov La Grande Jatte tak uprený a škrobený, ale Sauret ho tak rád zobrazoval. A predstavoval si tak ideálny svet.

La parade (1888)
Pudrujúce sa mladé dievča (1890)
Cirkus (1890 – 1891)

Vincent van Gogh – post impresionista

Narodil sa 23.marca 1853 v Groot-Zunderte v severnom Brabantsku, malom meste Holandska. Jeho otec bol protestantský duchovný, zatiaľ čo jeho matka pochádzala z rodiny maliarov a obchodníkov s umením.

V roku 1869 nastúpil do učenia v obchode s umeleckými predmetmi v Den Haagu, ktorý vlastnil jeho strýko. Navštevoval filiálky v Londýne a Paríži. Pri svojej prvej návšteve Paríža, bol veľmi okúzlený vôbec prvou výstavou impresionistov.

Jeho budúcnosť vyzerala sľubne až do roku 1874, kedy bol preložený do Londýna. Tu sa zamiloval do dcéry svojej domácej a zanedbával tak prácu. Z práce ho prepustili a nasledovne poslali domov.

V roku 1876 sa do Anglicka vrátil a pracoval pre jednu londýnsku školu ako vyberač poplatkov. Bol natoľko šokovaný chudobou panujúcou v meste, že odmietol ďalej vyberať peniaze a rozhodol sa intenzívne študovať Bibliu, aby sa stal duchovným ako bol jeho otec. S cieľom stať sa laickým kazateľom navštevoval van Gogh roku 1878 evanjelickú školu pri Bruseli.

Na skúške prepadol, ale napriek tomu získal v januári 1879 dočasné miesto kazateľa v belgickom banskom dištrikte Borinage, kde mohol pomáhať chudobným. Svoje dojmy zachytil v kresbách.

Rozhodol sa vzdať všetkého majetku a žil v schátralej búde po boku svojich ovečiek. Jeho zdesení zamestnávatelia ho v roku 1880 prepustili. Van Gogh nebol svojim prepustením nijak zaskočený.

Začiatkom roku 1880 sa stretol van Gogh s populárnym maliarom vidieckych scén Julom Boretonom, neodvážil sa vstúpiť do jeho strhujúceho sprievodu, ale rozhodol sa, že sa chce stať umelcom a chce zdeľovať plátnu vitalitu a hĺbku každodenného života.

Theo van Gogh, jeho brat, s ktorým si celý život intenzívne písal, ho začal finančne podporovať v štúdiu umenia, v ktorom Vincent začína v októbri 1880 v Bruseli.

Roku 1882 získal van Gogh ateliér v Den Haagu. Vzdialení príbuzní mu dodávali odvahu pri maľovaní olejovými farbami. Do roku 1885 vzniklo asi 200 expresívnych olejomalieb v tmavých tónoch, medzi nimi prvé majstrovské dielo Jedáci zemiakov.

Roku 1886 odišiel Vincent van Gogh k bratovi do Paríža, kde sa konala posledná výstava post impresionistov. Jeho brat Theo tu viedol malú galériu na parížskom Montmartri. Tu stretol všetkých dôležitých postimpresionistov, ako napr. Cézanneho, Seurata a medzi nimi aj Gaugina, ktorý mal rovnaké názory na to, že maľby sa majú odvíjať od vnútorných pocitov. Van Gogh však do tohto prostredia nezapadol, bol častejšie opitý ako triezvy a opilstvo samozrejme smerovalo k nekontrolovateľným výstupom. Rozhodol sa teda opustiť aj toto miesto.

V jeho hlave sa postupne rozvinula ďalšia mánia, ktorú začal postupne rozvíjať. Jeho realistické začiatky sprevádzané tmavými tónmi pominuli, začal používať jasnejšie farby a ovplyvnil sa japonskými drevorezbami. Vzniklo tak celkom tristo kresieb a malieb, okrem iného aj dvadsaťdeväť autoportrétov. Van Gogh sa zúčastnil na skupinových výstavách a reštauráciách a divadlách; svoje obrazy začal predávať, no za neprimerane nízke ceny.

Zaujatý myšlienkou založiť spoločenstvo, v ktorom by umelci spoločne žili a pracovali, odišiel vo februári 1888 do Arles na juhu Francúzka a to bolo to pravé miesto, ktoré splňovalo jeho predstavy. Podarilo sa mu zoznámiť sa s miestnymi ľuďmi a našiel si podnájom. Tu pracoval až 16 hodín denne a naplno rozvíjal svoj expresívny, ale osobitý štýl. Často si v noci zobral farby a stojan a vydal sa do polí zachytiť mesačný svit. Dokonca, aby videl na maľovanie, udržiaval hlavu v patričnej polohe radu sviečok na klobúku.
Gustav Klimt – secesia

Narodil sa roku 1862 v Baumagartene pri Viedni. Po niekoľkých rokoch štúdia na viedenskej umeleckej priemyslovke spolu s bratom Ernestom a ďalším spolužiakom zakladajú spolok „Künstlercompagnie“. Vytvárali veľké programy pre úpravy novostavieb. Za dekoratívne maľby v divadle Burgtheater bola celá ich skupina poctená samotným cisárom. Navštívil Mníchov a Benátky.

V rokoch 1890 a 1891 nasledovali práce v Umeleckohistorickom a Prírodovednom múzeu vo Viedni. Klimt patril k zakladajúcim členom Viedenskej secesie a roku 1897 sa stáva jej prezidentom.

Už ich prvá výstava roku 1898 na ktorej sa zúčastnili aj iný svetový umelci bola veľmi úspešná. Pre legendárnu secesiu a časopis secesia, navrhuje Klimt ilustrácie.

V rokoch 1900 až 1901 namaľoval fakultné obrazy Filozofia a Medicína – na ktorej je nahá tehotná žena. Práve preto vznikla búrlivá kritika. Od tohto momentu sa stal podozrivým z pornografie.

