Niekoľkí talianski architekti – Fra Giocondo medzi rokmi 1494 a1505, Giuliano da Sangallo, Domenico da Cortona spolupracovali pri prvých pokusoch zaviesť novú architektúru. Avšak stavby Františka I. po jeho návrate zo španielskeho zajatia zostávali najmä v rukách francúzskych staviteľov. Zámok Madrid, ktorý začali stavať v r. 1528 pri bránach Paríža, realizoval Pierre Gadier a Gatin François: jeho novosť nespočívala natoľko v štruktúre, skôr vo výzdobe fasád, ktoré vypracoval z keramiky Talian Girolamo della Robbia. Prvé práce vo Fontainebleau viedol Gilles Lebreton, aj keď sa riadil talianskou inšpiráciou. Čo sa týka schodiska na oválnom nádvorí(zničené), o ktorom sa uvažovalo od r. 1531, ale postavili ho až v r. 1540, tu možno znova nájsť francúzske vzory v štruktúre dvoch zbiehavých ramien vedúcich k strednému odpočívadlu, kým jeho fasáda s portikom na spôsob víťazného oblúka prezrádza novú antikizujúcu kultúru.

V r. 1540 prišiel do Fontainbleau Talian, ktorého predchádzala veľká reputácia. Sebastiano Serlio niekdajší spolupracovník Peruzziho v Ríme, prišiel z Benátok, kde pracoval v blízkosti Sansovina a uverejnil dve knihy o architektúre, ktoré ho preslávili ako teoretika. Jeho osobné dielo vo Francúzku zostalo takmer nepostihnuteľné: Z Grand Ferrary – rezidencie katedrála Ferraru vo Fontainebleau – sa zachovala iba brána a plány; na zámku Ancy-le-Franc, ktorého autorstvo si sám nárokuje, ťažko poznať jeho štýl, nepochybne zmenený k horšiemu tými, čo ho stavali; napokon zdá sa, že vo Fontainebleau žiadny zachovaný prvok nezodpovedá jeho projektu. To však neuberá na jeho dôležitosti.

Primaticciovo architektonické dielo malo viac šťastia. S Píniovou grotou vytvoril fantastickú kreáciu podľa manieristického vkusu blízkeho Giuliovi Romaniovi. Najvýznamnejšie je však krídlo z toho istého zámku: nápad s dvoma ramenami vonkajšieho schodiska vsunutého do medzery medzi výstupkami dvoch pavilónov, zbiehajúceho sa do stredu, úplne zodpovedá manieristickému zmyslu pre kontrast a nečakané riešenie.

Nová generácia francúzskych architektov prevzala túto kultúru spoza Álp. Stavba nového krídla Louvru (1546-1560), spoločné dielo architekta Pierra Lescota a sochára Jeana Goujona, znamená naozajstý nástup nového jazyka: pilastre, stĺpy, trojuholníkové frontóny a krivky rytmizujú s dokonalou pravidelnosťou priečelie s tromi výčnelkami.

Philibert Delorme ešte úplnejšie asimiloval nové tvary, ktoré sám vytvoril ako teoretik. Možno preto, že sa mohol priamo dôverne zoznámiť s rímskymi zrúcaninami aj so stavbami jeho predchodcov. Jeho najväčšie dielo zámok v Anet, ktorého najväčšia časť je, žiaľ, zničená, svedčí o prekvapujúcom majstrovstve, pokiaľ ide o napadaťeľnosť priestoru, ako aj o nový architektonický jazyk – stĺpy, usporiadanie frontónov.

V druhej polovici storočia boli mimoriadne aktívny dvaja mladší architekti. Jean Bullant staval zámky pre veliteľa kráľovskej armády. V prvom zakomponoval do priečelia monumentálne portiky. Jacqes Androuet Du Cerceau je známejší svojou vzácnou publikáciou – Najvýznamnejšie stavby Francúzska, kde sa nám zachoval dohľad na mnohé stavby, ktoré už dnes neexistujú, alebo ktorých sa zachovalo veľmi málo.