referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ľudomila
Pondelok, 16. septembra 2019
Michelangelo Buonarroti (1475-1564)
Dátum pridania: 14.02.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 999z
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 364
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 7
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 11m 40s
Pomalé čítanie: 17m 30s
 
Florentský sochár, maliar, básnik a architekt Michelangelo Buonarroti doviedol umelecké ideály svojej generácie až za hranice jej fyzických a štylistických možností. Pochádzal z nižšej šľachty, techniku fresky sa učil v dielni Ghilandaia a školil sa za sochára. V mladosti kopíroval Giottove a Masacciove fresky a študoval Donatellove sochy. Inšpirovaný ich heroickým príkladom a antickým sochárstvom vytvoril ideál spočívajúci na fyzickej expresivite mužského aktu.

Michelangelova mladosť
Pri Michelangelovom narodení stála Európa r. 1475 v znamení oných veľkých objavov. K vrcholu vtedy dospievali aj dve veľké hnutia, reformácia a humanizmus. Humanizmus, nová ľudskosť, odvolávajúca sa na antiku, chránil vtedy ešte Taliansko pred rigorizmom, sochárstvom reformačných snáh. Jeho ohniskom bola Florencia, najdôležitejšie mesto vtedajšej Európy. Epocha najväčšieho lesku sa už pravda začala chýliť ku koncu, ale svetlo vzdelanosti tu ešte žiarilo rovnako silno ako za zlatej doby Cosima Mediciho „otca vlasti“. Jeho vnuk Lorenzo si za štvrť storočia svojej vlády vyslúžil pomenovanie Magnifico za to, ako veľkolepo pokračoval v tradícií svojho deda.

Donatello bol už desať rokov mŕtvy, keď sa narodil Michelangelo, ale ostal po ňom v medicejskom dome jeden z jeho žiakov, Bertoldo. Ten sa stal príslušníkom dvora Lorenza Magnifica a zhodou okolností aj prvým učiteľom Michelangela.

Michelangelo sa vo svojich pätnástich rokoch dostal na umelecké učilište (vysoká škola výtvarných umení). Dostal sa sem asi na príhovor mladého florentského dandyho Francesca Granacciho, s ktorým sa Michelangelo zoznámil v Ghirlandajovej dielni. Michelangelo sa učil dva roky u tohto typického maliara florentského quattrocenta. Ghirlandajové ľúbezné umenie zostalo síce Michelangelovi bytostne vzdialené, ale jeho jasné tvarové cítenie a zmysel pre presnosť kresby našli u mladého Michelangela určite odozvu. To samozrejme boli skôr kmeňové vlastnosti celého florentského výtvarníctva od trecenta až k maniérizmu a pre Michelangela boli tým závažnejšie, že bol sochárom. Za sochára sa predsa celí život považoval a akokoľvek jeho fresky spôsobili prevrat v celom vtedajšom maliarskom pozeraní a jeho kupola svätopeterského chrámu náleží k najkrásnejšim architektúram sveta, aj tak cítime za každým Michelangelovím dielom predovšetkým sochára. Sochárske nadanie bolo to, čo upozornilo Lorenza na mladého Michelangela a bolo tiež príčinou najväčšieho šťastia jeho života. V pravde „veľkolepý“ Lorenzo prijal nádejného sochára do svojho domu, jeho otec, ktorý patril k chudobnejším stredným vrstvám mesta, odškodnil malým úradom a mladému umelcovi poskytol možnosť vyrastať v najkultivovanejšom prostredí vtedajšej Európy.
Mladému Michelangelovi sa tu dostalo vzdelaniu, akého by nenadobudol na žiadnej univerzite. Dva roky strávil Michelangelo v dome Lorenza Magnifica, kde žil, ako rovný s rovným s jeho tromi synmi a kde vytvoril diela ako „madona na skodoch“ a „boj kentaurov s lapithmi“. Smrť Lorenza v mladom veku poznačila Michelangela ale i celé Taliansko. Až na nedlhé prestávky sa stalo Taliansko javiskom vojen, tie tvorili pozadie Michelangelovho života až do jeho smrti.

