Zákony antiky, konštatoval jeden remeselnícky učenec, nedovoľovali umelcom portrétovať nikoho, kto nebol panovníkom či cnostným človekom; teraz si však mohol dať namaľovať portrét aj obyčajný človek. Rozvoj portrétneho umenia je spätý s oslavou velikánov. Prvá Pisanellova portrétna medaila, napodobňujúca byzantského cisára, navádzala na rímsku cisársku tradíciu, ktorú renesancia prevzala zo starovekých, vykopaných mincí. Čoskoro si drobný vladári, humanisti, a dokonca obchodníci začali objednávať pamätné medaile a zasielali ich priateľom na pamiatku. Florentskí maliari zaplnili chrámové fresky podobami známych osôb a sochári dávali svojim dielam – sochám svätcov, a dokonca Platóna – vzhľad určitých ľudí. Pobúrený kazatelia si sťažovali, že tieto portréty slúžia márnosti, v žiadnom prípade nie náboženstvu. Aj maliari skoro poznali, že odvracajú pozornosť diváka od fresky samej.
Do módy opäť prišli idealizované podoby, a ako mizli portréty a fresky, rástla obľuba závesných portrétov. Detailne maľovaná podoba 15.storočia ustúpila dramatickým charakterovým štúdiám, ktoré zachycovali nejeden vzhľad modelu, alebo i jeho vnútornú ušľachtilosť; boli to portréty oslavné, ktoré mali uspokojovať vystupňovanú túžbu renesančných ľudí po osobnej sláve.
