referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Jolana
Nedeľa, 15. septembra 2019
Donatello (1386-1466)
Dátum pridania: 14.02.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 999z
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 167
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 3.5
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 5m 50s
Pomalé čítanie: 8m 45s
 
Keby sa dielo zverilo Brunelleschimu, mohlo pre sochárstvo znamenať začiatok úplne novej cesty. Takéto návrhy však po svojom rozvinul Donatello, ktorý bol v r.1401 primladý na to, aby sa mohol zúčastniť súťaže (mal len pätnásť rokov). Donato di Niccolò di Betto Bardi, známejší pod menom Donatello, ako vieme, bol jedným z pomocníkov Lorenza Ghibertiho a roku 1406 dostal prvé objednávky na mramorové plastiky pre bočný portál florentského domu, nazývaný Porta della Mandorla.

Narodil roku 1386. Jeho umelecké začiatky sa začali vo Florencii a to v čase keď došlo k určitej harmónii medzi gotickou štylizáciou a antickou modeláciou figúry. Najväčším predstaviteľom tejto tendencie, tejto druhej „klasickej gotiky“, sa od roku 1402 stáva takmer na pol storočia Lorenzo Ghiberti svojimi dverami pre florentské baptistérium.

Napriek tomu Gribertiho súčasník Filippo Brunelleschi uplatnil vo svojich malých, ale dokonale prepracovaných figúrach strieborného oltára dómu San Jacopo v Pistoi a v súťažnom reliéfe na dvere florentského baptistéria čisto gotický štýl, prehĺbený výraznou dramatickosťou s náznakmi jasného realizmu. Brunelleschi sa venoval „vyučovaním tých o ktorých si myslel , že sú toho hodní a preto uzavrel s Donatellom priateľstvo. Spolu podnikli v rozmedzí rokov 1405 – 1410 niekoľko ciest do Ríma, aby študovali antiku.

Pre celý Donatellov umeleckých život rozhodujúce majstrovské zvládnutie gotického umenia a intímna znalosť klasickej antiky, ku ktorej sa nadšene hlásil. Prejavilo sa to už v jeho vysoko poetickom stavaní mramorového Dávida, ktorého vysekal v rokoch 1408 až 1409; dnes je vo florentskom Bargelle; drapéria šiat je ešte čisto gotická, ale zatajená hrdosť mladého hrdinu, jeho odhalená široká hruď, čistota mladej tváre a helenistická krása Goliášovej hlavy, ktorú Dávid práve odťal, sú už nové prvky.

V rokoch 1411 – 1415 pracoval súčasne na Sv. Markovi a Sv. Jánovi Evanielistovi pre dóm Santa Maria del Fiore. Na Sv. Markovi sú pozorovateľné určité podobnosti s detailami na oltári sv. Jakuba, ktorý vytvoril jeho priateľ Filippo Brunelleschi(mohutná hlava, bohatá, starostlivo rozdelená brada, pravidelné energetické črty tváre a pokojná sila celej postavy). Hoci celková drapéria pripomína trochu neskorogotické tendencie Brunelleschiho, predsa má táto socha svoju robustnosť a pevný postoj na zemi jednu spoločnú črtu a niektorými antickými dielami a niektorými antickými dielami, ako je Polikleitov Doriforos a niektoré ďalšie o niečo neskoršie práce. Prvýkrát je úsilím nájsť v antickom umení, pravdivé, dôstojné vyjadrenie ľudskej postavy, ideál, ktorého sa pridržiava renesancia v Taliansku.

Či už ide o zobrazenie jednoduchých postáv, alebo celého súsošia pracuje Donatello s mimoriadnou náročnosťou a obratnosťou; vynakladá všetky svoje schopnosti, aby vyjadril námet a základný význam diela svojim vlastným umeleckým videním. Je to predpokladom dlhej myšlienky, ktorá sa odráža aj na Sv. Jurajovi, ktorý je podľa Vasariho slov „podivuhodným prejavom pohybu v kameni“. Jeho prostý a spontánny postoj akoby bol prevzatý zo skutočnosti. Tvár vyjadruje niečo, čo antickí umelci nepoznali – duševné rozpoloženie, plné vedomia svojej vlastnej psychológie. Vzniknutý celok pôsobí svojou jednoduchosťou a presvedčivou prirodzenosťou: bojovník mešťan, taký, o akom snívala vtedajšia florentská republika. Donatello vytesal do podstavca nízky reliéf predstavujúci Sv. Juraja a draka.