Roku 1903 cestuje Klimt do Ravanny, kde sa inšpiroval ranokresťanskými mozaikami. Tie trvalo zapôsobili na jeho tvorbu. V tom istom roku boli založené viedenské remeselnícke dielne, ktoré dostali objednávku roku 1904 na úpravu Palais Stoclet v Bruseli. Klimt navrhol do jedálne mramorový vlys.
Roku 1905 opustili umelci združenie okolo Klimta Viedenskú secesiu pre spory. Keď Klimt už krátko po prelome storočí namaľoval krajinky v kvadratickom formáte, preberá teraz tento tvar „ bez napätia“ aj pre portréty. Zoznámil sa s Eugenom Schielem.

Klimtova skupina usporiada výstavu (1908) a jeho obrazy tvoria stredobod pozornosti. Poslednými obrazmi ktoré vznikli boli Smrť a život asi z roku 1910.
Roku 1917 bol ešte menovaný za čestného člena Akadémie v Mníchove a vo Viedni. Roku 1918 zomrel v hlavnom meste Rakúska.

Patril k hlavným umeleckým predstaviteľom secesie. Jeho zobrazenie ženy, a jeho kresby točiace sa okolo ženskej sexuality mu zaisťujú popredné miesto v dejinách erotického umenia 20. storočia.

Edvard Munch – priekopník expresionizmu

Narodil sa roku 1863 v Løtene v južnom Nórsku. Vyrastal v predmestskej robotníckej štvrti Christiane – dnešné Oslo. Roku 1879 začína na otcovo želanie študovať inžinierstvo, po krátkom čase štúdium ukončil, aby sa stal maliarom. Roku 1883 sa po prvý krát zúčastnil ba Jesennom salóne, ktorý rok predtým založili secesionisti z Oslo. Munch sa stýkal s tunajšou bohémou, s anarchistickými a socialnoreformistickými spisovateľmi a umelcami. Maliar Fritz Thaulow, Munchov vzdialený príbuzný a švagor Paula Guagina, mu roku 1885 umožňujú cestovať na Svetovú výstavu do Antverp a Paríža.

Munchovo prvé majstrovské dielo Choré dieťa vyvoláva na Jesennom salóne roku 1886 pobúrenie. Vďaka štátnemu štipendiu mohol cestovať po roku 1889 do Paríža, Le Havru a Nice. Z jeho diel sa vytrácajú náznaky impresionizmu a po krátkej naturalistickej fáze sa presadzuje „protoexpresionizmus“ so silnými symbolickými črtami.

Začína sa zaujímať o konflikt pohlaví. Roku 1892 vystavoval svoje obrazy v Berlíne. Výstava vyvolala škandál a zatvorili ju. Munch sa stretával so spisovateľmi, ktorí sa stretávali v „Čiernom prasiatku“, medzi nimi aj so Strindbergom.

Roku 1893 vznikol Výkrik, v nasledujúcom roku Madonna, neskôr Červené divé víno, obrazy Vlysu života, ktoré tvoril postupne počas viac ako troch desaťročí. Dvadsaťdva z nich bolo roku 1902 vystavených v Berlíne pod názvom Zo života modernej duše. Na prelome storočí podnikal takmer každodenne väčšie cesty; tie ho zaviedli do Paríža, kde viac ráz vystavoval na „Salóne nezávislých“, do Talianska a najmä do Berlína. Všimli si ho nemeckí zberatelia; vzniklo množstvo portrétov. Traumatický koniec vzťahu s Tullou Larsenovou roku 1902 Muncha sprevádzal v obrazoch Smrť Mareta. Jeho v podstate problematický vzťah k ženám a k sexualite odrážajú série Zelená izba (1907) a Umelec a modelka (1920), ale aj obrazy triptychu Kúpajúci sa muži (1907/08), v ktorých odmietal monumentálne zobrazenie archaickej mužskosti.

V dôsledku nadmernej konzumácie alkoholu sa roku 1908 nervovo zrútil. Odišiel do sanatória roku 1909 kúpil usadlosť na juhonórskom pobreží, útočisko i „ateliér v prírode“, ako od roku 1916 jeho dom pri Oslo.

Po roku 1918 opäť viac cestoval, stal sa členom akadémií v Berlíne a Mníchove. Jeho sedemdesiatiny vyvolali roku 1933 medzinárodnú pozornosť.

Roku 1937 odstránili z nemeckých galérií osemdesiatdva jeho diel s výhradou, že sú „zvrhlé“. Po obsadení Nórska Nemeckom roku 1940 odchádza Munch do ústrania. Zomrel roku 1944 v Ekely pri Oslo.

Výkrik (1893)
Na obraze vidno akési mólo, ktoré vedie do hĺbky. Dve mužské postavy po ňom pokojne kráčajú, smerujú von z obrazu. V popredí, ktoré je ostro zrezané, ako na mnohých Munchovích obrazoch, a teda v tesnej blízkosti pozorovateľa, stojací čelom k nemu tretia postava – bez pohlavia, v meravej póze, držiac sa za hlavu a s ústami otvorenými k prenikavému výkriku. Postava je absolútne izolovaná. Krajina za ňou s fjordami je zrkadlom jej vnútorného života. Nebo je sfarbené do krvavočervena. Upokojujúce prvky – lode na vode a kostolná veža napravo- ktorú vidno iba na grafike vytvorenej podľa toho motívu roku 1895, tu chýba. Farebnosť výkriku sa nesie v zajatí naturizmu. Červenomodrú vodu, v ktorej sa odráža krvavočervená večerná obloha , možno chápať ako fenomén vyvolaný jasným svetlom a vetrom. Tvár a postoj postavy v popredí – expresívne skrivené, vystupňované v prospech výrazu. Nanášanie farby na pozadí v pásoch sa často vysvetľuje ako znázornenie zvukových vĺn, ale taktiež prirovnanie k van Goghovej „nehlučnej“ Hviezdnej noci. Za podobraz Výkriku sa považuje táto peruánska múmia z Musée de l'Homme v Paríži. Ruky podopierajú lebku zviazanej múmie. Ústa má otvorené.
Pablo Picasso – kubizmus