Po smrti mecenáša opustil Michelangelo palác a zriadil si dielňu v dome svojho otca. Z obavy pred blížiacim sa francúzskym vojskom, utiekol Michelangelo roku 1494 z Florencie do Bologne.

Pre devätnásťročného Michelangela skončili vtedy už roky učenia a boli vystriedané rokmi putovania. Osud mladému Michelangelovi umožnil prísť do styku s niekoľkými sochármi. Noví mecenáš v Bologni Aldovrandi, zohnal Michelangelovi zákazku. Šlo o dokončenie posledných prací na náhrobku sv. Dominika.
Roku 1495, za necelý rok sa pomery vo Florencii trochu upravili a Michelangelo sa sem vráti. Ale nie na dlho. Sochu Cupida, ktorá mala pôsobil dojmom antického nálezu si u Michelangela objednal Lorenzo di Pierfrancesco. Ako antickú ju kúpil kardinál Riario v Ríme, ale dozvedel sa, že bol podvedení sprostredkovateľom. K obojstrannému vyrovnaniu bol Michelangelo pozvaný do Ríma a to rozhodlo o jeho celom ďalšom živote.

Michelangelove majstrovstvá
Keď ako dvadsaťjeden ročný dorazil Michelangelo do Ríma, večné mesto vypadalo podstatne inak, ako sme naň zvyknutý teraz. Renesančné časti ešte skoro neexistovali a antika bola ešte zasypaná nánosom rokov. Zatiaľ, čo Florencia rozkvitla do onej krásy, bol Rím v mnohom ešte stredoveký. Renesancia sa začala objavoval v mysliach niektorých jedincov. To boli tí, ktorí pomáhali antickým pamiatkam, najmä sochám vychádzal na povrch. Michelangelo tak mal lepšiu možnosť ich štúdia.

Michelangela sa v Ríme ujal rímsky bankár Jacopo Galli. Socha Bakcha, ktorú u neho objednal, poskytla Michelangelovi príležitosť vytvoril konečne voľnú figúru v nadživotnom meradle.

Pod vplyvom popudov z rímskej mramorovej skulptúry vyzrela zrejme aj Michelangelova kamennícka technika, ako diváka prekvapí na tejto prvej Michelangelovej veľkej soche.

Michelangelo uvítal ďalšiu zákazku, ktorá ho viedla do opačného ideového sveta, náboženského. Pieta, objednaná francúzskym vyslancom kardinálom Jeanom Villiersom de la Groyale pre kaplnku francúzskeho kráľa v San Pietro, tú samozrejme predstavuje, na ďalšej, vyššej rovine tematický opak Madony pri schodoch, tak ako Bakchus je vlastne pokračovaním Boja Kentaurov. Kresťanstvo sa tu opäť stavia do protikladu k antike, aby vymedzilo druhý pól Michelangelovej životnej sféry. Pieta vzniká na konci quatrocentu. To mohol byť tiež jeden z dôvodov jej úplného úspechu u verejnosti, ktorej bol tento názor ľahko prístupný. Taktiež ženský pôvab Madoninej hlavy, jej predstava bola asi ovplyvnená Leonardom. Nová je však hĺbka prežitia tragického námetu.

V celej Michelangelovej tvorbe sa dá nájsť len jedno dielo podobné vatikánskej Piete. Je to Madona v Bruggách, súsošie vzniknuté ešte v Ríme a predané do Brugg. Toto dielo je v meradle trochu podživotné. Nieje vylúčené, že práce na tejto soche pokračovali už vo Florencií, svojou povahou patrí však toto dielo ešte k epoche rímskej. Dvadsaťjeden ročný umelec tu dosiahol medzinárodnej slávy na pôde „večného mesta“ , ktoré už nastúpilo k prevzatiu úlohy Florencie ako ohniska nového umenia. Vlastný prechod od quattrocenta k cinquecentu sa však predsa odohral vo Florencii. Michelangelo opustil Rím a vrátil sa späť do svojho rodiska .

