Renesancia na Slovensku

V čase keď koncom 15. storočia dospieva renesančná výtvarná kultúra v Taliansku do vrcholného štádia, v zaalpských krajinách práve vrcholilo stredoeurópske neogotické umenie. Okruh talianskych umelcov, pôsobiacich v prostredí budínskeho dvora kráľa Mateja Korvína, vyvoláva za tejto situácie v širších reláciách dojem umelecky cudzorodej skupiny. Činnosť týchto majstrov a celá kultúrna aktivita Budína majú v pravom slova zmysle dvorný charakter a spočiatku sa aj práce talianskych majstrov obmedzujú iba na akcie podnikané samým kráľom. Až po skončení úloh určených dvorom rozchádzajú sa jednotlivý majstri do služieb cirkevnej a svetskej šľachty.

Renesančný výtvarný názor sa u nás najskôr zjavuje na radnici v Bardejove. Jej prízemie začína podľa historických správ stavať r. 1505 majster Alexander. O tri roky neskôr ho vystriedal majster Alexins. Predpokladá sa, že arkier ovplyvnil aj nový vedúci majster stavby – Ján z Prešova, ktorý roku 1509 uzatvoril poschodie a zaklenul arkier rebrovým v podobe hrčovitých konárov. Jej dispozícia zodpovedá ešte existujúcim stredovekým princípom, kde stredná chodba s prispôsobenými miestnosťami slúžila obchodu, o čom napokon svedčia aj dodnes zachované obytné miery na západnej fasáde. Prízemie sa funkčne uplatnilo ako tržnica, zatiaľ čo poschodie s vlastným nástupom, halou a zasadacou sálou slúžilo správe mesta.

Dispozičným variantom bardejovskej radnice je radnica v Levoči. Výstava oboch radníc prebehla súčasne. Naznačujú to nástupné portále strednej chodby, pri ktorých možno spoznať prácu toho istého majstra, t.j. Alexandra. Ďalší osud tejto radnice určil požiar r. 1549. zrejme hneď po ňom sa začala prestavba prvého poschodia a stavba renesančnej lógie, vyrastajúcej už z celkom inej orientácie.

Architektonická tvorba na Spiši má takmer ranný charakter ako práce šarišské. Zrejme vychádza z podnetov susednej huty pôsobiacej na krakovskom Waveli. Portál na poschodí obytného domu č.42 na námestí v Levoči z r. 1530 syntetizujú vo svojom výslednom výraze neskorogotickú tradíciu. Toto spojenie rozhodlo napokon o všetkých východiskových centrách začiatok nového slohu na našom území.

Do Bratislavy sa dostávajú prvky renesančného umenia z iného zdroja a pomerne neskoro. Bočný portál dómu sv. Martina (1523) je v podstate ešte neskorogotický a využíva iba niektoré renesančné a neskorogoticky preformované architektonické články.

Oproti Krakovu alebo Budínu sa renesancia na Slovensku presadzuje predovšetkým až detaily stavebných celkov. Rozvoj nového ustavičného ideálu brzdili politické pomery podmienené stále sa približujúcim nebezpečenstvám vpádu tureckých vojakov.

Situáciu politicky využili Habsburgovci, ktorí sa usilovali spolu s cirkvou získať mocnú pozíciu. V konečnom dôsledku znamenali tieto skutočnosti spomalenie kultúrneho rozvoja a postupné zameranie všetkých síl na naliehavé zabezpečenie krajiny. Preto sa v našom prostredí opäť opevňujú mestá a hrady. Zatiaľ čo šľachta v ostatnej Európe opúšťa v tom čase nepohodlné prostredie hradov a pristupuje k výstavbe reprezentačných zámkov, na Slovensku sa stáva prvoradou úlohou opevnenie starších sídiel a využitie moderných obranných systémov, zodpovedajúcich novým štúdiám vojenskej techniky. Tak napríklad r. 1528 zbúrala bratislavská mestská rada všetky predmestské kostoly a získaný materiál použila na obranu a zosilnenie hradieb.
Z najzachovalejších príkladov dokumentuje túto skutočnosť opevnenie Bzavíka (1530-1546); starý farský kostol v Banskej Štiavnici prebudovaný na mestský hrad (1546-1559) a Piazska brána (1554), opevnenie Krupiny a Brezna (1538), hradu v Slovenskej Ľubči (1531-1571)atď.. Najmohutnejšie a na vtedajšie časy v Európe najpohotovejšie realizované opevnenie z čias okolo roku 1580 majú Nové Zámky. Sú vyhotovené podľa prvej urbanistickej osnovy vypracovanej na základe ideálnych predstáv o renesančnom meste, a to tridsať rokov pred slávnou Scamozziho Palmau Nuovou v Taliansku.
Výtvarný prejav na Slovensku sa cez naznačené začiatky i praktické úlohy dostával bližšie k poznaniu zásad umeleckého slohu. Vo vnútorných obsahových hodnotách ostáva však ďalej v platnosti stredoveká výtvarná tradícia, i keď doba žiadala od staviteľov plnenie nových funkcií a im zodpovedajúcich stavebných typov. No tradičná základňa architektúry spôsobila, že vlastný slohový výraz renesancie bol na Slovensku od začiatku 16. storočia závislý skôr len od využitia sústavy k nám sprostredkovaného nového architektonického tvaroslovia. Stavitelia sa opierali jednak o podnety z oblasti lombardskej a toskánskej, jednak o vzory holandskej renesancie, s ktorou sa však najmä na Spiši a Šariši oboznámili v priebehu storočia cestou sliezsko- poľskou.

