Maliari trpezlivo maľovali svalnaté akty s vystupujúcimi anatomickými detailami a boli tak fascinovaný vedeckým štúdiom ľudského tela, že Signoreli ako prvý dokonca pitval mŕtvolu vlastného syna, aby sa naučil harmonické proporcie človeka. Dokonca umelci prestali stavať na obdiv pedantnú znalosť anatómie. Miesto toho idealizovali mužské telo, ako Michelangelo, alebo ako Benátčania sa zamerali na lákanie jemných a nie jednoduchších ženských tvarov. Botticelliho Venuša sa zdá takmer panenská.. Benátsky maliari vybavovali svoje diela zrelými, nehanblivými aktami podľa humanistickej teórie, že nahé telo je symbolom nevinnosti a jeho krása odrazom intelektuálneho a duševného bohatstva. Pre renesančných umelcov neexistoval konflikt medzi telom a dušou. Vytvárali rovnako zmyselné a idealizované diela ako ich antický umelci.

Leon Battista Alberti sa tiež nakazil týmto nadšením a stanovil nové zákony perspektíve a určil proporcie architektúry.

Básnici venovali svoje verše radosti života na vidieku a preto sa maliari snažili umiestňovať Sväté rodiny i zamyslených svätcov do pohostinných krajín s nežnými lúkami a pahorkami. Vzrástol teda záujem o krajinu – zobrazovanie prírodných scenérií v maľbách. Dovtedy bolo v krajinomaľbe zaužívané, že umelci tradične maľovali skalnaté útvary a štylizované stromy, ktoré mali zvýrazniť zoskupenie postáv, teraz však maliari začali zapĺňať pozadie obrazov rôznorodými detailmi, aby vytvárali hĺbku obrazu, a dokumentovali nové schopnosti znázorňovania perspektívy. Rozkývané skaly, prevzaté z byzantského umenia, odrážali nevraživosť prírody voči človeku. Teraz prevládala iná tendencia. Človek v prírode naprosto zdomácnel. Fantastické skaly sa maľovali ako realistické štúdie prírodných útvarov. Nakoniec sa krajina stala natoľko dôležitá, že ovládla celý obraz a talianski patróni namiesto zlatého pozadia začali požadovať „krajinnú maľbu a oblohu“. Zaalpský umelci tiež vyvinuli technické postupy na vytvorenie čarovne prirodzeného učinku svetla a vzdialenosti. Olejomaľbu využívali na to, aby krajine vdýchli určitú atmosféru.

Benádska škola súperila s florentskou a ich maliarsky nádherné akty a citlivé krajinky založili trvalú európsku tradíciu. Vo Florencii však študoval Michelangello, najväčší umelec renesancie. Pokladal krajinu za triviálnu a portrétovanie za takmer rovnako neuspokojivé, bol posadlý znázorňovaním ľudskej postavy.