Zatiaľ čo v období gotiky stáli Česi v popredí európskeho vývoja, husitské búrky ďalší vývoj zabrzdili natoľko, že renesančné tendencie v 15. storočí sa v českom umení nepresadili a umenie zostáva i naďalej pod vplyvom gotiky. Na konci 15. storočia sa síce renesancia presadzuje napr. pri úprave Vladislavského sálu (okna a kovania na oknách) v podstate ide len o vonkajšie doplnkové prvky, samotná podstata architektúry zostava gotická. Nástup renesančnej architektúry spadá až do 30. rokov 16. storočia, obdobia prvých Habsburgovcov. Od samého začiatku pracovali na našom území i zahraniční umelci, ktorí priniesli nové prvky. Renesančná klenba upúšťa od závratných výšok, stavba vytvára zložité priestory, vo vrcholných kupolách býva použitá vežička – lucerna, ktorá prináša do kupoly svetlo. Kupola v českej architektúre zdomácnela ale až v baroku.

Za Ferdinanda I. bol postavený v Prahe letohrádok v kráľovskej záhrade pre kráľovnú Annu, neskôr nazvaný Belveder. Konečnú podobu mu dal Bonifác Wohlmut, rovnako ako letohrádku Hvĕzda na Bílej hoře. Vrchol českej renesančnej architektúry predstavuje Schwarzenberský palác od majstra Augustína s fasádou bohato zdobenou technikou sgrafita.

Veľký počet hradov tvoril pevnosti a boli prebudované na zámky, poprípade vznikali zámky nové. Rozvoj nastáva i v mestskej architektúre (prestavby radníc).

České renesančné sochárstvo sa zameriava predovšetkým na výzdobu architektúry (reliéf v portáli sv. Jiří na hrade, výzdoba Belvédera, zámocká brána v Prostějově, tympanón na zámku v Pardubiciach).

Z tvorby môžeme pripomenúť fontánnu na Staromestskom námestí, náhrobky významných osôb ( Jana Popela z Labkavic vo sv. Víte, Ferdinanda I. od holandského sochára Alexandra Collina ).

Bohatá štuková výzdoba je napríklad v letohrádku Hvězda, na zámku v Telči alebo Bučoviciach.

Na samom sklonku renesancie tvoril na dvore Rudolfa II. holandský sochár Adrian de Vries (asi 1560-1626). Jeho dielo je dokladom vrcholného manierizmu ( busta Rudolfa II.). manieristická je aj tvorba Benedikta Wurzelbauera ( Venuša s delfínom ).

Na Morave pracoval Jiří Gialdi. Prechod stredovekej maľby v renesančnú sa u nás deje pod vplyvom nemeckého maliarstva. Vedľa obrazov zavesených a fresiek sa používa k výzdobe stavieb najmä sgrafito z Talianska (predovšetkým priečelia budov), napríklad výzdoba zámku mestských domov na Staromestskom námestí, v Slavoniciach alebo Prachaticiach.

Najvýznamnejším domácim maliarom bol majster I. W., žiak Lucase Cranacha. Z obdobia okolo r. 1520 pochádzajú diela Majstra Litoměřického.
Od roku 1562 pôsobil v službách Habsburgovcov taliansky maliar Giuseppe Arcimboldo (okolo r. 1527-1593), dvorný portrétista Ferdinanda I., Maximiliána II. i Rudolfa II. jeho portréty, často skladané z rôznych vecí, sa celkom výrazne odlišuje od všetkého, čo vytvorili ostatní maliari. Na dvore Rudolfa II. pôsobila taktiež rada ďalších zahraničných manieristických maliarov, napríklad Bartolomej Spranger, Peter Stevens, Hans von Aachen, Leandro Bosano, Jan Brugel, Hans de Vries.Bohatá umelecká zbierka Rudolfa II. zostala po tridsaťročnej vojne len torzom.

Galérie na zámkoch sú dokladom veľkého záujmu o portréte umenie, krajinomaľbu a zátišie.

Vývoj, ktorý nachádzal priaznivé podmienky v politickom i spoločenskom živote celej Európy, sa v 17. storočí pripomína snahu o nový návrat Boha, i keď sa javí skôr násilným a v zemiach strednej Európy, kde zakorenila reformácia, má jasné politickocirkevnú polohu v rekatolizácii.