Vlastným menom Pablo Ruiz sa narodil v Malage roku 1881. Otec, učiteľ kreslenia, veľmi skoro odhadol synov talent a dával mu prvé hodiny kreslenia.
Roku 1896 začal študovať na umeleckej škole v Barcelone, roku 1897 na akadémii v Madride, roku 1900 mu vyšli prvé ilustrácie, roku 1901 vznikla jeho prvá socha. Stal sa umeleckou osobnosťou, prebral matkino meno a začal často cestovať do Paríža, kde sa 1904 definitívne usadil.

Na základe štýlovej odlišnosti tvorby sa jeho obdobia rozdeľujú do 4 období.
Prvé asi tri roky trvajúce „modré obdobie“, sa končí rokom 1904. Zaoberal sa zobrazovaním prostých ľudí.
„Ružové obdobie“ je druhým, trvajúcim do roku 1906, v ktorom ho zaujal cirkusový svet. Na prelome 1906/07 spoznal Matissa, inšpirovaný Cézannovou tvorbu a tiež africkými plastikami z ostrovov južných morí. Tak vznikli Avignonské slečny, začiatkok kubizmu, ktorí založil Picasso a Braque. Prechádza tak od „analytického“ kubizmu k „syntetickému“(1912). Vďaka Jeanovi Cocteauovi začal roku 1916 pracovať pre divadlo. Naval scény, najmä pre ruský balet Sergeja Ďagileva. Bez toho, aby sa celkom vzdal kubizmu, opäť dospel roku 1918 k maliarstvu pevnejšie spätému s predmetom, čím zmietol publikum i kritiku.
„Klasicistické obdobie“ trvalo od roku 1924. Vznikli monumentálne čiastočne antikizujúce postavy a skupiny postáv.

Balet uvedený roku 1924 s Picassovými dekoráciami podnecuje surrealistov. Surrealizmus mu v prvom rade ponúka podnety a slovník na spontánnejšie a emotívnejšie spracovanie vlastných tém. Do jeho diela výraznejšie vstúpila sexualita. Koncom dvadsiatich rokov sa začína zaoberať motívom minotaura a býčími zápasmi. Krátko pred vypuknutím španielskej občianskej vojny sú to erotické motívy a ilúzia ničivej sily napríklad Guernica. Po druhej svetovej vojne sa aranžoval vo svetovom mierovom hnutí a vytvoril jeho symbol - holubicu.

Zomrel roku 1973 v juhovýchodnom Francúzku.

Avignonske slečny (1907)
Toto dielo sa stalo najvýznamnejším dielom kubizmu ešte pred kubizmom . Pablo na ňom pracoval niekoľko mesiacov. Skôr ako ho verejnosti predstavil, vzniklo vyše osemsto náčrtov a štúdií, rozličných veľmi odlišných verzií. Priznal že interiér v Avignonských slečnách je z nevestinca.

Kubizmus – názov vznikol od kritika Vauxcellesa, ktorý obrazy neprijaté na Salóne 1908 opísal pomocou slova „cubes“ (kocky). Pre kubizmus je typické úlomkovité a vybrúsené rozloženie predmetu zobrazenia, ktorý v analytickom kubizme pozostáva prevažne zo sivých a hnedých farebných tónov a väčšinou z malých častí. Predmet zobrazenia býva „videný simultánne“.

Wassily Kandinsky – abstraktná tvorba

Narodil sa roku 1893 v Moskve. Študoval v rokoch 1886 až 1893 v rodnom meste právo, ekonómiu a etnografiu. Univerzitnú kariéru , ktorá sa mu ponúkala po promócií odmietol. Namiesto toho Kandinsky odišiel roku 1896 do Mníchova s cieľom stať sa maliarom(Mníchov bol v tom období v rozkvete jugendstilu). Najprv študoval na súkromnej umeleckej škole, ktorú roku 1900 vymenil za akadémiu. Zoznámil sa s umelcami ako Alexej Jawlenský, Marinne von Werefkinová a Paul Klee.

Roku 1901 sa stal spoluzakladateľom mníchovského združenia vystavovateľov a umelcov Phalanx. V nasledujúcom roku spoznal Gabriele Münterovú. Spolu podnikali cesty do Holandska, Tuniska, Talianska, Francúzka, cestovali po Nemecku. Jeho rané dielo silno ovplyvnilo ruské ľudové umenie a jugendstil. Otvoril sa novším smerom, najmä fauvistom okolo Henriho Matissa.

Na pozvanie Jawlenského a Werefkinovej pracoval Kandinsky a Münterová v roku 1908 po prvý raz v Murnau, kde si v nasledujúcom roku kúpili dom. Bavorská krajina sa stáva Kandínského obľúbeným motívom. Farba a tvar získava prevahu nad predmetom ktorý sa vo farbách rozplýval. Neprehliadnuteľné boli tendencie k abstrakcii vyjadrené aj v názvoch obrazov: roku 1909 vzniká prvá Improvizácia, po nej nasleduje Kompozícia a Impresia.

Porota Neue Künstlervereiniguug München odmieta roku 1911 Kompozíciu V, na čo Kandinsky, Marc a Münterová reagujú odchodom. O niekoľko týždňov neskôr sa koná prvá výstava združenia Modrý jazdec, pomenovaného podľa Kandinského obrazu.

