Pisa dosiahla svoj najväčší rozmach v 12. storočí. V r. 1162 jej cisár Fridrich I. Barbarosa dal rozľahlé územia a v r. 1165 lénnu zvrchovanosť nad Sardíniou. Jej loďstvo z nej urobilo najmocnejšie prístavné mesto. Túto moc si udržalo až do porážky v r. 1284 s Janovanmi. V Pise sa objavujú nielen sochári, ale aj maliari, ako bol Giunta Pisano.

Umeleckú dráhu Nicolu Pisana určovali tri hlavné diela: kazatelnica pisanského baptistéria, ktorá sa datuje do r. 1260, a fontánnu v Perugii, dokončená roku 1278.

Prvé dielo pozostáva z piatich reliéfov zobrazujúcich život Krista, rozmiestnených okolo rečniska kazateľnice, pripomína svojou koncepciou, proporciami postáv a jednoduchosťou postáv pripomína antické sarkofágy. Vypracovanie záhybov býva často gotické a zdá sa že sochár navštevoval niektoré francúzske dielne napr. v Amianse a Paríži. Antická inšpirácia však prevláda a vďaka nej sa objavuje ľudská postava, ktorá je bližšia skutočnosti.

Z dokladov sa dozvedáme, že Nicolo Pisano nepracoval sám, pomáhal mu jeho syn Giovani a jeho žiak Arnolfo di Cambio. Pri realizácii sa dopĺňajú tendencie: jeho popri platnosti antikizujúcich tvarov vhodných na kazateľnicu v Pise sa objavuje pružnejší štýl, ktorý prevádzajú príbuzenstvo so severnou gotikou. V tejto druhej tendencii sa časom osvedčil Giovanni Pisano. Do tvorby fontány v Perugii, predstavujúcej pompézne svedectvo hrdosti silnej komúny, ktorá často bojovala s pápežom. Nikto už takmer nezasahuje a Giovanni sa spomína rovnocenne ako jeden z autorov diela.