Michelangelo tu dostal veľkú úlohu. Bola to vlastne stará úloha, Bartolomeo di Pietro, pomocník florentského sochára Agostina di Duccia, skazil krásny mramorový blok, z ktorého mala byť vytesaná kolosálna socha Dávida.

Michelangelo mal obtiažnosti, ktoré obmedzovali budúcu sochu - blok bol nevhodne deravý a v bokoch bol príliš úzky. Ale Michelangelo, ako každý úspešný človek dokázal vždycky prekážku premeniť v predpoklad úspechu.

Vzhľadom k neobyčajne ťažkým podmienkam a veľkým rozmerom trvala práca na Dávidovi skoro tri roky. Vláda rozhodla, že socha bude umiestnená pred bránou radnice namiesto Donatellovej Judity. Tým sa stal Michelangelov Dávid akýmsi erbom mesta.

Michelangelo sa ocitol na výslní slávy a šťastia zároveň so svojím rodiskom. Ako býva, priniesol mu však úspech aj závisť a nepriateľov. Začali sa zoskupovali okolo Leonardovej osoby, ktorý žil vo Florencií od toho roku 1494, keď Michelangelo Florenciu opustil. Michelangelov nepriateľské chovanie spôsobovalo určité osobné napätie medzi oboma najväčšími florentskými umelcami.

Vo Florencií spravil Michelangelo aj kartón casinskej bitky. Od svojej tridsiatky sa Michelangelo venuje stupňovaniu pohybu. Je to posledná a zároveň vrcholná kapitola jeho mladosti, ústiaca do jeho ďalšieho maliarskeho diela, k maľbám stropu Sixtínskej kaplnky. V sixtínskych maľbách, ktoré sú akýmsi zmiernením výťažkom snáh pre absolutizáciu pohybu prináša však Michelangelo tiež svoj podiel k vrcholnej renesancií, ktorú medzitým v maliarstve vytvárajú začínajúci Raffael a končiaci Leonardo. Od tej doby sa jeho dielo i život v základe mení, a jeho pôsobisko sa viac presúva do Ríma.
Začíname sa stretávať s prácami nedokončenými. Ako vždycky, poskytujú nám i tu nedokončené práce príležitosť sledovať postup práce i jej najosobnejšie rysy. Oba kruhové reliéfy s Madonou, Madona Taddei i Madona Pitti, neboli dokončené. Madona Pitti bola právom označená ako najkrásnejší ranný príklad mäkkého vzájomného prenikania zobákových šrafúr, pre Michelangelov rukopis tak charakteristické.

Je známe, že Michelangelo opovrhoval maliarstvom. Ironický osud ho však donútil, aby práve v maľbe uskutočnil tak dôležitú časť svojho diela, ako sú jeho maľby v Sixtínskej kaplnke. Madona Doni, pochádzajúca z konca doby jeho mladosti, ako keby symbolicky naznačovala cestu, ktorou sa bude uberať jeho práca v nastávajúcom období mužného veku.

Kardinál della Rovere, keď ho po návrate do Ríma zvolili za nového pápeža Júliusa II., poveril Michelangela, aby mu vytvoril náhrobok, ktorý potom spôsobil umelcovo večné trápenie. Július II., prudký človek, ktorý v ničom nepoznal mieru, túžil po takom monumentálnom náhrobku, až sa istý čas uvažovalo o tom, že ho umiestnia uprostred chrámu, ktorý vtedy začal stavať Bramante, a to priamo na mieste, kde je hrob sv. Petra. Neskôr sa pápež uspokojil s jednoduchším návrhom, s pravouhlým náhrobkom o troch stenách, opretým o múr chrámu. Condivi uvádza rozmery a podrobnosti Michelangelovho návrhu: spodná časť mala mať v užšej čelnej stene vchod do pohrebnej komory, na dva razy dlhších bočných stenách mali byť alegorické sochy zobrazujúce Cnosti a Zajatcov. Michelangelo z nich dokončil iba dvoch, ktorí sú dnes v Parížskom Louvri. Na vrchole náhrobku mali dvaja anjeli podopierať ležiacu pápežovu sochu a na ňom mali sedieť štyria proroci. Jedným z nich je slávny Mojžiš, jediná Michelangelova socha z pôvodného návrhu, ktorá zdobí definitívny náhrobok Júliusa II.