Vzniká programové dielo Über das Geistige in der Kunst (Duchovnosť v umení) z roku 1912 (bol to teoretický spor s umením). Kandínskeho myslenie ovplyvnilo okultizmus a antropozofia Rudolfa Steinera. O niekoľko mesiacov neskôr vyšiel almanach Der Blaue Reiter, v ktorom Kandinsky uverejnil aj libretto k Živému tónu. Jeho diela sa vystavovali na najvýznamnejších výstavách.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny opustil Nemecko a žil v Moskve, kde sa opäť venoval predmetnej maľbe a roku 1918 sa stal pracovníkom oddelenia umenia na komisariáte ľudovej osvety.

Roku 1922 prijal pozvanie do Bauhausu vo Weimare. Pod vplyvom konštruktivizmu prevládali v jeho diele matematicky prísne tvary. Najdôležitejším motívom sa stáva najznámejší tvar - kruh. Roku 1926 vyšla v edícii Bauhausu jeho kniha Punkt und Linie zur Flache.
Roku 1933 Kandinsky odišiel do Paríža a prehĺbil si kontakty so skupinou Abstraction-Création a so surrealistami. Jeho prísne tvary sa začali uvoľňovať a stali sa Biomorfnými.

Zomrel roku 1944 v Neuilly-sur-Seine.

Kandínskeho prechod od predmetnosti k abstrakcii predstavuje viacročný teoreticky fundovaný a reflektovaný plynulý proces. Mal veľmi rád hudbu, ktorú považoval za umenie s najvyšším obsahom abstrakcie a staval ho najvyššie. Svojmu priateľovi skladateľovi a maliarovi závidel výrazové prostriedky, ktoré mal k dispozícii ako hudobník.

Salvador Dalí

Narodil sa roku 1904 vo Figueras v Karalýnsku, vyrastal vo vážnej, ale svetonázorovo nejednotnej rodine. Otec bol republikán a ateista, matka veriaca katolíčka. Meno dostal po bratovi, ktorý zomrel krátko pred jeho narodením, sám seba vnímal ako jeho duplikát. Daliho talent sa prejavil skoro a prvé hodiny kreslenia dostal od impresionistického maliara, ktorý bol otcovým priateľom.

Roku 1912 si zriadil na povale rodičovského domu ateliér; o šesť rokov neskôr, ako štrnásťročný, po prvý krát verejne vystavoval. Jeho obrazy si získali uznanie. Dalího zaujímalo španielske maliarstvo 19.storočia a kubizmus.

Od roku 1921 navštevoval akadémiu v Madride. „Moderným“ vyučovaním bol natoľko sklamaný, že sa neučil kreslenie perspektívy. Učitelia a žiaci ho považovali za reakcionára. V druhom roku štúdia sa zoznámil s neskorším filmovým režisérom Luisom Buñuelom a básnikom Federicom García Lorcom.
Okolo roku 1924, keď André Breton vydal (prvý) Manifest surrealizmu, Dalí objavuje „pittura metafisica“ Giorgia de Chirico. V jeho diele sú prítomné i náznaky Vermeerovej a Ingresovej maľby, ako ja kubizmus a „metafyziky“. Dalího obrat k surrealizmu koncom dvadsiatych rokov znamená výlučné využívanie techniky starých majstrov.

S René Magrittom sa zoznámil roku 1929 v Paríži, kde spolupracoval na Buñuelovom majstrovskom diele surrealistickom diele Andalúzsky pes. Vznikol Dalího prvý surrealistický obraz Pochybný hra. Z chorobných predstáv, ktoré ho prenasledovali, a z impotencie ho „lieči“ jeho neskoršia manželka Gala. Repertoár symbolov, motívov a tvarov, ktoré komentuje a čiastočne protirečivo vysvetľuje vo svojich početných spisoch, Dalí vytvoril do roku 1940.
Svoje najslávnejší motív, mäkké hodiny, predstavil roku 1931 v Stálosti spomienky. Vystavenie obrazu Hádanka Viliama Tella podnietil Bretona roku 1934 vylúčenie zo skupiny surrealistov; výstava v tom istom roku v New Yorku je Dalího tromfom. Roku 1938 ukazoval a vysvetľoval Sigmundovi Freudovi v jeho londýnskom exile Metamorfózu narcisu. Umelecky sa viditeľne začal vzďaľovať surrealistom. Vojnu a práve povojnové roky trávil v New Yorku, kde ho oslavoval estabilshment; inscenoval svoj životný štýl a hromadil majetok.

Roku 1948 sa vrátil do Európy. V jeho dielach sa zjavujú náboženské motívy. Hoci bol neobyčajne produktívny a obľúbený, takmer vôbec nie je inovatívny.

Zomrel roku 1989 vo svojej rodnej dedine Figueras.

Hádanka Villiama Tella (1933)
Tell kľačí pred kameňom, ktorý sa dá chápať ako náhrobná tabuľa. Na ňom sa roztikajú hodiny. Nápis na náhrobnej tabuli reprodukuje názov obrazu. Tellova šiltovka je natiahnutá ako jazyk, zadok predĺžený na haluz – jednoznačný symbol moci. Obidve predĺžené časti tela podopierajú barly: v Dalího obrazovom svete sú to symboly smrti i vzkriesenia. V Tellovom náručí leží dieťa, Dalí. Namiesto jablka má na hlave surovú kotletu – otec ju chce zjesť. V orechovej škrupine pri jeho sandále leží Gala; najmenší pohyb Tellovho otca môže znamenať jej smrť. Tell má črty Lenina, ktorý zomrel deväť rokov pred vznikom obrazu. Tu vstúpil do hry Breton a jeho stúpenci, ktorí sa cítili týmto antirevolučným činom natoľko vyprovokovaný, že sa pokúsili obraz zničiť.
Tellova hruď je akoby prevŕtaná dýkou. Zabil sa Lenin alebo Tell sám ako zosobnenie slobody, alebo môžeme dokonca chápať zárez na chrbte postavy ako odkaz na jeho vraždu?