Najdôležitejším dielom mladého Donatella je však súbor prorokov pre Giottovu kampatilu, ktorí je dnes celý vo forentskom múzeu. Prvý dvaja proroci sú z roku 1418, Abrahám je z roku 1424, Jeremiáš z roku 1426 a Habakuk z roku 1434. Donatellova predstava proroka zodpovedá biblickej predlohe, zároveň je však aj ideové a výtvarne podnetné. Jeho prorok je človek predurčený Bohom, aby v určitom okamihu dejín Izraela prehovorili „jeho hlasom“; súčasne je však aj človekom svojich čias, ktorý sa osobne zúčastňuje na dianí, ktoré sa týka jeho národa a angažuje sa v ňom celou svojou bytosťou. V tvári proroka so zvitkom pergamenu sa zračí smútok starovekého pesimizmu, kým Jeremiáš, mocný ako starý dub vyjadruje pohŕdanie, ba priam odpor k modlárskym davom. Donatello tu nadväzuje na antický portrét najmä z konca republiky a začiatkov cisárstva. V tejto súvislosti sú možné a určitým spôsobom aj priateľné nespočetné konfrontácie, pretože rímske portrétne umenie bolo pre Donatella nevyčerpateľným repertoárov ľudských typov a anatomických detailov, ktoré pozoroval aj u ľudí vo svojom okolí a ktoré ho ona učila jasne vidieť a zachytiť. Rímsky portrét podáva dokumentárny obraz človeka, v ktorom sú všetky stránky života takmer v rovnováhe. Donatello sa naproti tomu usiluje zachytiť na tvárach to, čo do nich vpísala úzkosť života a zápas o vieru. Slovom, v prvom Donatellovom štýle sa prejavuje niečo čo by sme mohli nazvať „moralistickým realizmom“.
Masaccio a Donatello súhlasili s Brunelleschiho novými názormi na architektúru. Ako prvý použili vo svojej tvorbe Brunelleschiho teóriu perspektívy. Donatello je vyskúšal dokonca skôr ako Masaccio v nízkom reliéfe na tabernákule sv. Juraja roku 1416. Herodesova hostina zo sienského baptistéria, ktorú Donatello vytvoril približne v tom istom období ako Jeremiáša, je prvým veľkým príkladom skupinového výjavu v nízkom reliéfe. Ide tu o mimoriadne pôsobivú perspektivnu, počnúc architektonickým rámcom v ktorom sa výjav odohráva (tri za sebou idúce átria s oblúkmi a pilastrami vyhradeného neskororímskeho rázu), cez postavy predchnuté morbídnosťou, vyzývavosťou a chlípnosťou.

Donatellova technika takzvaného „stlačeného“ reliéfu, veľmi nízkeho reliéfu, znázorňujúca plastickosť postáv pomocou tradičných redukcií nieje ničím novým. Stačí pripomenúť Ghibertiho prvé dvere. U Donatella je však redukcia objemov zreteľnejšia; je to iba náznak plastickosti, a nie je napodobnenie v zmenšenej mierke; profily tým získavajú ostrosť a často vynikajú mimoriadnou čistotou a intenzitou výrazu, ako to možno vidieť na Madone Peziovcov v Berlínskom múzeu, alebo na Nanebevzatí Panny Márie na náhrobku Brancaciouco v Neapole.

Na Madone Pazziovcov nájdeme domovú klasiku, takmer feidiovskú čistotu Donatellovej kresby i vitalitu jej novej kompozície, prirodzený nežný postoj Ježiša vo vnútri živého priestoru.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.