Fra Luca Pacioli si prial aby sa uplatnili zákony perspektívy aj v dennom živote a preto napísal mnohé matematické spisy. Najdôležitejším bol publikovaný zväzok z roku 1494, vďaka ktorému položil základy moderného bádania v tomto smere. V neskorších rokoch sa stal predstaveným kláštora, nadšeným učiteľom a autorom. Väčšinu času však strávil v Urbine a Miláne, kde sa stretol s Leonardom, kde sa snažil presvedčiť umelcov aby publikovali svoje vedecké kresby. Najviac sa však preslávil svojim výkladom o podvojnom účtovníctve , čo ovplyvnilo celý svet. Vyslúžil si tým titul Otec účtovníctva.
Tizian bol najvplyvnejším maliarom benátskej renesancie a umelcom mimoriadneho medzinárodného formátu. Študoval u Giovanniho Belliniho u ktorého potom vstúpil do dielne. Vďaka svojmu prístupu s dynamickými pózami a najmä bravúrnou farebnosťou dostal svoju prvú verejnú objednávku v úchvatnom oltárnom obraze Frari. V jeho práci používal skôr farby ako línie a podarilo sa mu tiež odhaliť schopnosti dať výraznú fyzickú podobu duchovnému vytrženiu. Jeho senzualistický štýl sa prejavoval najviac v jeho mytologických obrazoch a zaviedol tak v Benátkach módu mytologických tém. Tizian maľoval u rôznych panovníkov vtedajšej doby ako u španielsky kráľ Filip II., bol dvorným maliarom cisára Svätej rímskej ríše, ale dodával objednávky aj do benátskej vlády a cirkvi. Tizian bol vinikajúci portrétista a zvečnil črty mnohých najmocnejších mužov Európy. Jeho umelecká reputácia z neho robila benátskeho rivala Michelangela z Florencie.

Albrecht Dürel bol významný nemecký maliar a grafik. Bol rozhodnutý pozdvihnúť úroveň zaalpského umenia a získal medzinárodné ocenenie ako „maliar- umelec“, nielen ako remeselník. Vydal sa do Talianska, kde sa školil u talianskych renesančných majstrov, študoval jazyk, vyhľadával styky so šľachtou, aby zvýšil svoje spoločenské postavenie, vytváral rytiny a drevorezy nebývalej veľkosti a zložitosti. Keď sa vyučil v dielni popredného norimberského maliara a ilustrátora Michaela Wolgumuta, našiel si prácu ako návrhár drevorytov. Používal husto umiestnené vrypy, bodky a sieťovanie hustých rovnobežných čiar, aby mohol vytvoriť mäkké tieňovanie, tóny aj atmosféru. V priebehu rokov si už Dürel väčšinu rezbárskych prác robil sám. Neskôr členov svojej ručnej dielne vyškolil vo svojom dynamickom štýle drevorezby. Písal tiež závažné rozpravy o perspektíve a proporciách ľudského tela. Bol synom zlatníka a jeho intelektuálne a umelecké ambície značne podporoval jeho krstný otec. Tlačiar a vydavateľ Anton Koberg, ako jeho priateľ, chýrny vedec klasických štúdií Willibald Pirckheimer, ktorý ho nabádal k štúdiu myšlienok talianskej renesancie. Dürel študoval každučkú podrobnosť v prírode a pristupoval z pohľadu analytika. Takéto detailné pozorovanie prenášal do stále dokonalejšej ryteckej techniky, ktorej mnohé detaily možno pozorovať a obdivovať len pomocou lupy.

Alberti teoretik a architekt, ktorý vo svojom spise o architektúre z roku 1485 De Re Aedificatoria napísal: „Všetko, čo príroda vytvára, sa riadi zákonmi harmónie a jej hlavným zámerom je, aby všetko bolo dokonalé. Bez harmónie by to sotva bolo dosiahnuteľné, pretože kritický vzájomný vzťah častí by sa stratil.“ Takúto dokonalú harmóniu, vyváženosť ktorej by bola prerušená, keby sa čokoľvek pridalo alebo odobralo, môže umelec či architekt vytvoriť len starostlivým usporiadaním jednotlivých „častí“. Využitím dokonalej matematickej logiky môže zaručiť, aby časti maľby alebo budovy mali úmerné vzťahy k celku – a že tak vytvorí krásu ideálnej proporcionality. Samotné ľudské telo, „najušľachtilejší živý tvar“, sa považoval za predobraz Božieho vesmíru a za meradlo, pomocou ktorého bolo možné vytvoriť svet.

Aj keď pokročilo vedecké myslenie, stále sa udržovala všeobecne rozšírená viera, že každý ľudský čin i každý prírodný jav je vedený hviezdami. Astrológov bolo viac než dosť, zamestnávali ich na každom dvore. Horlivo zaobstarávali pre celé Taliansko horoskopy, radili bohatým i chudobným najvhodnejšiu dobu pre všetko možné, od vyhlásenia vojny až po sadenie stromu. Takmer všetci vzdelaní ľudia uznávali moc planét. Dante síce poslal všetkých hviezdopravcov do pekla, ale pripúšťal vplyv kozmických síl na dušu. Pico della Mirandola proti astrológom napísal kritiku, potom však zomrel práve v deň, kedy mu predpovedali; a jeho argumenty stratili preukázalosť. Dokonca ani cirkev, ktorá na celú vec pozerala nevraživo, takmer ako na kacírstvo, sa astrológom neubránila: pápež Július II. si dátum svojej korunovácie stanovil podľa astronomických výpočtov. Na univerzitách sa astrológii rovnako prikladala dôležitosť; pozeralo sa na ňu ako na najvýznamnejšiu vedu, bez ktorej sa neobíde žiadny prírodovedec.