Mäkké hodiny (1931)
Dalí dospel k najvýznamnejšiemu motívu o roztekajúcich sa hodinách, ktoré ho priviedli k úvahám o super mäkkosti. Vstúpil pred nedokončenú krajinu a ucítil trýznivú bolesť hlavy, náhle vidí riešenie nič nie je ponechané na náhodu, všetko vedie k samozvanému géniovi Dalímu. Namaľoval dvoje roztekajúce sa hodiny z ktorých jedny žalostne viseli z konára olivovníka. V priebehu dvoch hodín vznikol obraz Mäkké hodiny, ktoré istý kupec vraj premenoval na Stálosť spomienky.

Andy Warhol
Maliar, grafik a tvorca filmov Andy Warhol sa narodil roku 1928 v Pittsburghu v Pensilvánii. Po skončení štúdia úžitkovej grafiky na Carnegie Technical College v Pittsburghu v rokoch 1945 a 1949 pracoval v 50tych rokoch ako úspešný reklamný grafik a aranžér výkladov v New Yorku a tiež ako slobodný umelec. Okolo roku 1960 vznikli prvé obrazy pop-artu, z ktorých niektoré slúžili ako pozadia na dekorácie výkladov. Warhol zistil, že aj Roy Lichtenstein čerpal svoje charaktery z komiksov a venoval sa spotrebnému tovaru.

Roku 1962 vznikli prvé seriáli obrazov Campbell's Soup Can. Podľa princípu „maľovania podľa čísel“ koncipuje Warhol „ Do It Yourself Painting“ a experimentoval s náhodnými farbami, rozložil plátna na chodník, aby do svojich obrazov integroval odtlačky nôh chodcov. Vznikli prvé sieťotlače. Warholovým štandardným umeleckým postupom sa stala tvorba identických, iba farebne sa odlišujúcich obrazov. Marilin Monroe sa po smrti stala najpreferovanejším predmetom zobrazovania; vznikol Diptych Marilyn. Roku 1963 Warhol zaujal nový ateliér, „Factory“ a nakrúca svoj prvý film. Vznikli obrazy Electric Chair a po zavraždení Johna F. Kennedyho v novembri 1963 seriál portrétov Jackie. Rovnako podľa fotografií v tlači vytvára Warhol seriály portrétov Liz Taylorovej a Elvisa Presleyho. Serál Thirteen Most Wanted Men vznikol na objednávku pre svetovú výstavu v New Yorku roku 1964. S veľkým úspechom boli v Paríži vystavené Disaster Paintings; na ktorom strieľa jedna žena vo Warholovom ateliéri na portrét Marilyn.

Warhol bol vodcom newyorskej pop-scény a undergroundu. Jeho stálym spoločníkom bol magnetofónový prijímač. V polovici 60tych rokov presúva Warhol ťažisko práce do filmov. V jednom z nich vystupuje roková skupina Velvet Underground, s ktorou zinscenoval aj multimediálne predstavenia. Warhol oznámil, že sa chce zriecť maľovania.

Roku 1967 vznikli ďalšie seriály Flowers, Electric chairs a Self-Portraits. Nakoniec sa Warhol na päť rokov vzdáva maľovania.

Atentát roku 1968 prežil s ťažkým zranením. Roku 1972 vznikol prvý Maov seriál. Warhol zároveň realizoval reklamné objednávky pre veľké koncerny. Vzniklo množstvo portrétov na objednávku, na základe polaroidu. Okolo roku 1980 začal Warhol opäť využívať motívy zo skorších prác; vysporiadanie sa s dielami iných umelcov vrcholilo okolo roku 1985 v Last Supper a Paintings podľa milánskej Poslednej večere Leonarda da Vinci.
Zomrel roku 1987 v New Yorku.
Nemý film
V dnešnej dobe plnej elektroniky si ani neuvedomujem dôležitosť tohto obdobia ľudstva, kedy podobne ako v renesancii dochádza k mnohým bádaniam, skúmaniam a objavom a to predovšetkým v oboroch ako fyzika,, elektrofyzika, a chémia. Všetky činnosti cieľavedomých ľudí priniesli svoje klady a žiaľ aj nechcené zápory, ako bola 1. a 2.svetová vojna. Obraz tohto obdobia zaznamenáva práve vynález nemého filmu. Film sa v skutočnosti skladá s tisícov statických obrázkov, ktoré sú premietané v pravidelných sekvenciách pred zrakmi divákov. Každý obrázok sa ukáže len na chvíľu a potom sa nahradí obrázkom, ktorý je len nepatrne odlišný, medzera medzi nimi zostáva vďaka zotrvačnosti oka nepostrehnuté a obrazy naväzujú v súvislom deji.
Tento fenomén tvoril princíp mnohých hračiek 19. storočia. Jeho aplikácia vo filme bola však veľmi obtiažna. Prvé pohyblivé fotografie vznikli v 30 rokoch 19. storočia. Film sa zrodil pomocou dvoch prístrojov. Prvý bol schopný vytvoriť rýchlu pripravenú sekvenciu obrazu k zachyteniu deja a druhý dokázal tieto obrazy v takej istej rýchlosti premietať. Nakoniec, po období len postupného zlepšovania týchto prístrojov, bol v laboratóriách známeho amerického vynálezca Thomasa Alva Edisona navrhnutá skutočná kamera a špeciálny premietací prístroj známi ako kinematograf.

Zrodenie fimu
Edisonov vynález po prvýkrát verejne predstavil v New Yorku v roku 1894. V nasledujúcom roku predviedli svoj kinematograf dvaja francúzsky bratia Auguste a Louis Lumiérovci. Premietal obrázky na plátno a mimochodom dal taktiež názov dnešnému kinu. Prvé publikum bolo nadšené pohyblivými obrázkami zachytávajúcimi každodenné udalosti filmových bratov Lumiérovích. Po niekoľkých rokoch bol film hlavným zdrojom noviniek, predvádzaných na veľtrhoch a v koncertných sienach.