Určujúcim znakom kaštieľa – ako jedným z prvoradých dobových úloh architektúry – bol hmotný blok nečlenený architreovym systémom. V renesancii bola jeho základňa ešte stredoveká a vychádzala z tradície nových hradov a obydlí gotických feudálov, pričom určujúcim monumentom prestavby alebo novostavby bolo vyvýšenie obranných opevňovacích úloh.

Inde v Strednej Európe napríklad v českých krajinách, vzniká reprezentačný útvar, opevnený šľachtický zámok, kde sa v bohatých formách uplatnil taliansky príklad v národnej skladbe rozvinutých arkádových systémov s honosnou úpravou nádvorí a záhrad. Slovenský kaštieľ sa oproti tomu uzatvára do seba vo forme hmotného obdĺžnika alebo trojkrídlovej pravouhlej dispozície, naraz spevnená náročnými vežami.

Jediným príkladom zdrobnenejšej formy tohto náročného typu je na Slovensku kaštieľny komplex v Bytči. Jeho výstavba sa začala r. 1559, keď majetok zakúpil František Thurzo. Bytčianska stavba predstavuje typ vodného kaštieľa so štyrmi krídlami okolo dvora a s kvetovými lištami na nárožiach. Jeho staviteľom bol Ihilián Syroth z Milána. Jeho architektonické riešenie bolo už doplnením zaalpskou tvorbou. Poukazuje na to forma pilierovej arkády v prízemí a stĺporadia na prvom poschodí, ktoré spočíva na piedestáloch spojených plným parapetom. Schodište z prízemnej arkády na poschodie vyznieva v tom istom čase už len ako ohlas na tvorivé prostredie talianskej tradície, keďže u nás sú schodištia zvyčajne začlenené do obytného traktu. Výnimkou a istou kuriozitou bytčianskeho kaštieľa je tzv. Sobášny palác z roku 1601. majiteľ ho postavil na svadbu svojich početných dcér a hlavný priestor sály v celej dĺžke poschodia delila hudobná tribúna.

Slohový výraz slovenských kaštieľov určuje tvaroslovný kamenný detail sústredený na plastickom vyzdvihnutí vstupných portálov a vodorovných ríms. Stavby sú zakončené atikou, ktorá strieda benátske a lombardské štítky ako najcharaktickejší výtvarný znak. Celá táto skupina stavieb vďačí práve spojeniu atiky so štítkami za opticky živé pôsobenie zdrobnenej formy fasádových plôch kaštieľov. Ich jednoduchšiemu typu možno rátať kaštieľ v Betliarovciach, postavený v r.1564-1568. Obdĺžniková dvojtraktová stavba je vnútri rozdelená do troch častí a strednej haly, odkiaľ vedie schodisko do izieb majiteľov. Vo výške poschodia obieha objekt drevený ambit a nad ním celú hmotu člení rytmus štítkov benátskeho typu. Hoci z hľadiska architektonických foriem sa tu už používa renesančné tvaroslovie, v nepravidelnom rytme okien priečelia sa ozýva staršia tradícia.

Širšie zastúpenie je aj u nás uzavretá forma stavebného bloku s dvoma alebo štyrmi náročnými vežami. Ide napríklad o kaštieľ v Diviakoch, Považskom Podhradí, Strážkach. Slohová najčistejšia forma je zachovaná na kaštieli vo Fričovciach s vysokou atikou a drobnými štítkami holandského typu.
Podmienky, to jest splynutie hospodársko-obytného dvora so zemianskym sídlom do jedného celku a vyčerpávanie krajiny stálymi tureckými nebezpečenstvami, určili rozpätie výtvarných možností slovenskej renesancie tak v 16. ako aj v 17. storočí. Mnohé kaštiele boli silne opevnené samostatnými hradbami, napr. v Nižnej Šebastovej. Odborný pevnostný charakter má aj Kežmarský hrad.