Začiatkom roku 1506 sa Michelangelo vrátil do Ríma z Carrary, kde si bol vybrať potrebné mramory. Dostal sa do konfliktu s pápežom, lebo ten mu nechcel dať sľúbené peniaze. Po niekoľko mesačnom vyjednávaní sa pápež a sochár zmierili v Bologni. Július II. Však Michelangela zahŕňal novými a novými prácami, čím odďaľoval dokončenie svojho náhrobku. Najprv uňho objednal svoju bronzovú podobizeň do bolonského chrámu San Petronio. Potom sa Michelangelo na jeho príkaz dal do výzdoby stropu Sixtínskej kaplnky. Táto práca trvala celé štyri roky, čo zase zdržalo práce na náhrobku.
Vykonávatelia Júliusovho závetu nástojili, aby Michelangelo splnil svoje záväzky. Za pontifikátu Leva X. mal, zdá sa, niekoľko rokov pokoj, a tak mohol dokončiť aspoň Mojžiša. Potom mu však už nové objednávky nedovolili pokračovať v práci na náhrobku a noví pápeži postupne prinútili vykonávateľov Júliusovho závetu, aby sa uspokojil s čoraz skromnejšími návrhmi. Napokon ho zredukovali na jednoduchú prístennú architektúru s troma Michelangelovími sochami: Mojžišom, Leou a Ráchel.

Na žiadosť Leva X. vytvoril Michelangelo návrhy na priečelie florentského kostola San Lorenzo, ktorý postavil Brunelleschi, ale celý projekt nakoniec stroskotal. Druhý pápež z rodiny Mediciovcov, Klement VII., mal väčšie šťastie, keď chcel svojim predkom postaviť spoločnú hrobku, ktorá sa mala skladať zo štyroch náhrobkov na štyroch stenách jednej zo sakristií kostola San Lorenzo. I keď Michelangelo nemohol realizovať tento plán v celej šírke, jednako dokončil dva zo zamýšľaných náhrobkov a jednu Madonu, teda dovedna sedem sôch, bezpochyby najkrajších zo všetkých, čo vytesal.
Náhrobky Mediciovcov, realizované v rokoch 1520-1534, patria nepopierateľne k Michelangelovým vrcholným dielam. Po nich, pravdaže, prišli ďalšie útrapy. To platí najmä o freske Posledného súdu v Sixtínskej kaplnke a o stavbe chrámu sv. Petra.

Roku 1534 sa Michelangelo osadil v Ríme a odišiel z neho iba raz, na krátke obdobie v roku 1556, keď sa k hraniciam pápežského štátu blížila španielska armáda , a za celých šestnásť rokov urobil jedinú sochu, poprsie Brutta, ktoré je v zbierkach florentského Bargella.

Tvorivé sily, ktoré mu umožňovali vyjadriť v mramore tie najvznešenejšie predstavy, ho však neopustili ani v jeho samotárskej starobe. Pracoval na Piete, ktorú určil na svoj vlastný náhrobok. Jedna zo štyroch postáv súsošia, takzvaný Nikodém, je pravdepodobne Michelangelov autoportrét. Michelangelo pracoval na tomto súsoší v rokoch 1550-1555, ale nakoniec ho v záchvate nespokojnosti nad touto „umeleckou recidívou“ rozbil.
Michelangelo prežil všetkých svojich blízkych priateľov, bratov, ochrancov, milovanú ženu, priateľov i nepriateľov. Ešte 12. februára 1564 celý deň pravdepodobne na Piete Rondanini.18.februára, zomrel, mal takmer deväťdesiat rokov. Florencia usporiadala Michelangelovi okázalý pohreb v kostole San Lorenzo.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.