Približne od roku 1900, začali výrobcovia filmov prechádzať na to, že nemusí byť len nahrávkou udalostí, ale mohol by byť použitý kreatívne, a to k tvorbe príbehov. Vzniká teda úplne nová tvorba zábavy a umenia veľmi podobné divadelnej a nazýva sa filmovým umením.

Vynikajúcim priekopníkom bol Francúz Georges Méliés. Jeho veľkolepý medzinárodný úspech „Cesta na mesiac“(1902) taktiež odhalil výnimočný potenciál kamery pre triky a zvláštne efekty. Edwina S. Portera „Veľká vlaková lúpež“(1903) bola významná pre rozvoj realistického príbehu používajúcheho zmes kvalitných nástrojov, ako je strih – časový posun vzad a vpred medzi dvoma dejmi odohrávajúcimi sa medzi dvoma dejmi odohrávajúcimi sa na rovnakom mieste.

Po roku 1900 sa filmové predstavenia premiestnili do časových búd a sál a do roku 1910 boli už v Európe a Amerike tisícky kín. Film začal byť obrovským biznisom. Od roku 1912 sa objavili prvé celovečerné filmy. Trvali hodinu a dlhšie (okrem 15 – 16 minútových filmov). Tvorili sa ďaleko ambicióznejšie – historické epické diela a veľkofilmy s ohromnými výpravami a mimoriadnymi výlohami, ktorých priekopníkmi boli taliansky filmový tvorcovia(napr. Quo Vadis -1912). Tvorcovia používali pohyblivú kameru a najímali veľké množstvo statikov.

Moderné sochárstvo
Sochárstvo, rovnako ako maliarstvo, prešlo v priebehu 20. storočia výraznými zmenami. Vďaka záplave nových vĺn, štýlu, tém a materiálov vznikla široká škála skvelých diel.

Od doby talianskej renesancie až do 20. storočia sa od sochárov očakávalo presné zobrazenie skutočného sveta. Sochárstvo bolo len zriedkakedy formou seba vyjadrenia. Bolo predovšetkým verejným umením určeným na výzdobu budov a pamätníkov. Sochár pracoval tak, že opracovával kameň, modeloval z hliny, alebo odlieval z bronzu.

V 20. storočí došlo k zmene týchto tradícii. Táto zmena začala veľmi náhle a mala rýchly priebeh. Jej náznaky môžeme nájsť už v diele najvýznamnejšieho sochára konca 19. storočia, Augusta Rodina. So svojím poňatím krásy a energie môže byť považovaný za tradicionalistu, ale jeho sochy taktiež svedčia o typicky modernom cítení pre kontrastné štruktúry materiálu a hru so svetlom.

K radikálnym zmenám došlo okolo roku 1908 kubistickým hnutím vo Francúzsku, pretože ľudia na to neboli ešte pripravený. Jeho vodcami boli Pablo Picasso a Georges Braque, spôsobili revolúciu v umení tým, že skutočnosť najprv rozobrali, a potom ju znovu zložili dohromady, často ako skupinu geometrických útvarov. To prinieslo kľúčovú modernú myšlienku o slobode umenia, a síce, že maliarstvo nie je len zrkadlom skutočnosti, ale je samé o sebe novou odlišnosťou.

Kubizmus pôvodne vznikol ako hnutie v maliarstve, ale ani sochárstvo nezostalo príliš pozadu. Sám Picasso vytvoril v roku 1908 prvú kubistickú sochu a čoskoro sa predstavili aj ďalší vynikajúci umelci ako napríklad Jacques Lipchitz (1891 – 1973). Kubizmus okamžite hneď nasledovali ďalšie hnutia (fauvizmus, konštruktivizmus, dadaizmus). Všetky tieto obdobia zažili svoj rozkvet ešte pred vojnou. V modernom sochárstve sa objavili dve dôležité, na pohľad nezlučiteľné vplyvy: umenie primitívnych ľudí a funkčná elegancia moderného umenia.

Na začiatku 20. storočia začali Európania obdivovať krásu a silu primitívneho umenia, predovšetkým plastiky domorodých kmeňov z Afriky a oblasti Pacifiku. Tieto plastiky boli inšpiráciou sochárov k odkloneniu sa od povrchového realizmu, zvyčajne preto, aby vyjadrili základné emócie. Američan Jacob Epstein (1880 – 1959) bol obzvlášť inšpirovaný týmto umením. Usadil sa v Británii, kde jeho škaredé a obscénne diela pohoršovali verejnosť od roku 1908 až do doby po 2. svetovej vojne.

Mnoho umelcov začalo používať jednoduchšie tvary a približovali sa k čistej abstrakcii.

Konštruktivizmus
V takmer opačnom duchu oslavovali talianski futuristi, ako napr. Umberto Boccioni, rýchlosť a dynamika moderného života. Rovnaké moderne zmýšľajúci, ale viac neosobný vo svojich cieľoch bol Naum Gabo a ostatní konštruktivisti vytvárajúci diela, ktoré sa svojou presnosťou a eleganciou veľmi podobali strojom a vedeckým modelom. Konštruktivisti boli významnými novátori. Používali priemyslové materiály (plasty, sklo, oceľ), svoje sochy skôr zostavovali než vytesávali či modelovali a namiesto tradičných sôch z množstva materiálov vytvárali konštrukcie.

