Talianska architektúra 16. storočia

V Ríme Baldassare Peruzzi našiel nové výrazové prostriedky a vytvoril svoje majstrovské architektonické dielo Palazzo Massimo alle colonne. Napriek forme priečelia, ktorú mu nanútila zákruta cesty a ktorú architekt rešpektoval, dosiahol jedinečnú monumentalitu jednoduchým zdôraznením hladkých bosáží na priečelí a jeho prerezaním centrálnym portikom, ktoré vytvorili čistý kontrast v novom duchu. V druhej štvrtine storočia vznikli najvýznamnejšie architektonické diela – ak si odmyslíme Michelangelovu tvorbu v severnom Taliansku. Vytvorili ich dvaja umelci, ktorí prišli do Ríma, Giulio Romano a Jacopo Sansovino, ako aj Verončan Sanmicheli, ovplyvnený rímskou kultúrou.

V r. 1524 Giulio Romano prišiel do Mantovy, aby sa dal do služieb vojvodu Frederika de Gonzague. Najskôr pracoval ako architekt na stavbe Palazza del Te. Tento palác, ktorý bol vlastne vidieckou rezidenciou, dovoľoval, ba vlastne si vyžadoval uplatnenie istej fantázie. Giulio Romano sa vyžíval v používaní protikladného stavebného materiálu. Postavil napríklad poschodie s rytmicky usporiadanými stĺpmi na rustikovom sokli, alebo prilepil stĺpy na priečelie hladkých bosáží. Na tejto stavbe dominuje hľadanie pitoreskej konštanty, ktorá nevylučuje použitie antických pravidiel.

Keď sochár Jacopo Sansovino prišil do Benátok, priniesol so sebou silne antikizujúcu kultúru; získal ju od florentského sochára Andreu Sansovina, od ktorého prijal aj jeho meno, ale aj od Giuliana da Sangalla a Michelangela. Roku 1531 mu Jacopo Cornato zveril stavbu nového paláca na Veľkom kanáli: Sansovino vytvoril prvé „moderné“ priečelie na tejto hlavnej osi mesta, kde na základ z bosáží postavil dve poschodia, oddelené dvojitými stĺpmi medzi oknami so zaoblenou hornou časťou.

V r. 1536 dostal ešte zodpovednejšiu objednávku – mal rekonštruovať budovu Zecca, postaviť Libereriu(knižnicu) a rekonštruovať Loggettu pri kampanile. Slovom, išlo o predstavu Piazzetty, jedného z urbanisticky najdôležitejších priestorov dóžovského mesta. Dokonca sa podujal – po ňom prevzal túto prácu Scamozzi – na novú výstavbu Námestia svätého Marka. On sám stihol postaviť iba prvé arkády Liberie, ale jeho plán sa dôsledne dodržiaval. Podľa neho sa postavili najprv dna hlavné benátske monumenty – Dóžov palác a bazilika Svätého Marka. Ako manieristický umelec používal formy antickej architektúry, utvárajúcej plochu pomocou kontrastov.

V tom istom čase sa vo Verone a potom v Benátkach zoznámili s tvorbou skvelého architekta Michela Sanmicheliho. Poučený Bramenteho príkladom priniesol severnému Taliansku typ moderných palácov stavbou paláca Conossa vo Verone, no najmä paláca Bevilacqua; jeden aj druhý majú základ z rustikových bosáží, z ktorého sa dvíha kolosálna monumentálna stavba podľa vzoru paláca Capriniovcov. Detaily u Sanmicheliho sú vytríbenejšie a jemnejšie vypracované ako u Sansovina.