Podobne ako umenie a literatúra predstavuje renesančná hudba obrodu stredovekých hodnôt. Nielenže rozdávala radosť, ale snažila sa taktiež morálne a duševne pozdvihnúť poslucháčov. Navzdory tejto vlne obľuby, bola hudba jedným umeleckým odborom, v ktorej po technickej stránke Taliani zaostali. Prirodzene mali taktiež niekoľkými vynikajúcimi jedincami: milánsky zbormajster Franchino Gafari napísal niekoľko teoretických kníh, ktoré zaznamenali reformáciu v pravidlách skladby a harmónie. O vývoj hudby sa však až do polovice šestnásteho storočia zaslúžili predovšetkým Francúzi. Hlavnou zásluhou Talianska bolo oslobodenie hudby od cirkvi. Vo vladárskom ovzduší sa hudba ľahko oslobodila zo zajatia starovekých foriem a začali sa vyvíjať nanovo, melodicky.

Hudba a skladanie hudby sa vyznačovalo novou vzrušujúcou vitalitou. Humanisti (renesančný učenci, ktorí študovali kultúru stredovekého Grécka a Ríma) hlásali, že robiť hudbu je dobrá a prospešná vec a pokiaľ chcete byť považovaný za deti renesancie, je nutné aby ste spievali a hrali na hudobné nástroje. Preto šľachta zamestnávala hudobníkov, aby učili ich deti a zabávali šľachtu z okolia.

V 16. storočí priniesla renesancia predovšetkým vývoj nových nástrojov. Najobľúbenejšími a najpoužívanejšími boli strunové nástroje, pretože vďaka hmatníku s pražcami mohli hrať aj amatérski hudobníci. Veľmi populárna bola viola predchodca dnešných huslí. Ale veľmi obľúbený nástroj často sprevádzaný spevom bola lutna (ako dnešná gitara). Medzi ďalšie obľúbené nástroje patrili: zobcová flauta a flauta. Niekde v tomto období sa objavilo taktiež čembalo a orgán.

Technológia tlače hudby vďaka talianskému tlačiarovi Ottaviovi Petruccimu urobila tiež veľmi veľký krok dopredu. Drevené bloky dreva nahradil pohyblivými kovovými raznicami. Zvýšila sa tým publikácia a teda aj počet priaznivcov. Vďaka tomu vzniká nový žáner komorná hudba. Už z názvu možno vyčítať, že ide o hudbu pre menšie zhromaždenia a teda hrávalo ju len niekoľko muzikantov. Dôraz sa kládol na vokálne prevedenie, čo bolo v podstate na vyššej úrovni ako hra na nástroje. Neskôr sa odvádzajú ďalšie hudobné formy a to francúzsky šansón a taliansky madrigad (spojenie hudby a poézie).

Ľudia v tejto dobe oslavovali stále a preto mala hudba tak velikánsky význam. Vyzdobené vozy ťahané koňmi vozili spevákov a hercov, ktorí predvádzali drámu, prednášali balady a spievali zložité madrigády. Živé obrazy boli často hlavným programom ako dnešná televízia. Najveľkolepejšia hudba bola však skladaná pre cirkev.