Antiumenie
Rovnako anarchistický dadaisti sa radikálne odklonili od tradície a vedome prevádzali poburujúce antiumenie zahrňujúce rôzne zoskupenia, ktoré vznikli nahromadením námatkovo vybratých predmetov, alebo dokonca aj odpadkov. Ich výtvory často zahrňovali i čisté náhodné efekty. Mnoho dadaistických gest, ktoré vznikli ako výsmechy, alebo hra, sa znovu objavilo v posledných desaťročiach. Umelecká revolúcia, ktorá začala pred rokom 1914, mala oslobodzujúci vplyv takmer na všetkých umelcov. Mnohí vynikajúci sochári 20.storočia pokračovali v zobrazovaní ľudského sveta, ale neváhali svoje sochy zdeformovať, alebo ich zjednodušiť, aby dosiahli emocionálnej intenzity. Tieto všeobecné tendencie, známe ako expresionizmus.
Po roku 1945 začala verejnosť postupne prijímať moderné sochárstvo, nové myšlienky a materiály. Objavil sa jeden významný trend smerujúci k vytvoreniu predovšetkým abstraktných kovových štruktúr, ktoré boli skôr zostavené a nie odliate.

Pop-art
Od konca 50tych rokov bol pop-art najrozšírenejším známym umeleckým smerom, ktorý sa objavoval vo veľkej rade médií. Bol zámerne moderný, ale neoslavoval stroje, ale obdobie konzumnej kultúry. Medzi jeho charakteristické výtvory patrili bronzové plechovky od piva Jaspera Johnse a vypchaté vinylové gigantické hamburgery a zmrzlinové kornúty Clease Oldenburga Ako je možné vidieť, konvenčné formy maliarstva a sochárstva v posledných rokoch často strácali svoju dôležitosť, zatiaľ čo myšlienka, že umenie v um. ení je všetko dovolené, stále viditeľné slávi úspechu.

Architektúra
Po dlhej dobe umeleckého tvorenia sa vyčerpali všetky možnosti ďalšieho rozvinutia koncepcie a doposiaľ samozrejmá slohová jednotka sa rozpadla. Oblasti umenia ovládajú dve úplne odlišné koncepcie: empír a romantizmus. Zatiaľ čo empír, ako je známe, môžeme ešte považovať za dozvuk predchádzajúceho tvorenia v duchu klasiky a za dobový prejav osvietenstva sa javí romantizmus ako prvý prejav historizmu. Po búrlivom roku 1848 sa ujala moc buržoázie a historizmus sa stáva výlučným architektonickým pojmom. Nikdy predtým sa totiž nestalo, že by si určitá doba nevedela rady, v akom poňatí má stavať. Nemôžme usúdiť či to bolo vplyvom malomeštiactva, ale každopádne stúpajúca životná úroveň mala z zadosťučinenie so zbavením sa pompéznosti. Historizmus má svoje korene v romantickom zbožňovaní minulosti. V roku 1844 sa v Prahe konal zjazd nemeckých architektov a inžinierov. Hlavnou otázkou bolo: „V akom slohu máme stavať?“. Počas 19. storočia totiž architekti trpeli mimoriadnym nedostatkom invencie. Okolo roku 1850 sa ustálila konvencia a stavali sa chrámy a nemocnice v slohu neogorickom, obytné domy, školy a múzeá v slohu renesančnom. Pevné pravidlo to však nebolo; existovali i neorenesančné chrámy alebo neogotické obytné domy. Radnice napríklad môžeme vidieť v novorenesančnom i novogotickom. Okolo roku 1880 sa znovu vracajú barokové tvary a prezdobenosť. Najväčší problém predstavovali novodobé stavby ako napríklad nádražia a továrne či obchodné domy. Mestské domy napodobňovali svojimi priečeliami talianske renesančné paláce. Tie však neboli domami nájomníkov. Pôdorysnému riešeniu sa nekládol dôraz, pretože za architektúra sa považovala fasáda, len vonkajší výraz domu. Hygienická výstavba bola tiež zanedbanou stránkou veľkomiest. Uličná sieť bola väčšinou pravouhlá, no a v mestských štvrtiach boli miestami vysádzané parky a stromové aleje.
V nasledujúcom storočí sú naproti tomu skoro všetci architekti absolventi vysokých škôl technických alebo akadémii výtvarných umení. Navyše bola hodnotená akadémia parížska, známa pod skráteným názvom Ecole des Beaux Arts. Svojim najlepším študentom udeľovala Veľkú rímsku cenu, poskytujúcu päťročné štipendium pobytu v Ríme.

V dobe feudalizmu stavitelia väčšinou pracovali v stálych službách kráľa, alebo šľachtického rodu. V kapitalizme sa ich postavenie zmenilo. Architekti museli začať vyhľadávať zákazníkov a stavebníkov sami, lebo nechceli riskovať neistú existenciu. Museli sa uspokojiť s anonymnou prácou u iného samostatného architekta. Štátna správa a podobné inštitúcie zamestnávala len malé množstvo architektov, pravdepodobne tých s významnejším rodokmeňom.

Do 19.storočia bol architekt súčasne projektantom i konštruktérom. Celkom jednoduché znalosti mu zabezpečovali sám návrh aj technické riešenie stavby. Avšak čoskoro po roku 1810 sa stretáme s prípadom, kedy sa o autorstvo jednej a tej istej stavby podieľali dve osoby: inžinier a architekt. Rozdelenie architektonickej a technickej úlohy malo za následok, že mnoho architektov bolo nedostatočne školených. Nové stavebné technické poznatky sa však rozrástli.

Rozdiel v staviteľstve tiež našiel svoje rozdelenia a to na oblasť pozemného staviteľstva zahrňujúca obytné budovy a inžinierske staviteľstvo, zaoberajúce sa výstavbou ciest, tunelov, mostov, priehrad a podobných objektov. Neskôr až po druhej svetovej vojne sa rozšírilo ešte o urbanistov, zaoberajúcich sa na výstavbu miest a územným plánovaním.