Špecifickú výtvarnú podobu v súbore stavieb na Slovensku má oblasť Spiša a Šariša. Ich architektúru právom nazývame „východoslovenskou renesanciou“. Charakterizuje ju predovšetkým tzv. poľská atika s drobnými štítkami odvodenými z rannej podoby benátskeho typu. Nájdeme ju v Strážanoch, Spišskom ... a na Thurzovskom dome v Levoči (1621) alebo mnohých domoch v Prešove. Pre túto oblasť je priam typická renesančná zvonica umiestnená zvyčajne vedľa chrámu. Najstaršou je kežmarská zvonica, datovaná od r.1586. Súčasťou zvoníc bolo takmer bez výnimky ornamentálna sgrafita zavedená na nárožiach a plochách stavieb.

16. a 17. storočie na Slovensku sa úzko spája s náboženskou reformou. Prevažná väčšina obyvateľov sa vtedy hlásila k luteránstvu. Kultové stavby prechádzali do majetku cirkvi. Až keď sa začiatkom 17. storočia ustálila evanjelická liturgia – žiadalo sa uskutočniť niektoré nové opatrenia, ktoré by vyjadrovali reformačné idey. V reformovaných kostoloch sa stredobodom stáva kazateľnica, ku ktorej sa obracajú lavice, a do priestoru vzrastajú empory, približujúce ľud ku kazateľovi. Ostáva však v platnosti aj stará tradičná hĺbková orientácia. Len málo nových stavieb sa usilovalo o nové zhodnotenie architektonického typu z hľadiska požiadaviek novej cirkvi. V oveľa väčšej miere sa stavebne upravili staré kostoly, zvyčajne uzavretím jednoloďového priestoru valenou klenbou na vytiahnutých pilieroch. Klenbový obraz sa tu okrem plasticity vlastnej konštrukcie redukuje na sieťový obraz opticky zdôraznený hrebienkami. Pre evanjelický kostol na Slovensku v 17. storočí je charakteristická predovšetkým osnova trojloďového priestoru s empatiami po stranách. Vzniká interiérovými prístavbami alebo ako novostavba. Ako najčistejší príklad tohto typu vznikol evanjelický kostol v Prešove, dokončený 15. júna 1647.

Kým pri šľachtických stavbách od začiatku 16. storočia postupne silnejú renesančné tendencie, architektúra meštianskych domov žije od 16. storočia z neskorogotickej tendencie. Domy sú jednoposchodové a priečelie prispôsobí výraznejšie svojou architektonicko- dekoratívnou polychrómiou než plastickosťou odbočených rámov a portálov. Reštaurátorská obnova v posledných rokoch priniesla významné dokumenty a pôvodnom výzore mestských fasád. Patricijské domy v Banskej Štiavnici, Kremnici a Banskej Bystrici mali zvyčajne na priečelí plošné kvádrovanie, vyznačené na svetlom podklade. V jednotlivých podlažiach sa navonok členili pravouhlými oknami a neskorogotickou propiláciou stredovekého kríža a s pretínanými prútmi v horných rohoch. Okenné otvory vyzdvihovali z plochy fasády aj pasporty, pokryté niekedy negatívnym alebo geometricko-ornamentálnym dekóram. Ich spoločným znakom bola maľovaná bosáž na nárožiach. Až v polovici 16. storočia sa na meštianskych stavbách začínajú vo väčšej miere uplatňovať niektoré renesančné architektonické zásady a princípy. Predovšetkým sa nahrádza stará forma vysokého štátu horizontálnou atikou, zvyšuje sa optická hodnota architektonických článkov, najmä okien, ktoré v poschodiach oddeľujú horizontálne rímsy urobené sgrafitovou technikou. Koncom 16. storočia vzrastá diferencovanosť meštianskej architektúry v jednotlivých oblastiach Slovenska.

Kremnický dom charakterizuje vstupná sieň na prízemnú s bočne vysunutou priečkou zakrývajúcou nástup do pivnice a hlavným vchodom na priečelí. Naproti tomu šírkovo rozložené a dvojposchodové domy v Banskej Štiavnici majú až palácový charakter a pravidelný rytmus okien s rímsami na fasáde výtvarne pôsobí strohou mentalitou uličných blokov.

V Prešove zas prevláda hĺbková dispozícia na rannostredovekej parcele. Do frontu ulice vyčnieva dom úzkym priečelím s dominantou vysokou atikou. Prešovský dom výtvarne pôsobí predovšetkým výpravným priečelím, zatiaľ čo jeho dispozičné jadro je okrem niektorých výnimiek skromné. Základ väčšiny domov tvorí pretiahnutý podjazd, z ktorého sa vychádza na poschodie schodišťom zasunutým do obytného traktu.

Najväčšie obchodné centrum na Spiši – Levoča- zažilo veľký rozmach meštianskeho staviteľstva v období od konca 16. storočia do sedemdesiatich rokov 17. storočia. Hlavným ťažiskom výtvarnej koncepcie domu spočíva v úprave nádvoria. Parcela sa uzatvorila zadným traktom a zo strán bočnými krídlami.