Skutočnosť, že doba nemá svoj vlastný sloh a že je výtvarne neplodná, si všimli i niektorí vzdelaní laici. A tak trpký poznatok prinútil bavorského kráľa Maximiliána II., aby v roku 1851 vypísal súťaž na vynájdenie nového slohu. Táto nevídaná akcia nebola úspešná; výsledkom boli niektoré mníchovské stavby, zlučujúce renesanciu s goticky prevýšenými proporciami.

Pokrok v staviteľstve
Gottfried Semper študoval architektúru na akadémii výtvarných umení. Zostal po celý život zástupcom neorenesancie, považoval ornament za prednosť tvorby človeka a nezmieril sa s novými konštrukciami zo železa, ktoré sa mu podobne ako stavby gotické zdali príliš chladnými a nehmotnými. Hovoril síce o tom že materiál má vyjadrovať svoju totožnosť ale podporoval a zdôrazňoval dôležitosť náteru.

Eugène Emmanuel Viollet-le-Duc bol Parížan už od šestnástich rokov pracoval u rôznych staviteľov a architektov a však odporučenie na Ecole des Braux Arts nevyužil. Svoj dôležitý prínos mal v teoretickom diele, ktoré zhrnul do desiatich zväzkov histórie architektúry. Bol odporcom klasicistickej tradície a naopak zástancom gotiky. Nie však pre jej mysliteľské pôsobenie, ale pre racionalistický výraz, jej konštrukcie a účelový výraz. Odmietal dobový historizmus hovoril: „Ak chceme mať vlastnú architektúru, nesmieme hľadať zdroj v iných dobách“. Poznanie substilných konštrukcií gotických katedrál, ho však priviedlo k tomu, že tušil veľký význam kovových konštrukcií.

Pri skúmaní stredovekých pamiatok prišiel k záveru, že gotický stavitelia riešili svoje stavby čisto podľa účelu a konštrukcie a že duchovné zámery jej pripisovali až neskôr.

Prvou kovovou konštrukciou bol most v Anglicku budovaný cez rieku Severn. Bolo to ku koncu 18. storočia a použitá bola krehká, ale na tlak odolná liatina. K zmenám v staviteľstve došlo náhle. Najskôr sa používali liatinové stĺpy, zdobené ešte antickými tvarmi a v rôznych formách dodávané podľa katalógov. Ďalej sa železo používalo namiesto dreva na strešné konštrukcie.

Železné konštrukcie majú veľké množstvo výhod. Sú subtílne a zaberajú málo pôdorysnej plochy. Umožňujú zaskliť veľké plochy, a tým dokonale presvetliť vnútorný priestor. Dovoľujú rýchlu a suchú montáž, a tým kratšiu dobu výstavby. Prisudzovala sa jej ohňovzdornosť, ktorú v skutočnosti nemá. Požiar Krištáľového paláca v New Yorku (1858) dokázal, že sa železo ľahko zohreje a zmäkne.

Už v polovici 19.storočia sa kovové konštrukcie stávali samozrejmými pre konštrukciu veľkolepých stavieb, väčšinou nádraží a výstavných hál. Nádražie sv. Pankráca v Londýne malo vtedy najväčší rozpor. Oblúkové nosníky prekonali rozpor 73,2 metra.

Novodobým vynálezom pre výškové stavby bol výťah. Po prvý krát ho predviedol Elisha Grave Otis v New Yorskom obchodnom dome roku 1853.
Po prvý krát sa tiež stretáme s názvom betón ako určitú hydraulickú omietku vynájdenú francúzskym konštruktérom B.F. de Bélidor, a to v roku 1753.
Dnes sa považuje za betón zmes kameniva (štrk a piesok) a spojiva (voda a cement).musí obsahovať cement. Vynález sa datuje rokom 1824, kde si ho dal patentovať istý anglický murár Joseph Aspdin. Patentov na betón bolo viac pretože každý si ho vytváral podľa svojich odlišných pomerov jednotlivých surovín.

Ide v podstate o akýsi umelý kameň, je viac odolný na tlak, nie však na ťah. Preto sa zo začiatku používal iba pre vyhotovenia základov.

Železo betón, ktorý je vnútri vystužený oceľovými prútmi či sieťovou výstužou, umožňoval využitie aj v miestach kde bola konštrukcia namáhaná na ťah. V období okolo II. svetovej sa začala šíriť aj výroba železobetónových dielcov zhotovených v továrňach a tie sa spájali až na staveniskách.

Okrem konštrukcií budov sa odrazil pokrok aj na interiérovom vybavení. Typické boli ohýbané stoličky thonetky. Na tento nápad prišiel umelecký stolár Michael Thonet. Pomocou horúcej pary dosiahol ohyb a tvarovanie využívané i v súčasnosti. Thonetové bukové stoličky boli veľmi pevné a lacné a preto si získali takú obľubu na celom svete. Prvú stoličku vyrobil v Koryčanoch (1856).

Záver
Túto prácu som si zvolil z vlastného záujmu najmä preto, že napriek slohovej nejednotnosti ktorá vtedy bola, malo 19. a 20. storočie veľký vplyv a význam podobne ako aj renesancia. Navyše nebolo to tak dávno a celé 19. storočie bolo jedným veľkým prínosom v rozvoji technológií, techniky a v neposlednom rade aj umenia. Podľa svojich možností som sa snažil vypracovať predovšetkým svetoznámych maliarov, o ktorých je pomerne veľa dostupných informácii. Ich tvorba bola ovplyvňovaná ich životnými skúsenosťami, ktoré ma naozaj zaujali. Všetci umelci spomínaný v tejto práci a mnoho iných, boli skutočnými velikánmi v oblasti umenia, častokrát uznanie ich tvorby, so strany širokej verejnosti a umeleckých kruhov, prišlo až po ich smrti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Novodobé umenie - umenie 19. až 20. storočia